Sr. Becquartová o novom dokumente synody: Podporuje výmenu medzi miestnymi cirkvami
Christopher Wells – Vatican News
Uskutočňovať a konkretizovať Synodu na „miestnej úrovni“ prostredníctvom „výmeny darov“ medzi cirkevnými spoločenstvami na celom svete — to je jadro dokumentu, ktorý 7. júla zverejnil Generálny sekretariát Synody pod názvom Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody. Sestra Nathalie Becquartová, podsekretárka Generálneho sekretariátu Synody, v rozhovore pre vatikánske médiá približuje ciele dokumentu a potrebu uskutočniť jeho „prijatie“.
Sestra Becquartová, Synoda zverejnila nový dokument Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody, ktorý má podporiť výmenu darov medzi cirkvami. Môžete vysvetliť, v čom spočíva táto fáza uskutočňovania?
Táto fáza sa začala ihneď po Synode, ktorá sa skončila v Ríme v októbri 2024. V našej Constitutio Episcopalis communio sa zdôraznilo, že prijatie a uskutočnenie ovocia Synody bude veľmi dôležitou etapou. Prvýkrát pápež František priamo schválil Záverečný dokument. Teraz je súčasťou riadneho Magistéria a od všetkých sa žiada, aby ho uskutočňovali — tvorivo, s ohľadom na rôznorodosť kontextov miestnych cirkví. Nestačí mať dokument a nechať ho na poličke.
Prvé dve fázy Synody — fáza počúvania a fáza slávenia — mali stanovené časové obdobie. Bude mať tento požiadavok aj fáza uskutočňovania?
Je otvorená, ale to, čo bolo dohodnuté so Sekretariátom Synody a schválené pápežom Františkom a potom aj pápežom Levom XIV., je rámec troch rokov na podporu tejto fázy. V októbri 2028 sa v Ríme uskutoční cirkevné zhromaždenie, ktoré zdieľa jej ovocie a vykoná akési zhodnotenie. Toto začne aj na miestnej úrovni, so zhromaždeniami v diecézach, na národnej aj kontinentálnej úrovni. Vieme, že uskutočniť synodalitu na všetkých úrovniach Cirkvi si vyžiada čas. Najdôležitejší je však proces — krok za krokom. Tieto smernice pomôžu tým, ktorí potrebujú viac praktických rád, ako sa na túto cestu vydať. Mnohí ju už začali, odkedy bol Záverečný dokument zverejnený.
Vidíme veľkú odozvu celej Cirkvi na pojem synodality a na iniciatívy pápeža. Mnohí sa možno pýtajú: „Čo je to synodalita?“ Niektorí to myslia kriticky, ale mnohí úprimne. Môžete uviesť jeho základnú definíciu?
V Záverečnom dokumente Synody už máme definíciu, na ktorú sa často odvolávam. Synodalitu možno chápať dvoma spôsobmi. Prvý vyjadruje často citovaný austrálsky teológ Ormond Rush: „Synodalita je Druhý vatikánsky koncil v skratke.“ Všetky naše dokumenty zdôrazňujú, že to, čo robíme, sa naozaj vzťahuje na víziu Koncilu. V tejto fáze prijatia možno povedať, že synodalita je spôsob, ako chápať ekleziológiu Druhého vatikánskeho koncilu — lebo tá ešte nie je všade úplne uskutočnená.
Druhý, jednoduchší spôsob sa odvoláva na naše logo a tri kľúčové slová: spoločenstvo, účasť, misia. Synodalita je spôsob, ako pomôcť Cirkvi stať sa viac misionárskou a participatívnou. Je to spôsob, ktorým Boh dnes volá Cirkev, aby lepšie plnila svoje poslanie. Je to spôsob byť Cirkvou: od jej prvotnej podoby, ktorú Druhý vatikánsky koncil znovu zdôraznil — že sme predovšetkým všetci pokrstení a ako pokrstení sme povolaní spoločne niesť poslanie. Máme rozmanitosť povolaní, chariziem a služieb, ale sme Boží ľud na ceste s ostatnými národmi.
