杏MAP导航

Vedie? vsta?

Rados? zo Zm?tvychvstania

Jubilejný úkon prechodu cez svätú bránu je symbolickým gestom, ktorým vyjadrujeme svoju tú?bu zanecha? hriech a vstúpi? do ?ivota v Kristovi – brány otvorenej pre nádej a cesty vedúcej k spáse. Prvé kroky týchto pôstnych meditácií nám pripomenuli, ?e ak chceme zosta? pevne spojení s ním, musíme sa nau?i? pláva? vo vodách ná?ho krstu, zosúladi? svoje pohyby s rytmom evanjelia. V miere, v akej sa nechávame vies? vnútornými vnuknutiami Ducha Svätého, objavujeme schopnos? krá?a? cestou, ktorá nás vedie k slobodnému postaveniu druhého do centra, v súlade s Bo?ou láskou.

Najin?piratívnej?ím momentom Kristovho ?ivota pre na?u cestu u?eníka je nepochybne jeho zm?tvychvstanie. Kontempláciou tejto rozhodujúcej a zároveň tajomnej fázy kristologickej udalosti mô?eme na?erpa? svetlo potrebné na správne nasmerovanie na?ich krokov, bez falo?ných ?i idealizovaných o?akávaní vo?i tomu, k ?omu nás volá Bo?ia vô?a.

Díva? sa na zm?tvychvstanie znamená nenecha? sa premôc? strachom zo smrti a utrpenia, ale uprie? poh?ad na cie?, ku ktorému nás vedie Kristova láska. Vstúpi? cez Krista, bránu vedúcu k plnosti ?ivota, si vy?aduje vzácne zrieknutie sa: opusti? presved?enie, ?e nie je mo?né vsta? z pádov a porá?ok s dôverujúcim srdcom, pripraveným za?a? znova a otvori? sa druhým. Najmä tým, ktorí nás zranili, no nepretrhli puto, ktoré nás spája.

1. Neurá?a? sa

Najvä??ím prekvapením evanjelií nie je fakt, ?e Bo?í Syn vstal z m?tvych, ale spôsob, akým to urobil – zanechávajúc nám nádherné svedectvo, ?e láska je schopná vsta? po porá?ke a pokra?ova? vo svojej nezastavite?nej ceste.

Oplatí sa nám za?a? zo spolo?nej skúsenosti. V?dy, ke? sa nám podarí opä? postavi? na nohy a pozviecha? sa po ?a?kej citovej traume, prvá vec, na ktorú za?íname myslie?, je, ako by sme si mohli trochu vyrovna? ú?ty – napríklad tým, ?e aspoň trochu potrestáme toho, koho pova?ujeme za zodpovedného za na?e utrpenie. Ke? Je?i? vy?iel z pekiel smrti, necíti potrebu hneva? sa na nie?o alebo niekoho za to, ?o sa stalo, ani nepotrebuje dokazova? svoju nadradenos? nad tými, ktorí sa stali pôvodcami alebo spolupáchate?mi jeho smrti. Jediné, ?o Je?i? – teraz u? Pán ?ivota i smrti – volí urobi?, je zjavi? sa svojim priate?om, s ve?kou zdr?anlivos?ou a radostnou skromnos?ou.

V ka?dom evanjeliu mô?eme nájs? potvrdenie tohto spôsobu, akým sa Je?i? vrátil k ?ivotu – bez akéhoko?vek ducha odvety ?i potreby vykúpenia. Najvýraznej?ie je to azda vidite?né v Markovom texte, najmä ak ho ?ítame s oh?adom na jeho pôvodný záver, kde ?eny vychádzajú vystra?ené z hrobu a nikomu neoznámia posolstvo o zm?tvychvstaní, ktoré im zveril mladý posol (porov. Mk 16,8). Najstar?ie evanjelium sa kon?í práve takto – bez akéhoko?vek rozprávania o zjavení Zm?tvychvstalého. Pre prvé kres?anské generácie bol znakom prázdny hrob, ktorý posta?oval na to, aby uverili vo zm?tvychvstanie a aby aj iným ohlásili rados? nového ?ivota v Kristovi. Dvanás? ver?ov s Je?i?ovými zjaveniami po zm?tvychvstaní a jeho nanebovstúpením pred o?ami apo?tolov (Mk 16,9–20), ktoré boli neskôr pridané k Markovmu textu, obsahujú pravdivé a Cirkvou in?pirované informácie, no spo?iatku neboli pova?ované za nevyhnutné na vieru v tajomstvo zm?tvychvstania.

