杏MAP导航

Na generálnej audiencii bolo prítomných aj takmer dvesto pútnikov zo Slovenska: ?tudenti a pedagógovia Gymnázia svätej Moniky a Gymnázia sv. Mikulá?a z Pre?ova, pútnici z farnosti Ro?ňava a ú?astníci pe?ej púte z Assisi do Ríma zo Spi?skej diecézy.

GENERÁLNA AUDIENCIA

(Streda, 10. septembra 2025)

?ítanie: Mk 15, 33-39

Ke? bolo dvanás? hodín, nastala tma po celej zemi a? do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Je?i? mocným hlasom: ?Heloi, heloi, lema sabakthani?“, ?o v preklade znamená: ?Bo?e môj, Bo?e môj, pre?o si ma opustil?“ Ke? to po?uli, niektorí z okolostojacich vraveli: ?Pozrite, volá Eliá?a.“ Ktosi odbehol, naplnil ?pongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu pi? a hovoril: ?Po?kajte, uvidíme, ?i ho Eliá? príde sňa?.“ Ale Je?i? zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu a? dospodku. Ke? stotník, ?o stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: ?Tento ?lovek bol naozaj Bo?í Syn.“

KATECHÉZA

Cyklus katechéz – Jubileum 2025

Je?i? Kristus, na?a nádej

III. Je?i?ova Pascha

6. Smr?. ?Je?i? zvolal mocným hlasom a vydýchol“ (Mk 15, 37)

Drahí bratia a sestry. Dobrý deň a ?akujem vám za va?u prítomnos?, je to krásne svedectvo!

Dnes uva?ujeme nad vrcholom Je?i?ovho ?ivota v tomto svete: nad jeho smr?ou na krí?i. Evanjeliá dosved?ujú ve?mi vzácny detail, ktorý si zaslú?i, aby sme sa pri ňom zastavili vo svetle viery. Na krí?i Je?i? nezomiera v tichu. Nevyhasína pomaly ako svetlo, ktoré dohorieva, ale odchádza zo ?ivota s výkrikom: ?Je?i? zvolal mocným hlasom a vydýchol“ (Mk 15, 37). Tento výkrik v sebe nesie v?etko: boles?, opustenos?, vieru, obetu. Nie je to len hlas tela, ktoré slabne, ale posledné znamenie ?ivota, ktorý sa úplne odovzdáva.

Je?i?ov výkrik predchádza otázka, jedna z najtrýznivej?ích, aké mo?no vyslovi?: ?Bo?e môj, Bo?e môj, pre?o si ma opustil?“ Je to prvý ver? ?almu 22, no na Je?i?ových perách má jedine?nú váhu. Syn, ktorý v?dy ?il v dôvernom spolo?enstve s Otcom, teraz zakú?a ml?anie, neprítomnos?, priepastnú temnotu. Nie je to kríza viery, ale posledný krok lásky, ktorá sa dáva a? do krajnosti. Je?i?ov výkrik nie je zúfalstvom, ale úprimnos?ou – pravdou privedenou a? na hranicu, dôverou, ktorá obstojí aj vtedy, ke? v?etko ml?í.

  (@Vatican Media)

V tom okamihu sa zatmieva obloha a chrámová opona sa roztrháva (porov. Mk 15, 33.38). Akoby samotné stvorenie zdie?alo túto boles? a zároveň odha?ovalo nie?o nové: Boh u? nebýva za oponou, jeho tvár je teraz plne vidite?ná v Ukri?ovanom. Práve tam, v zmu?enom ?loveku, sa zjavuje najvä??ia láska. Tam mô?eme spozna? Boha, ktorý nezostáva vzdialený, ale vstupuje do h?bky na?ej bolesti.

Stotník, pohan, to pochopí. Nie preto, ?e po?ul nejakú kázeň, ale preto, ?e videl, ako Je?i? zomrel: ?Tento ?lovek bol naozaj Bo?í Syn!“ (Mk 15, 39). Je to prvé vyznanie viery po Je?i?ovej smrti. Plod výkriku, ktorý sa nerozplynul vo vetre, ale dotkol sa srdca. Neraz to, ?o nedoká?eme vyjadri? slovami, povie hlas. Ke? je srdce plné, kri?í. A nie je to v?dy znak slabosti, mô?e to by? hlboký prejav ?udskosti.

Sme zvyknutí myslie? na krik ako na nie?o nepatri?né, ?o treba potla?i?. Evanjelium v?ak dáva ná?mu kriku nesmiernu hodnotu a pripomína nám, ?e mô?e by? vzývaním, protestom, tú?bou, odovzdaním. Dokonca mô?e by? krajnou podobou modlitby, ke? nám u? nezostávajú slová. Do tohto výkriku vlo?il Je?i? v?etko, ?o mu e?te zostalo: celú svoju lásku, celú svoju nádej.

  (@Vatican Media)

Áno, lebo aj to je vo výkriku: nádej, ktorá sa nechce zmieri?. Kri?íme vtedy, ke? veríme, ?e niekto nás e?te mô?e po?u?. Nekri?íme zo zúfalstva, ale z tú?by. Je?i? nekri?al proti Otcovi, ale k nemu. Aj v ml?aní bol presved?ený, ?e Otec je prítomný. A tak nám ukázal, ?e aj na?a nádej mô?e kri?a?, dokonca aj vtedy, ke? sa zdá, ?e v?etko je stratené.

Výkrik sa tak stáva duchovným gestom. Nie je len prvým prejavom ná?ho narodenia – ke? prichádzame na svet s pla?om –, ale aj spôsobom, ako zosta? ?ivými. Kri?íme, ke? trpíme, ale aj ke? milujeme, voláme, vzývame. Výkrik je vyjadrením, ?e sme tu, ?e nechceme zmiznú? v tichu, ?e máme e?te ?o darova?.

  (@VATICAN MEDIA)

Na ?ivotnej ceste sú chvíle, ke? nás dusenie v?etkého v sebe mô?e pomaly strávi?. Je?i? nás u?í nebá? sa výkriku, ak je úprimný, pokorný a obrátený k Otcovi. Výkrik nikdy nie je zbyto?ný, ak sa rodí z lásky. A nikdy nie je prehliadnutý, ak je odovzdaný Bohu. Je cestou, ako nepod?ahnú? cynizmu a ?alej veri?, ?e iný svet je mo?ný.

Drahí bratia a sestry, u?me sa aj toto od Pána Je?i?a: u?me sa výkriku nádeje, ke? príde chví?a naj?a??ej skú?ky. Nie aby sme ranili, ale aby sme sa odovzdali. Nie aby sme kri?ali proti niekomu, ale aby sme otvorili srdce. Ak bude ná? výkrik pravdivý, mô?e sa sta? prahom nového svetla, nového zrodenia. Ako pre Je?i?a: ke? sa zdalo, ?e v?etko skon?ilo, v skuto?nosti sa za?ínala spása. Ak bude hlas na?ej ubolenej ?udskosti prejavený s dôverou a slobodou Bo?ích detí a spojený s hlasom Krista, mô?e sa sta? prameňom nádeje pre nás i pre tých, ktorí stoja po na?om boku.

Preklad Martin Jarábek