杏MAP导航

Ako úvod ku katechéze vybral Svätý Otec biblický úryvok z knihy Deuteronómium o závere Moj?i?ovho ?ivota:

«A Pán povedal [Moj?i?ovi]: ?Toto je tá krajina, o ktorej som prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi: ‘Dám ju tvojmu potomstvu!‘ Dal som ti ju uzrie? na vlastné o?i, nevojde? v?ak do nej!“ A Moj?i?, Pánov slu?obník, zomrel tam v moabskej krajine pod?a Pánovho rozkazu. […] Ke? Moj?i? zomrel, mal stodvadsa? rokov. O?i sa mu nezakalili a jeho ?ivotná sila sa nepodlomila. […] Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti - ve? Moj?i? naň vlo?il ruku...» (Dt 34,4-5.7.9).

Rozlú?ka a dedi?stvo: pamä? a svedectvo

4. pokra?ovanie cyklu katechéz ?O starobe“

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V Biblii rozprávaniu o smrti starca Moj?i?a predchádza jeho duchovný testament,  nazvaný ?Moj?i?ova pieseň“. Táto pieseň je v prvom rade krásnym vyznaním viery, a hovorí takto: «Lebo budem hlása? Pánovo meno: / pripravte oslavu ná?mu Pánovi! / Skalou je: dokonalé je jeho dielo, / lebo v?etky jeho cesty sú spravodlivé. / Boh je verný a bez neprávosti, / spravodlivý je a priamy» (Dt 32,3-4).

Ale je to tie? spomienka na dejiny pre?ívané s Bohom, na dobrodru?stvá ?udu, ktorý sa utváral na základe viery v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. A tak Moj?i? pamätá aj na horkosti a sklamania samého Boha: na Jeho vernos? neustále vystavovanú skú?ke nevernos?ami jeho ?udu. Verný Boh a odpove? neverného ?udu: akoby ?ud chcel Bo?iu vernos? vystavi? skú?ke. A On v?dy zostáva verný, blízky svojmu ?udu. Práve toto je jadrom Moj?i?ovej piesne: Bo?ia vernos?, ktorá nás sprevádza po?as celého ?ivota.

Ke? Moj?i? vyslovuje toto vyznanie viery, stojí na prahu zas?úbenej zeme a zároveň na prahu svojho lú?enia sa so ?ivotom. Mal stodvadsa? rokov, ako poznamenáva rozprávanie, ale «o?i sa mu nezakalili» (Dt 34,7). Je to tá schopnos? vidie?, vidie? fyzicky a aj vidie? symbolicky, schopnos?, akú majú starí ?udia, ktorí doká?u vidie? hlb?í zmysel vecí. Vitalita jeho poh?adu je vzácnym darom: umo?ňuje mu odovzda? dedi?stvo jeho dlhej skúsenosti ?ivota a viery, s potrebnou jasnos?ou mysle. Moj?i? vidí dejiny a odovzdáva ich - starí ?udia vidia dejiny a odovzdávajú ich.

Taká staroba, ktorej je dopriata táto jasnos?, je vzácnym darom pre nasledujúcu generáciu. Osobné a priame po?úvanie rozprávania pre?itého príbehu viery, so v?etkými jej vzostupmi a pádmi, je nenahradite?né. ?íta? o tom v knihách, sledova? vo filmoch, zis?ova? si o tom na internete je síce u?ito?né, no nikdy to nebude to isté.

 Toto odovzdávanie – ktoré je v plnom zmysle slova tradíciou, konkrétnym prenosom od starého ?loveka k mladému! – toto odovzdávanie dnes ve?mi chýba novým generáciám, a to stále viac. Pre?o? Preto?e táto nová civilizácia má predstavu, ?e starí ?udia sú materiálom na vyradenie, ?e starých ?udí sa treba zbavi?. Toto je jedna surovos?! Nie, takto to nejde.

Priame rozprávanie v osobnom kontakte má tóny a spôsoby komunikácie, ktoré nedoká?e nahradi? ?iadny iný prostriedok. Starý ?lovek, ktorý ?il dlho a je obdarený jasnou mys?ou s odu?evneným svedectvom o svojom príbehu, je nenahradite?ným po?ehnaním. Sme schopní rozpozna? a cti? si tento dar starých ?udí? Uberá sa dnes odovzdávanie viery – a zmyslu ?ivota – touto cestou na?úvania starým ?u?om?

Mô?em da? osobné svedectvo. Odporu a hnevu vo?i vojne som sa nau?il od svojho starého otca, ktorý bojoval na Piave v roku 1914, a on mi tento odpor vo?i vojne odovzdal. Preto?e mi rozprával o utrpeniach vojny. A to sa nedá nau?i? z kníh ani iným spôsobom... nau?íte sa to takto, odovzdávaním od starých rodi?ov vnú?atám. A to je nenahradite?né. Odovzdávanie ?ivotných skúseností starých rodi?ov vnú?atám. Dnes to tak, ?ia?, nie je a myslíme si, ?e starí rodi?ia sú materiál na odpis: nie! Sú ?ivou pamä?ou národa a mladí ?udia a deti musia starým rodi?om na?úva?.