Synodalitu teda treba chápať oboma spôsobmi: ako spôsob byť Cirkvou, bratmi a sestrami v Kristovi, a ako spôsob byť Cirkvou, ktorá spolupracuje so všetkými. Ide ruka v ruke s ekumenizmom — jeden z najsilnejších plodov Synody —, ale aj s medzináboženským dialógom, dialógom so spoločnosťou a všetkými ľuďmi; je dôležité zdôrazniť potrebu počúvať všetkých, najmä chudobných či marginalizovaných. Byť otvorenou Cirkvou, ochotnou spolupracovať s každým pri ohlasovaní Evanjelia.
Prejdime teraz k dokumentu Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody: aký je jeho cieľ a čo od neho očakávate?
Dokument odpovedá na jednoduché otázky; slúži predovšetkým na podporu uskutočňovania Synody na miestnej úrovni a zároveň na podporu toho, čo nazývame „výmena darov“ medzi miestnymi cirkvami. Táto myšlienka je ústredná v Záverečnom dokumente. Každý má čo dať a čo prijať. Vo svojej misii som mala možnosť spolu s kardinálom Grechom, Mons. Ruizom a inými veľa cestovať, aby sme podporili synodálnu cestu miestnych cirkví. A tam vidíme krásu našich spoločenstiev: sme jedna Cirkev, ale s rozmanitosťou situácií, kultúr a kontextov. Spôsob, akým žijeme poslanie v rozmanitosti, je formovaný kultúrou.
Každá miestna cirkev má svoju cestu, ale nemôže byť izolovaná. Dokument preto zdôrazňuje, že synodálnu premenu nemožno uskutočniť osamote — je dôležité spolupracovať ako rozličné miestne cirkvi. Synoda vyzýva k väčšiemu dôrazu na ne, ale zároveň podčiarkuje význam silnejšieho dialógu medzi spoločenstvami — na úrovni cirkevných provincií, diecéz, biskupských konferencií a kontinentov.
Dokument tiež zdôrazňuje dôležitosť zdieľať plody iniciatív synodálnej cesty s inými. Preto plán ďalších etáp, schválený pápežom Františkom a potom Levom XIV., predpokladá viacero krokov: zhromaždenia v diecézach a eparchiách východných cirkví, na národnej a kontinentálnej úrovni. Nakoniec bude v Ríme Cirkevné zhromaždenie, aby sme kráčali spolu ako miestne cirkvi.
Viackrát ste zdôraznili, že fáza uskutočňovania je veľmi konkrétna. Môžete uviesť nejaké konkrétne návrhy, ako môžu miestne cirkvi, ale aj jednotliví veriaci – keďže všetci sme povolaní byť súčasťou tohto procesu – začať prispievať k uskutočňovaniu Synody? A aký by mohol byť prvý krok pre tých, čo čítajú tento dokument a pýtajú sa: „Ako môžem byť súčasťou cesty synodality?“
Tento dokument je dôležitý, ale odkazuje na Záverečný dokument Synody. V istom zmysle tieto pokyny slúžia ako nástroj, ako sa doň ponoriť a prijať ho, aby sa uskutočnil na miestnej úrovni – a to s tvorivosťou, ktorá prichádza od Ducha Svätého, pretože neexistuje jeden univerzálny spôsob platný pre celý svet.
Veľmi dôležité je zdôrazniť, kto má byť účastný na fáze uskutočňovania. Samozrejme, prvým zodpovedným je diecézny alebo eparchiálny biskup. Ale zároveň zdôrazňujeme, že každý má svoju úlohu – nie je to len úloha biskupa. Preto prosíme každú diecézu a každú biskupskú konferenciu, aby mali synodálny tím – a mnohé ho už majú –, ktorý pomáha biskupovi premýšľať, ako ísť ďalej. Ako som už spomenula, všetci pokrstení sú povolaní byť aktérmi tohto prijatia Synody a jej uskutočňovania – môžu prichádzať s iniciatívami vo svojich spoločenstvách. Samozrejme, vždy v dialógu so svojimi pastiermi.