Matú?ovo evanjelium iným spôsobom zdôrazňuje ve?kú striedmos? ve?kono?nej udalosti. Ke? sa ?eny vz?a?ujú od prázdneho hrobu, Je?i? sa im zjavuje, aby potvrdil oznámenie o zm?tvychvstaní, ktoré dostali od anjela. Evanjelista v?ak vzápätí cíti potrebu vysvetli?, pre?o bolo Kristovo zm?tvychvstanie historickou udalos?ou, okolo ktorej sa u? od za?iatku vynárali obrovské pochybnosti.

Ke? odi?li, pri?li do mesta niektorí zo strá?e a oznámili ve?kňazom v?etko, ?o sa stalo. Tí sa zi?li so star?ími, poradili sa a dali vojakom ve?a peňazí so slovami: ?Tak vravte: ?V noci pri?li jeho u?eníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘ A keby sa to dopo?ul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám ni? nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich pou?ili. A toto sa hovorí medzi ?idmi a? do dne?ného dňa. (Mt  28,11-15)

Pri tejto krehkosti, s akou sa uskuto?nilo Kristovo zm?tvychvstanie, sa nám spontánne vynára otázka: pre?o sa Pán Je?i? po svojom návrate zo smrti nerozhodol zrete?nej?ie a mocnej?ie ukáza? svoje ví?azstvo? Pre?o si zvolil také zdr?anlivé zjavenie, ktoré mohlo vyvola? nielen nedorozumenia, ale aj istý skepticizmus vo?i udalosti, ktorá tak presahuje na?e schopnosti porozumenia a zároveň je taká nevyhnutná pre spásu sveta? Nebolo by bývalo lep?ie dopria? si krásnu odvetu a predvies? pravdu a moc Boha tak, aby udalos? zm?tvychvstania pôsobila presved?ivej?ie?

Jediným spôsobom, ako odpoveda? na tieto otázky, je ?íta? zm?tvychvstanie ako skúsenos? lásky, a nie ako prejav Bo?ej moci. V logike lásky mô?eme pochopi?, pre?o Je?i? necíti nijakú potrebu presadi? sa, ale iba hlbokú tú?bu na?alej sa darova?. Ako neskôr napí?e svätý Pavol po stretnutí so Zm?tvychvstalým: láska ?neh?adá svoj prospech, neroz?u?uje sa, nemyslí na zlé... v?etko zná?a, v?etkému verí, v?etko dúfa, v?etko vydr?í“ (1 Kor 13,5 – 7). Táto intenzita lásky, schopná necha? v?etko za sebou, neznamená, ?e Boh je nepriepustný ?i necitlivý vo?i utrpeniu. Kto skuto?ne miluje, necíti potrebu po?íta? krivdy, preto?e rados? z toho, ?o pre?il, prekonáva ka?dý hnev – aj ke? sa veci nevyvíjali tak, ako si to predstavoval.

Mo?no aj my, aby sme sa evanjeliovým spôsobom pozviechali z nevyhnutných zranení, ktorým nás vystavujú vz?ahy, by sme si mali overi?, ko?ko slobody je v slovách a gestách, ktoré ponúkame druhým. Ak si v?ímame, ?e sme ?asto sklamaní alebo sa príli? roz?u?ujeme, ke? veci nejdú pod?a na?ich predstáv, mo?no by sme sa mali spýta?, s akou nezi?tnos?ou pre?ívame svoje vz?ahy. Inak hrozí, ?e budeme trávi? ?as s?a?ovaním sa, zdôrazňovaním krívd a h?adaním náhrad za pre?ité sklamania, ?ím budeme na ?archu sebe aj ostatným. A pritom zabúdame, ?e pravé ??astie – to, ktoré nás robí naozaj hodnými lásky – nezávisí od okolností ani od iných, ale od pokoja, s ktorým prijímame to, ?o nám ?ivot priná?a. Napokon, ak niekto nie je ??astný z toho, ?o mu ?ivot dovolil by?, na ?o by mu bolo, keby sa po smrti vrátil spä? do ?ivota?

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

2. Povsta?

Rozprávania o zjaveniach ukazujú, ?e Je?i?ovo zm?tvychvstanie nemo?no v nijakom prípade pova?ova? za o?ivenie m?tveho tela, ale za prebudenie – ba priam povstanie – ?ivého. Nový a ve?ný ?ivot, ktorý Otec daroval Synovi po jeho pochovaní, nie je nejakou inou existenciou, ale dôsledkom ?ivota takého plného a prekypujúceho dobrom, ?e ho smr? nedokázala zni?i?.

