杏MAP导航

Vatican News

Ís? inam

Sloboda v Duchu

Pôstna cesta, ktorú teraz prechádzame, má za cie? overi?, ?i a do akej miery je ná? ?ivot zakotvený v Kristovi, po?núc krstným darom prijatým v Cirkvi ako mo?nos? obnoveného ?ivota. Pri prvom stretnutí sme kontemplovali scénu Je?i?ovho krstu, ktorá nám ukázala ?a?ko realizovate?ný rys na?ej ?udskosti: ochotu prijíma? namiesto dobýva? to, ?o potrebujeme na ?ivot. V tomto druhom stretnutí chceme upriami? pozornos? na niektoré udalosti z Je?i?ovho verejného ?ivota, v ktorých sa prejavuje iný postoj, ?asto cudzí na?ej sedavej, dokonca aj duchovne pohodlnej mentalite. Ide o schopnos? prekro?i? dosiahnuté ciele a úspechy, s cie?om hlbokej slobody vo vz?ahu k sebe samým, ako aj k tým, ktorým sa staviame do slu?by. Táto vlastnos? sa jasne prejavuje v Je?i?ovom verejnom pôsobení, dokonca aj v slovách, ktorými sám vyjadruje vedomie svojej misie spásy pre svet.

Po prvom úspe?nom dni v Kafarnaume sa Je?i? rozhodne nezosta? na mieste, ale ís? ?alej. Nedá sa priláka? uznaním davu ani o?akávaniami u?eníkov, ale v modlitbe nachádza silu, aby zostal verný svojej misii: ?Po?me inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, ve? na to som pri?iel!“ (Mk 1,38). Po uzdravení zraneného ?udstva Je?i? odmieta ilúziu súcitu, ktorý sa mení na potrebu potvrdenia. Modlitba ho oslobodzuje od poku?enia v?emocnosti a potreby by? v?dy k dispozícii, pri?om odha?uje riziko zamieňa? autentickú slu?bu s h?adaním osobného uznania.

Z tohto zvlá?tneho postoja, ktorý sa s rôznymi odtieňmi objavuje vo viacerých momentoch jeho ?ivota, chceme preskúma? nieko?ko udalostí, v ktorých nás hlboká sloboda Krista a jeho spôsob priná?ania spásy svetu núti zamyslie? sa a preveri? evanjeliovú kvalitu na?ich skutkov.

1. Nedôverova? ihne?

Bo?ie Slovo sa prekvapivým spôsobom ponorilo do reality a zlo?itosti ?udského ?ivota, pri?om ukázalo originálnu a stimulujúcu osobnos?. Zdá sa, ?e bo?ská prirodzenos? prítomná v Je?i?ovi nepotrebuje prekra?ova? hranice na?ej ?udskej prirodzenosti, aby mohla vy?arova? v?etko svoje svetlo a silu. Aby Je?i? vyjadril túto bohatú a presved?ivú antropologickú kvalitu, rozhodol sa krá?a? pomalou a be?nou cestou, na ktorej rástol ?v múdrosti, veku a v ob?ube u Boha i u ?udí“ (Lk 2,52).

Rast nie je samozrejmý a mechanický proces, ale vy?aduje si schopnos? posudzova? okolnosti a prísnu, nie v?ak úzkostlivú pozornos? k detailom. Podrobením sa týmto po?iadavkám Je?i? vyrastal ako jednoduchý ?lovek, bez toho, aby bol niekedy naivný. Jeho srdce, mierne, pokorné a skú?ané v pú?ti, sa v evanjeliách ukazuje ako zrelá pôda schopná zvláda? zlo?itos? ?udských vz?ahov bez predpokladov, dokonca ani v prípade prvých dôkazov.

V Jánovom evanjeliu, po tom, ako Je?i? za?al nazna?ova? hodinu svojho slávneho zjavenia prostredníctvom znamenia na svadbe v Káne (Jn 2,1-12) a silným prorockým gestom v jeruzalemskom chráme (Jn 2,13-22), evanjelista uzatvára kapitolu krátkym zhrnutím.

?Ke? bol cez ve?kono?né sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Je?i? sa im nezdôveril; on poznal ka?dého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o ?lovekovi. Sám toti? vedel, ?o je v ?loveku. “ (Jn 2,23-25).