Zdôrazňujeme aj úlohu zoskupení cirkví – ako som už povedala, môžu to byť cirkevné provincie, biskupské konferencie, aj kontinentálne orgány – a niektoré ich už majú: napríklad v Ázii FABC, v Latinskej Amerike CELAM. Takže, ako vždy zdôrazňujem: nikto nie je sám. Nejde len o to, čo sa dá urobiť vo farnostiach a diecézach, ale aj vo všetkých typoch cirkevných organizácií. Napríklad, ak chceme synodálnu Cirkev, je veľmi dôležité uskutočňovať synodalitu aj na katolíckych školách a univerzitách, v pastorácii mládeže, v charitatívnych organizáciách ako Caritas. Rovnako rehoľníci a rehoľníčky sú už veľmi zapojení do Synody a jej uskutočňovania – a naozaj túto výzvu prijali.
Jedným z výrazov, ktoré často používate, je „prijatie“. Ľudia asi majú bežnú predstavu, čo znamená niečo prijať, ale v tomto kontexte má toto prijatie hĺbku. Môžete vysvetliť, čo znamená prijatie Druhého vatikánskeho koncilu, prijatie Synody?
Áno, môžeme povedať, že prijatie je konkrétny skutok. Keď sa koná koncil alebo synoda, ide o rozlišovanie Božieho volania, o hľadanie pravdy. Už od začiatkov Cirkvi sa synody a koncily zvolávali, aby riešili témy alebo otázky – často v časoch konfliktov – a úprimne hľadali pravdu. Uznávame, že spôsob, akým Duch Svätý hovorí a volá nás, vedie k harmónii. A na konci každého koncilu či synody je myšlienka konsenzu veľmi dôležitá. Účastníci – ako sme to videli na Synodálnom zhromaždení – majú hlbokú duchovnú, ľudskú, cirkevnú skúsenosť a potom sa stávajú misionármi synodality.
Ale ak to, čo bolo určené ako cesta, nebude prijaté – teda prijaté, privlastnené – na základnej úrovni, je to problém. Nestačí, aby to prijalo len zopár ľudí alebo aby to ostalo len dokumentom. Myšlienka prijatia je teda o tom, prijať ovocie a cesty, ktoré boli komunikované. A vieme z dejín Cirkvi, že prijatie koncilu môže trvať aj 100 či 150 rokov. Dám veľmi konkrétny príklad, aby to bolo jasné: keď bol zvolaný Tridentský koncil, jednou z dôležitých tém bola formácia kňazov – a zrodila sa myšlienka zriadiť semináre, ako ich poznáme dnes. Ale v niektorých krajinách trvalo viac ako sto rokov, kým sa tieto odporúčania reálne zaviedli.
Pápež František určite dal impulz Synode o synodalite. Ako vnímate synodalitu v Cirkvi za pontifikátu pápeža Leva XIV.?
Od chvíle, keď bol pápež Lev XIV. zvolený, bolo vidieť jeho vôľu byť synodálnou Cirkvou – v mnohých príhovoroch a rozličnými spôsobmi zdôraznil význam synodality a záväzok pokračovať v tejto ceste.
A keď pápež František zomrel, veľmi ma dojalo, ako okamžite prichádzali ľudia zo všetkých častí Božieho ľudu vzdať mu úctu. František bol spätý s ľudom, bol s ním zjednotený. Vo vatikánskej bazilike bolo vidno túto rozmanitosť ľudí, ktorí mu prišli vzdať poctu: chudobní, rodiny s deťmi; modlil sa tam moslimský imám, ortodoxný biskup, ľudia z rôznych prostredí, aj zdravotne znevýhodnení, ktorí sa snažili vstať z invalidného vozíka. A počas pohrebu bolo bez slov vidno víziu Cirkvi: rozmanitosť ľudí, ktorí tam boli; nielen katolícki veriaci, ale aj mnohí ekumenickí delegáti, vyše sto zástupcov iných náboženstiev, prezidenti, politici – rozmanitosť celej spoločnosti.
To isté sme videli, keď bol zvolený pápež Lev XIV. Ľudia boli na Námestí svätého Petra a on s nimi okamžite nadviazal spojenie. Vidíme teda, že cez týchto pápežov – Františka a Leva – sa prejavuje hlboké puto s Božím ľudom. Synodalitu vidíme v praxi. Pápež Prevost (Lev XIV.) začal synodálnu cestu ešte ako biskup v Peru. Viedol fázu počúvania, konzultácie vo svojej diecéze. Bol veľmi zapojený. Potom prišiel do Ríma v čase kontinentálnych stretnutí Synody. Pamätám si, ako prišiel prvýkrát, keď sme pripravovali Instrumentum laboris na zhromaždenie a pozvali sme všetkých prefektov, aby prišli diskutovať. Potom sa zúčastnil na zhromaždení ako prefekt v októbri 2023 a aj v októbri 2024. Zapojil sa do dvoch pracovných skupín. Takže bol do Synody zapojený od začiatku.