V na?ej kultúre, tak “politicky korektnej“, sa táto cesta ukazuje by? v mnohých oh?adoch s?a?ená preká?kami: v rodine, v spolo?nosti, v samotnom kres?anskom spolo?enstve. Niekto dokonca navrhuje zru?i? výu?bu dejepisu, ako nadbyto?né informácie o svetoch, ktoré u? viac nie sú aktuálne a odoberajú zdroje pre poznávanie sú?asnosti. Ako keby sme sa narodili v?era!

Odovzdávaniu viery na druhej strane ?asto chýba odu?evnenie vlastné ?skuto?ne za?itému príbehu“. Odovzda? vieru neznamená veci mechanicky odrecitova?. Znamená to hovori? o skúsenosti viery. A je pravda, ?e nie je ?ahké pritiahnu? k rozhodnutiu sa pre lásku natrvalo, pre vernos? danému slovu, pre vytrvalos? v oddanosti, pre súcit vo?i zraneným a znetvoreným tváram ?udí? Iste?e, príbehy zo ?ivota sa majú premeni? na svedectvo a to svedectvo musí by? verné, poctivé.

Zaiste nie je poctivou ideológia, ktorá si ohýba dejiny pod?a vlastných schém; nie je poctivou propaganda, ktorá si prispôsobuje dejiny v prospech vlastnej skupiny; nie je poctivým robi? z dejín súdny tribunál, kde sa odsudzuje v?etka minulos? a odrádza sa od ka?dej budúcnosti. 

By? poctivým znamená rozpráva? príbeh taký, aký je, a dobre ho mô?e porozpráva? len ten, kto ho pre?il. Preto je ve?mi dôle?ité po?úva? starých ?udí, po?úva? starých rodi?ov, je dôle?ité, aby sa deti s nimi zhovárali.

Samotné evanjeliá ?estne rozprávajú Je?i?ov po?ehnaný príbeh bez zakrývania chýb, nedorozumení, ba dokonca zrád u?eníkov. Toto je ten príbeh, toto je pravda, toto je svedectvo. Toto je ten dar pamäti, ktorý "star?í" Cirkvi odovzdávajú od samého za?iatku a odovzdávajú ho "z ruky do ruky" nasledujúcej generácii. Bude dobré, ak si polo?íme otázku: ako doceňujeme tento spôsob odovzdávania viery, odovzdávanie ?tafety medzi star?ími zo spolo?enstva a mladými, ktorí sa otvárajú budúcnosti?

A tu mi prichádza na um nie?o, ?o som u? povedal mnohokrát, ale rád by som to zopakoval. Ako sa odovzdáva viera? ?Aha, tu je kniha, pre?tuduj si ju“? - Nie. Takto sa nedá odovzda? viera. Viera sa odovzdáva v dialekte, teda v jazyku rodiny, medzi starými rodi?mi a vnú?atami, medzi rodi?mi a vnú?atami. Viera sa v?dy odovzdáva náre?ím, tým rodinným a skúsenostným náre?ím, ktoré sa osvojuje rokmi. Preto je taký dôle?itý dialóg v rodine, dialóg detí so starými rodi?mi, ktorí sú tými, ?o majú múdros? viery.

Niekedy sa zamý??am nad touto zvlá?tnou anomáliou. Katechizmus iniciácie, uvedenia do kres?anského ?ivota, dnes bohato ?erpá z Bo?ieho slova a odovzdáva presné informácie o dogmách, morálke viery a sviatostiach. ?asto v?ak chýba poznanie Cirkvi, ktoré by vychádzalo z po?úvania a svedectva skuto?ného príbehu viery a ?ivota cirkevného spolo?enstva, od po?iatku a? po na?e dni. Od detstva sa ?lovek u?í Bo?ie slovo na hodinách katechizmu; ale Cirkev, tej sa ?u?íme“ ako mladí v ?kolských triedach a v informa?ných médiách sveta.

Rozprávanie o dejinách viery by malo by? ako Moj?i?ova pieseň, ako svedectvo evanjelií a Skutkov apo?tolov. Inými slovami, príbeh,

ktorý doká?e s dojatím pripomína? Bo?ie po?ehnania a s poctivos?ou na?e zlyhania. Bolo by pekné, keby programy katechézy od samého za?iatku obsahovali aj návyk po?úva? z pre?itej skúsenosti star?ích ?udí triezve vyznanie o po?ehnaniach prijatých od Boha, ktoré si musíme uchováva?, i poctivé svedectvo o vlastných zlyhaniach vo vernosti, ktoré musíme od?ini? a napravi?.

Starí ?udia vstupujú do zas?úbenej zeme, ktorá je Bo?ou tú?bou pre ka?dú generáciu, ke? mladým ponúkajú tú krásnu iniciáciu svojím svedectvom a odovzdávajú príbeh viery, viery v dialekte, v tom rodinnom náre?í, v tom dialekte, ktorý prechádza od starých k mladým. A tak pod vedením Pána Je?i?a starí i mladí spolo?ne vstupujú do jeho krá?ovstva ?ivota a lásky. Nu? v?etci spolo?ne. V?etci v rodine, s týmto ve?kým pokladom, ktorým je viera odovzdávaná v náre?í.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-