Je?i?ova reakcia na ?iroký súhlas, ktorý jeho skutky doká?u vyvola?, nás nemô?e nevyvies? z rovnováhy. Ka?dého z nás ve?mi pote?í – dokonca nám to lichotí –, ke? niekto oceňuje a tlieska ná?mu spôsobu konania. Ponorení v kultúre, kde dominujú hodnoty individualizmu a bezoh?adnej sú?a?ivosti, sme nesmierne radi v?dy, ke? na?a popularita náhle a výrazne vzrastie. Táto potreba by? neustále a rýchlo oceňovaní nás vedie k tomu, ?e ochotne prijímame akýko?vek prejav uznania: notifikáciu, ?like“, poh?ad. Je?i? v?ak pôsobí ako od?a?itý od takéhoto typu príli? rýchleho a povrchného ocenenia. Je pravda, ?e sotva sa za?ne zjavova? svetu, prí?a?livos? jeho osobnosti neostane bez pov?imnutia: mnohí ?udia pri poh?ade na jeho znamenia za?ínajú v neho veri?. Túto prvotnú dôveru v?ak Je?i? neprijíma s nad?ením. Hoci je mnoho tých, ktorí doňho za?ali vklada? svoju dôveru, Je?i? sa rozhodne, ?e sa e?te nemô?e spo?ahnú? na nikoho. Pre?o táto nedôvera? Nie je tento skepticizmus v rozpore s tou dôver?ivou otvorenos?ou, ktorú Je?i? prejaví po?as svojho ?ivota vo?i v?etkým, dokonca aj vo?i nepriate?om? Text hovorí, ?e Je?i? sa takto správa, preto?e dobre pozná srdce ?loveka. Vzal si ho bez výnimky a do h?bky ho vyskú?al po?as poku?ení na pú?ti. Svojím rozhodnutím pre vtelenie Je?i? ?objavil“, ?e na?e srdce je nádherné, preto?e v ňom prebýva duch a Bo?í hlas, no zároveň je mimoriadne krehké, manipulovate?né, nestále a bojazlivé. Presne takto Je?i? opisuje srdce ?loveka aj zástupom, ke? sa pokú?a vysvetli?, pre?o Bo?ie slovo zasiate do ?loveka nará?a na mnoho preká?ok, ne? prinesie ovocie nového ?ivota (porov. Mk 4,14-20). Je?i? nepodlieha poku?eniu ?ahkej spolupatri?nosti, ktorá plynie z ná?ho okam?itého súhlasu. Takto sa ukazuje ako Majster, ktorý nám dáva nielen to, ?o nás mô?e pote?i?, ale aj to, ?o prospieva dozrievaniu autentickej dôvery. Je?i? sa zrieka okam?itého ?irokého otvorenia náru?ia, aby v nás vyvolal uvedomelej?iu a zrel?iu odpove?. Schopnos? neprejavova? okam?itú dostupnos? len preto, ?e sa cítime by? ?iadaní, je cenným vodítkom, ako správne riadi? na?e vz?ahy, predov?etkým v ich za?iatkoch. Nedáva? okam?ite príli? ve?a dôvernosti a intimity tým, ktorí sa k nám pribli?ujú, hoci aj s istým nad?ením, nie je znakom chladu, ale múdrosti. Vyjadruje to hlbokú úctu k sebe, k druhému a k tomu, ?o by sme v slobode mohli chcie? spolo?ne pre?i?. Dôle?ité veci si vy?adujú ?as, ktorý treba prijíma? trpezlivo a pripravova? so zápalom a oddanos?ou.

2. Vedie? sklama?

Schopnos? nepod?ahnú? prvotnému impulzu nad?enia vo vz?ahu a zrieknu? sa konania, ktoré od nás o?akáva druhý ?lovek, nás mô?e dovies? ve?mi ?aleko. U? ?udová múdros? nás u?í, ?e je dobré po?íta? – aspoň – do desa?, skôr ne? zareagujeme na podnety, ktoré nám ponúka realita. Ak túto schopnos? preskúmame do h?bky, mô?eme objavi?, ?e na?a ?udskos? doká?e prebúdza? dobro – mo?no dokonca to najlep?ie –, práve vtedy, ke? doká?e sklama? o?akávania okolia.