A vidno, že má podobný štýl vedenia: naozaj počúva s hlbokou spiritualitou, pretože synodalita začína v nás. Je to predovšetkým duchovný postoj, ktorý sa potom musí premietnuť aj do štruktúr a konkrétnych činov. Preto naše Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody zdôrazňujú nielen dôležitosť našej osobnej konverzie, spirituality synodality – čo je prvá časť Záverečného dokumentu – ale žiadajú nás aj pozrieť sa na veľmi konkrétne kroky, ktoré môžeme podniknúť v rozhodovacích orgánoch: napríklad podporovať farské rady alebo diecézne pastoračné rady. Vidíme, že pápež Lev XIV. nielen hovorí o synodalite a jej význame, ale ju už prijal ešte predtým, než bola takto formálne usporiadaná. A už teraz vykonáva svoju pápežskú službu synodálnym štýlom. A keď prišiel do sekretariátu Synody, už s ním bol začatý dialóg.
Chceli by ste ešte niečo dodať?
Áno, rada by som ešte niečo dodala — lebo je dôležité ukázať, ako Duch Svätý sprevádza Synodu od samého začiatku. Ak správne chápeme synodalitu, je to naozaj Božie volanie pre Cirkev, aby bola viac misionárska. Celý tento proces smeruje k poslaniu. A v Pokynoch zdôrazňujeme práve to, že všetko, čo robíme, má zameranie na misiu. Ak prijmeme lepší synodálny štýl, prinesie to viac ovocia. Cirkev tak bude môcť lepšie ohlasovať Evanjelium, odovzdávať vieru, milovať a slúžiť ľudu — lebo to je poslanie Cirkvi.
Chcem zdôrazniť aj to, čo sa už deje — lebo, ako som spomínala, mnohí nečakali na tento dokument, ale už začali. Dúfame, že tento dokument povzbudí ďalších, aby pokračovali v synodálnej ceste. Vidíme, že mnohé biskupské konferencie, kontinentálne orgány, ale aj organizácie ako Medzinárodná únia generálnych predstavených zasväteného života a ďalšie medzinárodné hnutia už vytvorili svoje synodálne tímy — a dúfame, že ďalší ich budú nasledovať. Národné komisie a diecézy pracujú s tvorivosťou. Vidíme aj to, že v niektorých diecézach sa zaviedli nové funkcie: napríklad generálny vikár pre synodalitu alebo laická žena ako riaditeľka pre synodálne uskutočňovanie. Dá sa povedať, že na mnohých miestach je synodalita už súčasťou inštitucionálnych štruktúr.
Vidíme aj to, že mnohé diecézy teraz organizujú diecéznu synodu, aby zistili, ako uskutočňovať synodalitu na miestnej úrovni. Napríklad v Austrálii bol Plenárny snem a potom Synoda o synodalite — a teraz takmer všetky diecézy pripravujú alebo už uskutočňujú diecéznu synodu, aby zaviedli ovocie Plenárneho snemu a Synody o synodalite do života svojich diecéz. Inde vo svete sa konajú diecézne synody, synodálne zhromaždenia či procesy. Môžem spomenúť príklad: v arcidiecéze Abidjan na Pobreží Slonoviny sa rozhodli, že téma pastoračného roka bude „budovať synodálnu Cirkev“. A na konci roka pripravili hodnotenie, v ktorom poukázali na mnohé ovocie — je to veľmi zaujímavé.
Takto sa to robí: miestni biskupi píšu pastoračné listy o synodalite, ako to bolo nedávno zverejnené v diecéze Miláno. Mnohí organizujú dni uskutočňovania pre rôzne skupiny — niekedy pre kňazov, inokedy pre pastoračných pracovníkov, pre rôzne kategórie, alebo všetkých spolu. Niektorí už vypracovali — a to je veľmi zaujímavé — príručku na uskutočnenie Záverečného dokumentu Synody vo svojom kontexte. Vzali ho teda na seba.