?Ve?er v ten istý prvý deň v tý?dni, ke? boli u?eníci zo strachu pred ?idmi zhroma?dení za zatvorenými dverami, pri?iel Je?i?, postavil sa medzi nich a povedal: ?Pokoj vám!“ Po týchto slovách im ukázal ruky a bok. U?eníci sa zaradovali, ke? videli Pána. (Jn 20,19-20).

Po tom, ?o zostúpil do podsvetia, aby vzal za ruku tých, ktorí zomreli, Je?i? vstupuje do uzavretej miestnosti tých, ?o sú e?te stále uväznení strachom zo smrti a smútkom z neúspechu, aby im ponúkol dar nevídaného pokoja. Ak u? pozdrav u?eníkom – taký jednoduchý a oby?ajný – mô?e by? ve?kým prekvapením, gesto, ktorým sa Je?i? rozhodne ukáza?, rúca v?etku etiketu, na akú sme zvyknutí. Pre?o vystavova? na obdiv, namiesto skrývania, tie rany, ktoré by mohli znovu otvori? bolestivú spomienku na umu?enie, ke? sa v ?udskosti Dvanástich ukázalo to najhor?ie: zrada, útek, zapretie? Pre?o to robi? tak otvorene a bez zábran? No predov?etkým – ako to, ?e sa u?eníci netrápia, ale radujú?

Ako sme si u? mohli v?imnú?, Je?i? hne? ukazuje znaky utrpenia, preto?e je úplne zmierený s tým, ?o pre?il a vytrpel. No jeho tú?bou je, aby aj jeho priatelia ?oskoro na?li pokoj a nezostali uväznení v zbyto?nom pocite viny. Preto sa im postaví pred o?i nahý a bezbranný, vidite?ný a rozpoznate?ný, bez vý?itiek a bez nárokov. Je?i? sa nechcel vzda? svojich u?eníkov – a teraz im chce ponúknu? tú istú ?ancu. Iba ke? v tvári toho, koho sme ranili alebo zradili, zazrieme znak skuto?ného pokoja, mô?eme dúfa?, ?e sa opä? nájdeme v novom spolo?enstve – mo?no e?te pevnej?om – s ním aj so sebou samými.

Je?i? stojí pred svojimi u?eníkmi s rados?ou ?loveka, ktorý mal dobrý dôvod trpie? a zomrie?: tým dôvodom sú práve oni. Rany, ktoré ukazuje s jemnos?ou a láskavos?ou, sa stávajú znamením, ktoré potvrdzuje pravé odpustenie. My, vo v?eobecnosti, máme ove?a viac hanblivosti, ke? sa máme s niekým zmieri? – nie preto, ?e by sme boli lep?í, ale preto, ?e sme menej v pokoji. Tým, ?o nás sklamali a zarmútili, povieme: ?nerob si starosti“, ?u? je to za nami“, no pritom starostlivo ukrývame rany, ktoré sú e?te otvorené – skôr aby sme pôsobili ve?kodu?ne, ne? ?e by nás viedol skuto?ný súcit a odpustenie.

Je?i? v?ak bez výhrad ukazuje svojim u?eníkom telo pozna?ené ranami – nie preto, aby ukázal svoju silu alebo vyvolal pocit viny. U?eníci kone?ne mô?u pochopi?, ?e vsta? z m?tvych znamená te?i? sa z úsmevu niekoho, kto je ??astný, aj ke? si ho sklamal – preto?e práve to mu dalo príle?itos? darova? ti svoju lásku. Takýto druh lásky sa nedá nau?i? ani vysvetli? – dá sa len odovzda?.

?Je?i? im znova povedal: ?Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Ke? to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ?Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú im odpustené; komu ich zadr?íte, budú zadr?ané.“ (Jn 20,21-23).