?Je?i? odtia? odi?iel a utiahol sa do okolia Týru a Sidonu. A h?a, akási kanaánska ?ena z tamoj?ieho kraja vy?la a kri?ala: ?Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne trápená démonom.‘ On jej v?ak neodpovedal ani slovo.“ (Mt 15,21-23a)

Po?as svojho pôsobenia v Galilei Je?i? ob?as rád skúmal hrani?né oblasti Izraela, vychádzajúc do oblastí, kde ?asto dochádza k najzaujímavej?ím udalostiam a stretnutiam. Pri jednej z týchto príle?itostí prichádza k Je?i?ovi ?pohanská“, teda cudzia ?ena, pozna?ená ve?kou boles?ou: jej dcéra sa ocitla v hlbokom vnútornom trápení spôsobenom ne?istým duchom. To, ?o túto ?enu privádza k Je?i?ovi so ?iados?ou o pozornos? a uzdravenie, je nepochybne hlboký súcit s jej dcérou. Preto je jej hlas výkrikom, v ktorom sa prejavuje zúfalstvo a úzkos? nad vá?nou, nerie?ite?nou situáciou. Je?i?ova reakcia na túto pokornú a dôver?ivú prosbu je nielen zvlá?tna, ale priam zará?ajúca: ani náznak odpovede, dokonca ani milosrdný poh?ad.

?Jeho u?eníci pristúpili k nemu a prosili ho: ?Vyhovej jej, lebo kri?í za nami!‘ On odpovedal: ?Som poslaný iba k ovciam, strateným z domu Izraela.‘“ (Mt 15,23b-24)

Reakcia u?eníkov je aj na?ou reakciou. Ako mo?no ospravedlni? Je?i?ovu necitlivos? tvárou v tvár takejto ve?kej bolesti? Ako zakry? sklamanie, ba a? pohor?enie z reakcie, ktorá sa zdá by? v rozpore nielen s Bo?ím, ale aj s ?udským súcitom, ktorého by malo by? schopné ka?dé srdce? Ak v?ak pozorne na?úvame prosbe u?eníkov, okrem prvotnej empatie mo?no odhali? aj menej ?istý motív ich slov. Ich naliehavá prosba nie je a? tak motivovaná súcitom so ?enou, ako skôr tú?bou zbavi? sa jej nepríjemného kriku: ?Vyhovej jej, lebo kri?í za nami!“

Práve toto býva ?asto motívom, pre?o sa ponáh?ame zasiahnu?, ke? po?ujeme volanie o pomoc. Radi si rýchlo obliekame úlohu spasite?a, nie preto, ?e nám skuto?ne zále?í na problémoch druhých, ale preto, ?e ponúknu? pomoc nám dáva pocit dôle?itosti a chráni nás pred hrozbami skrytými v realite.

Je?i?ova odpove? je v?ak pokorná a pokojná, jednoducho priznáva existenciu istých hraníc aj vo svojej bezpodmiene?nej ochote by? nástrojom Bo?ieho súcitu. Je?i? sa nebojí obmedzi? svoju tú?bu milova? a slú?i? druhým, preto?e sa vôbec neobáva toho, ?e by sa ukázal ako nepotrebný alebo bezvýznamný. My v?etci, podobne ako u?eníci, by sme radi konali rýchlo, aby sme zahnali ve?kú obavu, ?e nás vlastne nikto nepotrebuje. Paradoxne Je?i? – spasite? sveta – mô?e skuto?ne prinies? spásu práve preto, ?e nepotrebuje cíti?, ?e je striktne nevyhnutný, ale len v?dy a v?ade u?ito?ný. Jeho zdanlivá ?ahostajnos?, hoci pôsobí kruto, sa stáva príle?itos?ou pre ?enu, aby naplno vyjadrila svoju zúfalos? a tú?bu po ?ivote.