Ďalšou oblasťou, kde je veľa iniciatív, je formácia a vzdelávanie k synodalite. Teraz už existujú stále školy synodality — napríklad vo frankofónnej Afrike, kde rehoľná sestra, ktorá bola na Synode, založila školu synodality po prvej Synodálnej zhromaždení a teraz pracuje s textom Záverečného dokumentu. Niektoré organizácie, ako Svetová únia katolíckych ženských organizácií, založili školy synodality. Niektoré univerzity spúšťajú kurzy alebo celé školy na túto tému. Vo svete teológie a akadémie sa objavuje veľa kurzov, nových katedier — napríklad katedra synodality — a čoraz viac študentov píše doktoráty alebo diplomové práce na tému synodality. Vzniká množstvo publikácií a výskumov, programov a workshopov.
Chcem tiež zdôrazniť — a je to veľmi zaujímavé — čo sa robí v oblasti vzdelávacích a pedagogických projektov na katolíckych školách. Napríklad na Filipínach túto tému zobrali veľmi vážne — teraz majú príručky alebo knihy, ktoré integrujú princíp synodality. Vznikajú aj kreatívne a kultúrne iniciatívy — v niektorých častiach sveta organizujú koncerty o synodalite, zbory či jednotlivci skladajú piesne a hymny o Synode, prekladajú Záverečný dokument do hudby a koncertov.
Veľa je aj duchovných iniciatív — duchovné cvičenia o synodalite, rozličné duchovné podujatia. Nakoniec chcem zdôrazniť aj dôležitý ekumenický rozmer Synody: rôzni delegáti iných cirkví sa zúčastnili Synody; mnohé ďalšie cirkvi teraz podporujú dialóg a zdieľajú svoje skúsenosti so synodalitou. V niektorých krajinách sa synodalita reflektuje a zdôrazňuje aj prostredníctvom vnútrocirkevných náboženských dialógov. Duch Svätý teda už pôsobí. A všetko toto zdieľame na našej webovej stránke Synody „Synod Resources“, aby to mohlo inšpirovať ďalších — nie však na jednoduché „kopírovanie a vkladanie“, ale aby každý vo svojom kontexte rozlišoval, ako pokračovať v tejto synodálnej premene a uskutočňovať ovocie Synody — a vziať Záverečný dokument do rúk.
Nevošlo do vysielania: Prejdime teraz k dokumentu Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody: aký je jeho cieľ a čo od neho očakávate?
Dokument odpovedá na jednoduché otázky; slúži predovšetkým na podporu uskutočňovania Synody na miestnej úrovni a zároveň na podporu toho, čo nazývame „výmena darov“ medzi miestnymi cirkvami. Táto myšlienka je ústredná v Záverečnom dokumente. Každý má čo dať a čo prijať. Vo svojej misii som mala možnosť spolu s kardinálom Grechom, Mons. Ruizom a inými veľa cestovať, aby sme podporili synodálnu cestu miestnych cirkví. A tam vidíme krásu našich spoločenstiev: sme jedna Cirkev, ale s rozmanitosťou situácií, kultúr a kontextov. Spôsob, akým žijeme poslanie v rozmanitosti, je formovaný kultúrou.
Každá miestna cirkev má svoju cestu, ale nemôže byť izolovaná. Dokument preto zdôrazňuje, že synodálnu premenu nemožno uskutočniť osamote — je dôležité spolupracovať ako rozličné miestne cirkvi. Synoda vyzýva k väčšiemu dôrazu na ne, ale zároveň podčiarkuje význam silnejšieho dialógu medzi spoločenstvami — na úrovni cirkevných provincií, diecéz, biskupských konferencií a kontinentov.
Dokument tiež zdôrazňuje dôležitosť zdieľať plody iniciatív synodálnej cesty s inými. Preto plán ďalších etáp, schválený pápežom Františkom a potom Levom XIV., predpokladá viacero krokov: zhromaždenia v diecézach a eparchiách východných cirkví, na národnej a kontinentálnej úrovni. Nakoniec bude v Ríme Cirkevné zhromaždenie, aby sme kráčali spolu ako miestne cirkvi.