Tomá? stelesňuje tú ?as? nás, ktorá sa neuspokojí s tým, ?e si utrie slzy a nasadí si silený úsmev, ale tú?i po autentickej, plnej a kone?nej radosti, aby mohla naozaj znova ?i?. Neh?adá chví?kové útechy, ale pravdivú odpove?, ktorá obstojí tvárou v tvár pohor?eniu bolesti a straty – tomu bolestivému tajomstvu, ?e aj tie najkraj?ie veci sa, nevysvetlite?ne, mô?u skon?i?. Preto, skôr ne? sa nechá dotknú? Zm?tvychvstaním, chce sa on dotknú? rán lásky. Neuspokojí sa s ute?ujúcimi slovami ani s neur?itými nádejami – ?iada si konkrétny dôkaz, hmatate?né znamenie, ?e boles? nebola vymazaná, ale prekonaná a premenená. Len tak doká?e uveri?, ?e naozaj existuje ??astný koniec, v ktorom sa pravda o udalostiach nezaml?uje, ale vykupuje.

Osem dní nato boli jeho u?eníci zasa vnútri a Tomá? bol s nimi. Pri?iel Je?i?, hoci dvere boli zatvorené, stal si do stredu a povedal: ?Pokoj vám!“ Potom povedal Tomá?ovi: ?Vlo? sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlo? ju do môjho boku a nebu? neveriaci, ale veriaci!“ Tomá? mu odpovedal: ?Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,26–28)

Osem dní po tom, ?o sa spolo?enstvo znovu zhroma?dí v spomienke na Je?i?a, Zm?tvychvstalý prichádza a priná?a dar pokoja. Bez toho, aby ho niekto prosil ?i vzýval, hne? sa obracia na Tomá?a. Nevy?íta mu, ale ponúka mu v?etko, ?o potrebuje. Tomá? neodmietol vieru z tvrdohlavosti, ale preto, ?e tú?il po autentickej skúsenosti Ve?kej noci, ktorú by mohol uzna? za pravdivú aj svojou vlastnou citlivos?ou. Namiesto pasívneho prijatia rozprávania iných sa rozhodol dopria? si ?as, aby ho mohla zasiahnu? Kristova láska – a? kým ju neza?ije osobne a hlboko. Nie je napísané, ?e Tomá? skuto?ne vystrel ruku a prst, ale ?e samotná mo?nos? to urobi? ho priviedla k obrovskému skoku vo viere. Práve cez to mali?ké privlastňovacie zámeno, ktoré opakuje dvakrát – ?Pán môj a Boh môj“ – spoznávame, ?e kým ostatní Zm?tvychvstalého videli, Tomá? si ho skuto?ne osvojil.

Je?i? mu povedal: ?Uveril si, preto?e si ma videl. Blahoslavení tí, ?o nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29)

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Skok viery, ktorý Tomá? urobil, je ove?a vä??í ne? to, ?o mu ukazovala skuto?nos?. Hoci má pred sebou len vidite?ný dôkaz tela pozna?eného utrpením, Tomá? verí, ?e stojí pred svojím Stvorite?om a Vykupite?om. Je?i?ove slová znejú ako ohlásenie nádeje: odha?ujú, ?e tento rast vo viere je ??astím, ktoré mô?e by? dostupné mnohým v priebehu dejín. Rados? zo zm?tvychvstania patrí tým, ktorí majú odvahu nezastavi? sa pri viere zlo?enou zo sloganov a hotových my?lienok. Blahoslavenstvo nového ?ivota je ur?ené tým, ktorí sa rozhodnú vykro?i? na cestu autentickú – do ?ivého a vá?nivého stretnutia so Zm?tvychvstalým. Stretnutie, ktoré sa v?dy odohráva v spolo?enstve bratov, no s úplným re?pektom vo?i jedine?nej citlivosti ka?dého jednotlivca.

3. Znovu zapáli?

Pri ?ítaní evanjeliových správ o zm?tvychvstaní nará?ame na zvlá?tny fakt: Zm?tvychvstalý nemá potrebu vykonáva? okázalé a mimoriadne ?iny, aby odhalil dar svojho nového ?ivota. Svetlo jeho zm?tvychvstania je ove?a menej oslepujúce ne? to pri Premenení. ?iaden z jeho priate?ov ho akoby nedoká?e spozna?: Mária Magdaléna si ho mýli so záhradníkom, apo?toli ho pova?ujú za nepríjemného rybára, emauzskí u?eníci za najneznalej?ieho z obyvate?ov Jeruzalema. Pre?o táto neochota obohati? realitu o nejaké ?peciálne efekty, ktorými by bolo jednoduch?ie zdôrazni? pravdu o zm?tvychvstaní? Pre?o, po ohlásení oslobodenia v podsvetí, sa Pán svetu zjavuje s takmer odzbrojujúcou diskrétnos?ou?