?Ale ona pri?la bli??ie, klaňala sa mu a vravela: ?Pane, pomô? mi!‘ On jej odpovedal: ?Nie je dobré vzia? chlieb de?om a hádza? ho ?teňatám.‘ ?Áno, Pane,‘ odvetila ?ena, ?ale aj ?teňatá jedia odrobinky, ?o padajú zo stola ich pánov.‘“ (Mt 15,25-27)

Ak nás iní neberú vá?ne dostato?ne rýchlo, máme tendenciu ?ahko sa rozhor?i?, uzatvori? sa do seba a sk?znu? k seba?útosti. Táto ?ena sa v?ak ani v tvári Je?i?ovho tichého odmietnutia nezatvára do svojho ega, nestráca odvahu ani nádej. Naopak, s vytrvalos?ou sa pribli?uje k Je?i?ovi a s ve?kou dôstojnos?ou opakuje svoju prosbu bez strachu ?i hanby. Je?i?, dotknutý jej slobodou, jej napokon vysvet?uje dôvod svojej zdanlivej ?ahostajnosti: pri?iel zachráni? najprv deti Izraela, nie cudzie národy. ?ena v?ak prijíma jeho námietku s pokorou a dôvtipom. Porovnávajúc sa so ?teniatkom, ktoré ?aká pod stolom s dôverou, ukazuje, ?e verí, ?e v Kristovi sa Bo?ie krá?ovstvo pribli?uje ka?dému ?loveku. Nie mno?stvo, ale kvalita Bo?ej prítomnosti robí skuto?ný rozdiel.

?Vtedy jej Je?i? povedal: ??ena, ve?ká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si ?elá?.‘ A od tej chvíle bola jej dcéra uzdravená.“ (Mt 15,28)

Tieto slová sú v Je?i?ových o?iach ve?kolepým prejavom viery, schopnej priná?a? spásu a uzdravenie. Je to viera, ktorá v Je?i?ovi rozpoznáva nielen jeho bo?skos?, ale verí aj v mo?nos? zmeny k lep?iemu. Nie Je?i?, ale jej pokorná a verná tú?ba je tým, ?o mení realitu. Je?i?ova ?ahostajnos? sa tak stáva jemnou pedagogikou, ktorá odha?uje vzácnu perlu v srdci ?eny – ?eny cudzej pre zas?úbenia Izraela, no nie cudzej pre vieru, ?e ?ivot sa mô?e e?te obnovi?.

3. Nevy?adova?

Osobitný druh ?ahostajnosti, ktorý Je?i? prejavuje, sa ukazuje aj v schopnosti dr?a? si odstup od súhlasu zástupov. Vo v?etkých evanjeliách sa opisuje príbeh o rozmno?ení chlebov a rýb, hoci s rôznymi rozpráva?skými a teologickými odtieňmi. ?tvrté evanjelium sa osobitne sústre?uje na silné nad?enie, ktoré Je?i?ovo znamenie dokázalo vyvola? u prítomných:

?Ke? ?udia videli znamenie, ktoré urobil, hovorili: ?Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prís? na svet!‘“ (Jn 6,14)

Zástup rozpoznal zázrak, no ako Je?i? neskôr povie, stále ho nepochopil ako znamenie, nad ktorým treba premý??a?. V?etci sa te?ia nie preto, ?e by v rozmno?ení jedla videli Bo?ie oslovenie, ale preto, ?e sa ka?dý vracia domov s plným bruchom: ?Veru, veru, hovorím vám: h?adáte ma nie preto, ?e ste videli znamenia, ale preto, ?e ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6,26). Je?i? je teda uznávaný ako prorok Najvy??ieho, lebo dokázal rýchlo premeni? realitu a odstráni? jej obmedzenia. No toto znamenie znamenalo ove?a viac. Jeho posolstvo bolo kraj?ie a dokonca e?te prorockej?ie, lebo chcelo odhali? nie?o, ?o je mo?né nielen Bohu, ale aj nám.

V?etci mô?eme dúfa? a veri?, ?e Pán obohatí svet svojou milos?ou. No ?a?ko veríme, ?e na?e skromné zdroje mô?u by? pokrmom schopným nasýti? mnohých. Rozmno?enie chlebov a rýb nie je len prejavom Boha, ale aj zjavením toho, ?ím mô?e by? na?a ?udskos? skrze Krista. Je to radostná zves?, ktorá posilňuje na?u nádej a uvo?ňuje nás zo zvyku poklada? sa za bezvýznamných a v?dy odkázaných na pomoc zvonka.