Viackrát ste zdôraznili, že fáza uskutočňovania je veľmi konkrétna. Môžete uviesť nejaké konkrétne návrhy, ako môžu miestne cirkvi, ale aj jednotliví veriaci – keďže všetci sme povolaní byť súčasťou tohto procesu – začať prispievať k uskutočňovaniu Synody? A aký by mohol byť prvý krok pre tých, čo čítajú tento dokument a pýtajú sa: „Ako môžem byť súčasťou cesty synodality?“
Tento dokument je dôležitý, ale odkazuje na Záverečný dokument Synody. V istom zmysle tieto pokyny slúžia ako nástroj, ako sa doň ponoriť a prijať ho, aby sa uskutočnil na miestnej úrovni – a to s tvorivosťou, ktorá prichádza od Ducha Svätého, pretože neexistuje jeden univerzálny spôsob platný pre celý svet.
Veľmi dôležité je zdôrazniť, kto má byť účastný na fáze uskutočňovania. Samozrejme, prvým zodpovedným je diecézny alebo eparchiálny biskup. Ale zároveň zdôrazňujeme, že každý má svoju úlohu – nie je to len úloha biskupa. Preto prosíme každú diecézu a každú biskupskú konferenciu, aby mali synodálny tím – a mnohé ho už majú –, ktorý pomáha biskupovi premýšľať, ako ísť ďalej. Ako som už spomenula, všetci pokrstení sú povolaní byť aktérmi tohto prijatia Synody a jej uskutočňovania – môžu prichádzať s iniciatívami vo svojich spoločenstvách. Samozrejme, vždy v dialógu so svojimi pastiermi.
Zdôrazňujeme aj úlohu zoskupení cirkví – ako som už povedala, môžu to byť cirkevné provincie, biskupské konferencie, aj kontinentálne orgány – a niektoré ich už majú: napríklad v Ázii FABC, v Latinskej Amerike CELAM. Takže, ako vždy zdôrazňujem: nikto nie je sám. Nejde len o to, čo sa dá urobiť vo farnostiach a diecézach, ale aj vo všetkých typoch cirkevných organizácií. Napríklad, ak chceme synodálnu Cirkev, je veľmi dôležité uskutočňovať synodalitu aj na katolíckych školách a univerzitách, v pastorácii mládeže, v charitatívnych organizáciách ako Caritas. Rovnako rehoľníci a rehoľníčky sú už veľmi zapojení do Synody a jej uskutočňovania – a naozaj túto výzvu prijali.
Jedným z výrazov, ktoré často používate, je „prijatie“. Ľudia asi majú bežnú predstavu, čo znamená niečo prijať, ale v tomto kontexte má toto prijatie hĺbku. Môžete vysvetliť, čo znamená prijatie Druhého vatikánskeho koncilu, prijatie Synody?
Áno, môžeme povedať, že prijatie je konkrétny skutok. Keď sa koná koncil alebo synoda, ide o rozlišovanie Božieho volania, o hľadanie pravdy. Už od začiatkov Cirkvi sa synody a koncily zvolávali, aby riešili témy alebo otázky – často v časoch konfliktov – a úprimne hľadali pravdu. Uznávame, že spôsob, akým Duch Svätý hovorí a volá nás, vedie k harmónii. A na konci každého koncilu či synody je myšlienka konsenzu veľmi dôležitá. Účastníci – ako sme to videli na Synodálnom zhromaždení – majú hlbokú duchovnú, ľudskú, cirkevnú skúsenosť a potom sa stávajú misionármi synodality.
Ale ak to, čo bolo určené ako cesta, nebude prijaté – teda prijaté, privlastnené – na základnej úrovni, je to problém. Nestačí, aby to prijalo len zopár ľudí alebo aby to ostalo len dokumentom. Myšlienka prijatia je teda o tom, prijať ovocie a cesty, ktoré boli komunikované. A vieme z dejín Cirkvi, že prijatie koncilu môže trvať aj 100 či 150 rokov. Dám veľmi konkrétny príklad, aby to bolo jasné: keď bol zvolaný Tridentský koncil, jednou z dôležitých tém bola formácia kňazov – a zrodila sa myšlienka zriadiť semináre, ako ich poznáme dnes. Ale v niektorých krajinách trvalo viac ako sto rokov, kým sa tieto odporúčania reálne zaviedli.
Pápež František určite dal impulz Synode o synodalite. Ako vnímate synodalitu v Cirkvi za pontifikátu pápeža Leva XIV.?