O?akávali by sme slávnostný prejav odha?ujúci tajomstvá dejín a vesmíru, alebo prejav moci schopný premeni? realitu a prekona? jej hranice. Namiesto toho sa Zm?tvychvstalý zjavuje zriedka a hovorí umiernene. Rozhodne sa pristupova? diskrétne, zdravi? bez vzbudzovania strachu, sta? sa stolovníkom a s pokojnou jednoduchos?ou zdie?a? rados? bratského stola.

Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: ?Pokoj vám!“ Zmätení a na?akaní si mysleli, ?e vidia ducha. On im povedal: ??o sa ?akáte a pre?o vám srdcia zachvacujú pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy: ve? som to ja! Dotknite sa ma a presved?te sa! Ve? duch nemá mäso a kosti, ako to vidíte na mne.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A ke? tomu stále od ve?kej radosti nemohli uveri? a divili sa, povedal im: ?Máte tu nie?o na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pe?enej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. (Lk 24,36–43)

Teda, vstal Kristus z m?tvych len preto, aby mohol poveda? u?eníkom: ?Najeme sa spolu?“ Áno, preto?e v tejto jednoduchej, znovu uskuto?nite?nej spolo?nej hostine sa odha?ujú dva dôle?ité významy. Prvý je ve?mi jednoduchý: Je?i? nie je duch ani prízrak, ale telo vzkriesené z m?tvych. To odha?uje, aký osud ?aká aj na?u ?udskos?: vzkriesenie tela, nielen spása du?e. Druhý význam je ?a??ie opísa?, ale nádherný na pre?itie. Je?i? si nájde ?as na úplne oby?ajnú ?innos?, ukazujúc u?eníkom, ?e po jeho zm?tvychvstaní mô?e ka?dý okamih ?ivota by? prejavom a predzves?ou Bo?ieho krá?ovstva.

Jes?, pracova?, krá?a?, upratova?, písa?, opravova?, ?aka?, ponáh?a? sa: v?etko, naozaj v?etko, ?o nám skuto?nos? umo?ňuje pre?i?, mô?e vyjadrova? nový spôsob pre?ívania vecí – spôsob Bo?ích detí. V?etko je teraz milos?ou, a teda ka?dá vec sa mô?e sta? vzdávaním v?aky. Toto je ú?asný a zároveň náro?ný dôsledok Ve?kej noci: realita – akáko?vek realita – taká, aká je, sa mô?e sta? príle?itos?ou pre ??astie, ak ju vieme pre?íva? v logike spolo?enstva s ostatnými a v?a?nosti.

Zdá sa, ?e to dobre pochopila M. Delbrêl, mysti?ka minulého storo?ia, ktorá na stránkach jednej oprávnene slávnej knihy pí?e:

Skuto?nos?, ?e sa odovzdávame Bo?ej vôli, nás v tom istom okamihu zveruje Cirkvi, ktorá je touto vô?ou neustále spásna a matkou milosti. Ka?dý poslu?ný ?in nám umo?ňuje plne prija? Boha a plne ho dáva? v ve?kej slobode ducha. Vtedy je ?ivot sviatkom. Ka?dý malý ?in je obrovskou udalos?ou, v ktorej nám je daný raj, v ktorej mô?eme da? raj. Nezále?í na tom, ?o musíme robi?: dr?a? v ruke metlu alebo plniace pero. Hovori? alebo ml?a?, za?íva? alebo predná?a?, o?etrova? chorého alebo písa? na stroji. To v?etko je len ?krupina nádhernej reality, stretnutia du?e s Bohom, ktoré sa obnovuje ka?dú minútu, ka?dú minútu rastie v milosti, stále kraj?ie pre svojho Boha. Zvoní? Rýchlo, po?me otvori?: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Informácia? ...tu je: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Je ?as ís? k stolu? Po?me: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Nechajme ho kona?. (My z ulíc)

Zostáva len jeden tieň, ktorý by nám mohol bráni? vychutna? si rados? zo ?ivota oslobodeného od strachu zo smrti: naivné o?akávanie ?ivota bez krí?a. Vo svojom putovaní medzi priate?mi po Ve?kej noci, pred návratom k Otcovi, sa Je?i? pokúsil vrhnú? svetlo aj na túto temnotu.