V podstate práve tento rezignovaný poh?ad z nás robí ?udí, s ktorými sa dá ?ahko manipulova? a ktorých mô?e ovládnu? ka?dý druh vplyvu ?i ?influencera“. Je?i? dobre pozná túto vnútornú krehkos?, ktorú nemo?no zaplni? povrchne ani spôsobom, ktorý by nás zbavoval zodpovednosti. Preto vie, kedy je na?ase urobi? krok spä? a necha? nás zápasi? s námahou znova za?a? veri?, dokonca aj v seba.

?Ale ke? Je?i? spoznal, ?e chcú prís?, zmocni? sa ho a urobi? ho krá?om, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ (Jn 6,15)

U?eníci majú problém pochopi? Je?i?ovu uzavretos?. Ke? sa ho ve?er márne na?akali, rozhodli sa sami vyda? na cestu domov, mo?no sklamaní jeho postojom. Po?as plavby cez Galilejské more sa v?ak neskoro v noci strhne búrka a silný vietor sa zdvihne. To, ?o sa deje okolo nich, odrá?a ich vnútorný nepokoj: pokus vzdiali? sa od Je?i?a ich vrhol do ove?a vä??ej búrky.

?Veslovali tak dvadsa?pä? a? tridsa? stadií, ke? videli Je?i?a krá?a? po mori a blí?i? sa k lodi, a z?akli sa. Ale on im povedal: ?To som ja, nebojte sa!‘“ (Jn 6,19-20)

Uprostred noci sa im Je?i? javí ako prízrak. No skuto?nými prízrakmi sú oni sami, stále uväznení v strachu a neschopní rozpozna? silu skrytú v ich slabosti. A? nad ránom, ke? v sebe znovu objavia tú?bu ma? ho nablízku, sa búrka utí?i. Aj pre nás je tu nádej: v najtemnej?ích nociach, ke? sa zdá, ?e je ka?dý prístav ?aleko, sta?í znova zatú?i? po jeho prítomnosti a nájdeme pokoj.

?Chceli ho vzia? na lo?, ale lo? bola u? pri brehu, ku ktorému sa plavili.“ (Jn 6,21)

Evanjelista Ján presne nehovorí, ?e Je?i? vstúpil na lo?. Hovorí, ?e tú?ba u?eníkov prija? ho ich priviedla k cie?u, o ktorom si mysleli, ?e je nedosiahnute?ný. Samozrejme, pod?a iných evanjelií si mô?eme predstavi?, ?e Je?i? na lo? naozaj vystúpil. Dôle?itej?ie v?ak je pochopi?, ?e na?a záchrana nezávisí od jeho vidite?nej prítomnosti. Sta?í, ak znovu nájdeme tú?bu po jednote s ním, a jeho svetlo znovu rozjasní na?e temnoty.

V deň po búrkovej noci sa Je?i? pokú?a vysvetli? hlboký zmysel rozmno?enia chlebov a rýb. Hovorí, ?e je iné zahna? telesný hlad a iné nau?i? sa chuti? pokrm, ktorý vedie do ve?ného ?ivota.

?Ja som ?ivý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jes? z tohoto chleba, bude ?i? naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za ?ivot sveta.“ (Jn 6,51)

Je?i?ov návrh sa aj dnes mô?e zda? neuverite?ný a znepokojujúci. Po dvetisíc rokoch kres?anstva a po stra?ných rozdeleniach aj v cirkvi pre tajomstvo chleba lámaného na Je?i?ovu pamiatku musíme uzna?, ?e je ve?mi náro?né prija? vz?ah s Bohom, ktorý nám nechce da? len nejaké veci, ale dokonca seba samého.

Jednoduch?ie by bolo prija? Boha, ktorý rozkazuje, ne? Boha, ktorý sa nám ponúka ako pokrm, aby nás premenil na lásku a vý?ivu pre druhých. Hriech nás núti len pre?íva?, zatia? ?o Kristovo slovo nás poburuje, lebo nás volá ?i? tak, ?e sa celkom darujeme. Práve v tom spo?íva ve?ká preká?ka, ktorú predstavuje symbol chleba a tajomstvo Eucharistie: by? milovaný bez podmienok znamená, ?e sa nemô?eme vyhnú? vzájomnej láske. V Kristovom tele sme Bo?ími de?mi a sme povolaní ?i? ako bratia. Tvárou v tvár takému ve?kému poslaniu je prirodzené obáva? sa, ?e nie sme toho hodní.