Od chvíle, keď bol pápež Lev XIV. zvolený, bolo vidieť jeho vôľu byť synodálnou Cirkvou – v mnohých príhovoroch a rozličnými spôsobmi zdôraznil význam synodality a záväzok pokračovať v tejto ceste.
A keď pápež František zomrel, veľmi ma dojalo, ako okamžite prichádzali ľudia zo všetkých častí Božieho ľudu vzdať mu úctu. František bol spätý s ľudom, bol s ním zjednotený. Vo vatikánskej bazilike bolo vidno túto rozmanitosť ľudí, ktorí mu prišli vzdať poctu: chudobní, rodiny s deťmi; modlil sa tam moslimský imám, ortodoxný biskup, ľudia z rôznych prostredí, aj zdravotne znevýhodnení, ktorí sa snažili vstať z invalidného vozíka. A počas pohrebu bolo bez slov vidno víziu Cirkvi: rozmanitosť ľudí, ktorí tam boli; nielen katolícki veriaci, ale aj mnohí ekumenickí delegáti, vyše sto zástupcov iných náboženstiev, prezidenti, politici – rozmanitosť celej spoločnosti.
To isté sme videli, keď bol zvolený pápež Lev XIV. Ľudia boli na Námestí svätého Petra a on s nimi okamžite nadviazal spojenie. Vidíme teda, že cez týchto pápežov – Františka a Leva – sa prejavuje hlboké puto s Božím ľudom. Synodalitu vidíme v praxi. Pápež Prevost (Lev XIV.) začal synodálnu cestu ešte ako biskup v Peru. Viedol fázu počúvania, konzultácie vo svojej diecéze. Bol veľmi zapojený. Potom prišiel do Ríma v čase kontinentálnych stretnutí Synody. Pamätám si, ako prišiel prvýkrát, keď sme pripravovali Instrumentum laboris na zhromaždenie a pozvali sme všetkých prefektov, aby prišli diskutovať. Potom sa zúčastnil na zhromaždení ako prefekt v októbri 2023 a aj v októbri 2024. Zapojil sa do dvoch pracovných skupín. Takže bol do Synody zapojený od začiatku.
A vidno, že má podobný štýl vedenia: naozaj počúva s hlbokou spiritualitou, pretože synodalita začína v nás. Je to predovšetkým duchovný postoj, ktorý sa potom musí premietnuť aj do štruktúr a konkrétnych činov. Preto naše Pokyny pre fázu uskutočňovania Synody zdôrazňujú nielen dôležitosť našej osobnej konverzie, spirituality synodality – čo je prvá časť Záverečného dokumentu – ale žiadajú nás aj pozrieť sa na veľmi konkrétne kroky, ktoré môžeme podniknúť v rozhodovacích orgánoch: napríklad podporovať farské rady alebo diecézne pastoračné rady. Vidíme, že pápež Lev XIV. nielen hovorí o synodalite a jej význame, ale ju už prijal ešte predtým, než bola takto formálne usporiadaná. A už teraz vykonáva svoju pápežskú službu synodálnym štýlom. A keď prišiel do sekretariátu Synody, už s ním bol začatý dialóg.
Chceli by ste ešte niečo dodať?
Áno, rada by som ešte niečo dodala — lebo je dôležité ukázať, ako Duch Svätý sprevádza Synodu od samého začiatku. Ak správne chápeme synodalitu, je to naozaj Božie volanie pre Cirkev, aby bola viac misionárska. Celý tento proces smeruje k poslaniu. A v Pokynoch zdôrazňujeme práve to, že všetko, čo robíme, má zameranie na misiu. Ak prijmeme lepší synodálny štýl, prinesie to viac ovocia. Cirkev tak bude môcť lepšie ohlasovať Evanjelium, odovzdávať vieru, milovať a slúžiť ľudu — lebo to je poslanie Cirkvi.