?Vy nechápaví a ?arbaví srdcom uveri? v?etko, ?o hovorili proroci! ?i nemal Mesiá? toto v?etko vytrpie? a tak vojs? do svojej slávy?“ A po?núc od Moj?i?a a v?etkých Prorokov vykladal im, ?o sa naňho v celom Písme vz?ahovalo. (Lk 24,25–27)

Dvaja emauzskí u?eníci krá?ajú smutní, vz?a?ujúc sa od Jeruzalema. Vzkriesený Je?i? ich dobieha a pridáva sa k nim, no ich o?i ho nespoznávajú. Dáva im priestor hovori?, umo?ňuje im vypoveda? horkos? ich sklamania. Ich pamä? si pamätá v?etko – dokonca aj to, ?e Je?i?ovo telo u? nie je v hrobe. No nedoká?u sa usmia?, lebo dúfali v iný koniec. Je?i? im pomáha porozumie? ve?kému tajomstvu – cez dlhú katechézu, ktorej slová sa nezachovali, no jej zmysel áno: nebolo nutné trpie?, ale bolo nutné, aby Kristus trpel – aby ukázal, do akej miery Boh miluje svet.

Ke? s nimi stoloval, vzal chlieb, predniesol po?ehnanie, lámal ho a podával im. Vtom sa im otvorili o?i a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: ??i nehorelo v nás srdce, ke? sa s nami cestou rozprával a vysvet?oval nám Písma?“ (Lk 24,30–32)

Tí dvaja apo?toli si to neuvedomia ihne?, ale a? ke? s týmto tajomným pocestným zasadnú k stolu. Práve pri lámaní chleba s ním objavia, ?e v nich u? prebýva nádej ve?ného ?ivota a rados? zo zm?tvychvstania. Ve?kým prekvapením tohto príbehu nie je ani tak to, ?e u?eníci hne? nespoznali Je?i?a, ale to, ?e si neuvedomili, ?e ich srdce – napriek v?etkému – e?te stále horí.

A rovnako silná a ?ivá je aj skúsenos? zm?tvychvstania, ku ktorej je pozvaný ka?dý mu? a ka?dá ?ena: objavi? pod prachom ?i popolom vlastného príbehu ?eravé uhlíky, ktoré boles? a smr? nedokázali uhasi?. Uhlíky pripravené znovu vzb?knu?, zapáli? du?u a o?isti? poh?ad – aby sme v ka?dej veci dokázali rozpozna? tajomstvo Kristovej Ve?kej noci.

Záver

Vo svojom zm?tvychvstaní nám Pán Je?i? zanechal vzácny testament – odhalil nám poklady skryté v na?ej ?udskosti, ke? sa nechá formova? Duchom Svätým a pripodobňuje sa Bo?iemu obrazu a podobe. Tieto postoje a spôsoby bytia si nemáme vyhradzova? len pre chvíle ?a?kostí, ke? sa potrebujeme pozviecha? a znovu vykro?i? na cestu. Kristus nevstal z m?tvych náhle a ne?akane – pripravoval sa na to v ?ase, ke? sa u?il ?i? tie vnútorné postoje, v ktorých potichu dozrieva semeno ve?ného ?ivota.

Tým, ?e s nami nadväzoval vz?ahy nezi?tnej lásky, pochopil, ?e hneva? sa, ke? veci nejdú pod?a o?akávaní, je zbyto?né. Ove?a plodnej?ie je znovu sa vyda? na cestu stretnutia – s dôverou, ?e je pred nami e?te ve?a toho, ?o mô?eme pre?i? a objavi?.

Zosta? slobodní aj vo vz?ahoch, ktoré sú najnáro?nej?ie, je jediná cesta, ako da? opä? vyklí?i? ?ivotu – prostredníctvom pravého odpustenia, schopného obnovi? putá naru?ené ?asom a hriechom.

Iba tak – bez hnevu a bez zatrpknutosti – sa stávame svedkami vä??ej lásky, ktorú nemô?u uhasi? ani vody zla, ani smr?. Sila zm?tvychvstania je priamo úmerná hú?evnatosti lásky – plameňa, ktorý do na?ich s?dc vtla?il Pán ako pe?a? ve?ného ?ivota u? tu na zemi.

Ot?e, ty si skrze svojho jednorodeného Syna premohol smr? a otvoril nám cestu do ve?ného ?ivota, dopraj nám, ktorí slávime Pánovo zm?tvychvstanie, znovuzrodi? sa do svetla ?ivota, obnovení tvojím Duchom. Skrze ná?ho Pána Je?i?a Krista.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap.

Kazate? Pápe?ského domu

Preklad Martin Jarábek