?Vtedy ho mnohí z jeho u?eníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6,66)

Niektorí, ba ani nieko?kí, ale mnohí z tých, ktorí ho po?úvali a nasledovali, sa v ten deň po vypo?utí týchto slov rozhodli, ?e u? nepôjdu za ním. Takéto ver?e nám z pamäti ?asto vypadnú alebo ich zmen?í na?a tendencia pamäta? si iba u?ito?né výsledky a úspechy. Tento moment v Je?i?ovom ?ivote by sme si v?ak mali s ve?kou pozornos?ou pripomína? a premý??a? nad ním. Nielen preto, aby sme si uchovali autentickej?iu predstavu o Bo?ej tvári, ktorú nám v Kristovi chcel ukáza?, ale aj preto, aby sme vedeli ?íta? a prijíma? aj tie – mnohé – okamihy ?ivota, v ktorých sa výsledok ná?ho úsilia ukáza?, kým sme a porozumie? si pred druhými, neskon?í potleskom ?i uznaním.

Zlyhanie a neúspech sú najlep?ími spojencami zdravého a svätého rozvoja na?ej ?udskosti. Predov?etkým preto, lebo potvrdzujú, ?e skuto?ná jednota v myslení a konaní sa nemô?e zredukova? na jednoduché vzplanutie emócií, ale je ovocím dlhého procesu dialógu, ktorý zah?ňa aj sklamanie a rozli?ovanie. Navy?e, prejs? si chví?ami, ke? nás druhí odmietajú, nám pomáha ujasni? si nielen to, kým sme, ale aj kým chceme a sme ochotní by?.

?Tu sa Je?i? opýtal Dvanástich: ?Aj vy chcete odís??‘“ (Jn 6,67)

Bez otá?ania, bez toho, aby dovolil tichu a reptaniu e?te viac zne?isti? u? beztak napätú atmosféru, Je?i? sa obracia na Dvanástich, na svojich najbli??ích, a dáva im ve?kú slobodu, ktorú by si mo?no sami nedokázali vzia?. V Kristových slovách niet irónie ani vydierania, len ve?ká rozhodnos? toho, kto nepotrebuje neustále potvrdenie, aby pokra?oval v ceste. Je?i? sa zdá by? ochotný strati? aj blízkos? svojich priate?ov, aby nestratil cie?, ktorý ur?uje jeho ?ivotné rozhodnutie. Nie je to necitlivos? vo?i iným, ale hlboká vnútorná sloboda, ktorá sa prejavuje silou nikdy od nikoho – okrem seba samého – ne?iada?, aby naplno zaplatil cenu za svoje tú?by.

Ak pozorne ?ítame evanjeliá, v?imneme si, ako Je?i? postupne obmedzuje pou?ívanie rozkazovacieho spôsobu. Na za?iatku nasledovania sa Je?i? prihovára mu?om a ?enám h?adajúcim Boha silným, priamym pozvaním: ?Po?te za mnou a urobím z vás rybárov ?udí“ (Mt 4,19). Neskôr, ke? u? vernos? v ceste nasledujúcich vy?aduje námahu, treba meni? jazyk tak, aby nevznikalo nútené, ale slobodné prijatie: ?Kto chce ís? za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj krí? a nasleduje ma“ (Mt 16,24). Z intenzity rozkazu prechádza Je?i? k citlivosti podmienky, nie preto, aby z?avil z nárokov, ale aby na prvé miesto postavil po?iadavky slobodnej a uvedomelej lásky.

K tejto téme zodpovednosti Je?i? venuje jedno zo svojich podobenstiev, ke? sa u? blí?i jeho Ve?ká noc. Aby poukázal na moralizmus roz?írený aj v jeho dobe, ilustruje Je?i? po?iadavky evanjelia ve?mi jednoduchým príbehom, v ktorom vystupuje otec a dvaja synovia:

??o poviete na toto? Istý ?lovek mal dvoch synov. Pri?iel k prvému a povedal: ?Syn môj, dnes cho? pracova? do vinice.‘ On odpovedal: ?Nechce sa mi.‘ Ale potom to o?utoval a i?iel. Pri?iel k druhému a povedal mu to isté. Ten odvetil: ?Idem, pane.‘ Ale ne?iel.“ (Mt 21,28-30)

Okam?ite si v?imneme detail: ani jeden z dvoch synov v skuto?nosti nechce ís? pracova? na otcovo pole. No je tu podstatný rozdiel. Prvý má odvahu to prizna?, zatia? ?o druhý sa rozhodne klama?, aby otcovi vyhovel. Úprimnos? prvého otvára cestu k ?útosti, kým pretvárka druhého je ilúziou, ktorá musí padnú? a zanecháva v?etko po starom. Na tomto obraze Je?i? odha?uje, na ?om Bohu naozaj zále?í.