Chcem zdôrazniť aj to, čo sa už deje — lebo, ako som spomínala, mnohí nečakali na tento dokument, ale už začali. Dúfame, že tento dokument povzbudí ďalších, aby pokračovali v synodálnej ceste. Vidíme, že mnohé biskupské konferencie, kontinentálne orgány, ale aj organizácie ako Medzinárodná únia generálnych predstavených zasväteného života a ďalšie medzinárodné hnutia už vytvorili svoje synodálne tímy — a dúfame, že ďalší ich budú nasledovať. Národné komisie a diecézy pracujú s tvorivosťou. Vidíme aj to, že v niektorých diecézach sa zaviedli nové funkcie: napríklad generálny vikár pre synodalitu alebo laická žena ako riaditeľka pre synodálne uskutočňovanie. Dá sa povedať, že na mnohých miestach je synodalita už súčasťou inštitucionálnych štruktúr.
Vidíme aj to, že mnohé diecézy teraz organizujú diecéznu synodu, aby zistili, ako uskutočňovať synodalitu na miestnej úrovni. Napríklad v Austrálii bol Plenárny snem a potom Synoda o synodalite — a teraz takmer všetky diecézy pripravujú alebo už uskutočňujú diecéznu synodu, aby zaviedli ovocie Plenárneho snemu a Synody o synodalite do života svojich diecéz. Inde vo svete sa konajú diecézne synody, synodálne zhromaždenia či procesy. Môžem spomenúť príklad: v arcidiecéze Abidjan na Pobreží Slonoviny sa rozhodli, že téma pastoračného roka bude „budovať synodálnu Cirkev“. A na konci roka pripravili hodnotenie, v ktorom poukázali na mnohé ovocie — je to veľmi zaujímavé.
Takto sa to robí: miestni biskupi píšu pastoračné listy o synodalite, ako to bolo nedávno zverejnené v diecéze Miláno. Mnohí organizujú dni uskutočňovania pre rôzne skupiny — niekedy pre kňazov, inokedy pre pastoračných pracovníkov, pre rôzne kategórie, alebo všetkých spolu. Niektorí už vypracovali — a to je veľmi zaujímavé — príručku na uskutočnenie Záverečného dokumentu Synody vo svojom kontexte. Vzali ho teda na seba.
Ďalšou oblasťou, kde je veľa iniciatív, je formácia a vzdelávanie k synodalite. Teraz už existujú stále školy synodality — napríklad vo frankofónnej Afrike, kde rehoľná sestra, ktorá bola na Synode, založila školu synodality po prvej Synodálnej zhromaždení a teraz pracuje s textom Záverečného dokumentu. Niektoré organizácie, ako Svetová únia katolíckych ženských organizácií, založili školy synodality. Niektoré univerzity spúšťajú kurzy alebo celé školy na túto tému. Vo svete teológie a akadémie sa objavuje veľa kurzov, nových katedier — napríklad katedra synodality — a čoraz viac študentov píše doktoráty alebo diplomové práce na tému synodality. Vzniká množstvo publikácií a výskumov, programov a workshopov.
Chcem tiež zdôrazniť — a je to veľmi zaujímavé — čo sa robí v oblasti vzdelávacích a pedagogických projektov na katolíckych školách. Napríklad na Filipínach túto tému zobrali veľmi vážne — teraz majú príručky alebo knihy, ktoré integrujú princíp synodality. Vznikajú aj kreatívne a kultúrne iniciatívy — v niektorých častiach sveta organizujú koncerty o synodalite, zbory či jednotlivci skladajú piesne a hymny o Synode, prekladajú Záverečný dokument do hudby a koncertov.
Veľa je aj duchovných iniciatív — duchovné cvičenia o synodalite, rozličné duchovné podujatia. Nakoniec chcem zdôrazniť aj dôležitý ekumenický rozmer Synody: rôzni delegáti iných cirkví sa zúčastnili Synody; mnohé ďalšie cirkvi teraz podporujú dialóg a zdieľajú svoje skúsenosti so synodalitou. V niektorých krajinách sa synodalita reflektuje a zdôrazňuje aj prostredníctvom vnútrocirkevných náboženských dialógov. Duch Svätý teda už pôsobí. A všetko toto zdieľame na našej webovej stránke Synody „Synod Resources“, aby to mohlo inšpirovať ďalších — nie však na jednoduché „kopírovanie a vkladanie“, ale aby každý vo svojom kontexte rozlišoval, ako pokračovať v tejto synodálnej premene a uskutočňovať ovocie Synody — a vziať Záverečný dokument do rúk.
Preklad Martin Jarábek
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