?Ktorý z tých dvoch splnil vô?u otca?“ Odpovedali: ?Ten prvý.“ A Je?i? im povedal: ?Veru, hovorím vám: colníci a neviestky vás predchádzajú do Bo?ieho krá?ovstva. Lebo Ján pri?iel k vám cestou spravodlivosti, a neverili ste mu; colníci a neviestky mu v?ak uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste sa nespamätali, aby ste mu uverili.“ (Mt 21,31-32)

Nebeský Otec si nenárokuje ma? deti, ktoré sú v?dy pripravené a ochotné plni? jeho vô?u. Nie je to nekompromisný Boh, ktorý nevie tolerova? a rie?i? nedokonalosti vo svojom stvorite?skom pláne. Ak ho nie?o zraňuje a trápi, tak je to ma? deti, ktoré nie sú dos? slobodné na to, aby prejavili vlastné pocity, dokonca aj nesúhlas. Ke? sa toti? uzavrieme za plot zbyto?ného zalie?ania, za?neme sa stáva? otrokmi seba samých a o?akávaní, ktoré pod?a nás majú o nás druhí. Ak máme odvahu úprimne vyjadri?, ?o si myslíme a po ?om tú?ime, sme u? na ceste k prekonaniu svojich hraníc a k otvoreniu sa vä??iemu ?ivotu. Mo?no nebudeme dokonalí v o?iach iných – a mo?no ani v tých vlastných –, no ur?ite budeme bli??ie k Bo?iemu krá?ovstvu.

Záver

Na?a tú?ba zosta? zakotvení v Kristovi po?as tohto jubilejného roka sa nemô?e vyhnú? konfrontácii s na?ou schopnos?ou ?i? evanjelium aj v jeho menej zrejmých a okam?itých podobách. Tým, ?e Kristus nap?ňa Otcovo dielo a vo svojej i na?ej ?udskosti stelesňuje ?rty jeho otcovskej a univerzálnej lásky, ukazuje nám niektoré spôsoby, aké mô?e láska zvoli? a prija?.

Najprv je to schopnos? necha? vz?ahy dozrieva? a re?pektova? ?as nevyhnutný na ich rast a prejavenie sa, bez toho, aby sme pod?ahli poku?eniu dôverova? príli? rýchlo. Neznamená to zaklada? vz?ahy na pochybnostiach, ale pestova? opatrnos? a postupnos? – postoje nevyhnutné na to, aby na?a sloboda mohla robi? skuto?né a trvalé rozhodnutia.

Z tohto nastavenia potom pramení aj schopnos? vedie? sklama? o?akávania druhých, nie z poh?dania ?i poní?enia ich tú?ob, ale aby stretnutia boli autentické a slobodné a aby sme sa vyhli riziku subtílnej vzájomnej manipulácie.

To v?etko nás privádza k poslednému prejavu úcty k na?ej a k cudzej slobode: rozhodnutiu nikdy si od nikoho ni? nevynucova?. Pravda a láska sa nepotrebujú presadzova? silou, ale vedia ?aka?, kým veci dozrejú a stanú sa ovocím slobodného a úplného súhlasu. Takto Boh spasil a neprestáva zachraňova? svet, v ktorom ?ijeme.

Bo?e, ná? Otec, ty si nám v Kristovi, svojom ?ivom slove, dal vzor nového ?loveka. Dopraj, aby nás Duch Svätý nau?il po?úva? a uskuto?ňova? jeho evanjelium, aby ?a celý svet spoznal a oslavoval tvoje meno. Skrze ná?ho Pána Je?i?a Krista.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap. Kazate? Pápe?ského domu

Preklad Martin Jarábek