?tvrt¨¢ p?stna k¨¢ze¨¾: Roz?¨ªri? n¨¢dej, ktor¨¢ zahrnie cel¨¦ ?udstvo
4. pôstna káze¨¾: Roz?íri? nádej
Zodpovednos? nanebovstúpenia
Meditácie priná?ané po?as týchto piatkov pôstneho obdobia v Jubilejnom roku, mali za cie? pomôc? nám zosta? ukotvení a pevní v tom, ?o je kotvou ná?ho ?ivota: v Kristovi. On je pre nás bránou, cez ktoré mô?eme s dôverou prejs? a vstúpi? do vz?ahu s Bohom, no zárove¨¾ je to aj ?ivot plný odtie¨¾ov a dynamiky, ku ktorému sme pozvaní obráti? ¡ª trpezlivo ¡ª na?e srdce.
Kontemplujúc Je?i?ov krst, jeho verejné ú?inkovanie a napokon jeho zm?tvychvstanie, pokúsili sme sa rozpozna? základné ?rty ?udskosti premenenej evanjeliom. Predov?etkým schopnos? prijíma? v?etko ako dar; potom slobodu ís? ponad úspechy aj neúspechy, a napokon pokoru vedie? znovu povsta? po ka?dej porá?ke, s rados?ou z toho, ?o sa podarilo pre?i? v slobode a pokoji.
Je tu v?ak e?te jedna posledná ¡ª ?asto skrytá ¡ª kvalita, ktorú sa mô?e ná? ?ivot nau?i? objíma?: schopnos? rozlú?i? sa, ke? u? bolo vykonané v?etko potrebné i mo?né. Presne to urobil Pán Je?i? vo chvíli svojho nanebovstúpenia. V tom geste rozlú?ky nám zanechal vzácne dedi?stvo: ukázal nám, ?e zo scény je mo?né odís? tak, ?e histórii ponecháme jej slobodu a zárove¨¾ roz?írime hranice nádeje, ktorá je ?oraz univerzálnej?ia a inkluzívnej?ia.
Posledné obrátenie
Skôr ne? uskuto?nil svoju poslednú cestu z tohto sveta k Otcovi, Je?i? sa stretáva so svojimi u?eníkmi a dáva im nieko?ko usmernení, aby nepod?ahli ?syndrómu opustenia¡°. Ukazuje sa im ?ivý, ?mnohými dôkazmi im po ?tyridsa? dní dokazoval, ?e ?ije, a zjavoval sa im a hovoril o Bo?om krá?ovstve¡° (Sk 1,3). Medzi týmito ?dôkazmi¡°, ktoré Je?i? potreboval, aby sa mohol rozlú?i? s u?eníkmi, evanjelium pod?a Jána zachováva jeden výnimo?ný: slávne stretnutie Je?i?a s Máriou Magdalénou v záhrade zm?tvychvstania, námet ve?mi ob?úbený medzi kazate?mi i maliarmi v?etkých ?ias:
?Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedie?, jedného pri hlave a druhého pri nohách, kde bolo polo?ené Je?i?ovo telo. A oni sa jej opýtali: ??ena, pre?o pla?e??¡® Odpovedala im: ?Vzali môjho Pána a neviem, kde ho polo?ili.¡® Ke? to povedala, obrátila sa a videla Je?i?a stá?, ale nevedela, ?e je to Je?i?. Je?i? sa jej opýtal: ??ena, pre?o pla?e?? Koho h?adá??¡® Ona si myslela, ?e je to záhradník, a povedala mu: ?Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho polo?il, a ja si ho vezmem¡®¡° (Jn 20,11 ¨C 15).
Vo slovách slobody a v gestách lásky Krista Mária za?ila hlboké a úplné vnútorné uzdravenie, ako poznamenáva evanjelista Luká?, ke? pí?e, ?e z nej ?vy?lo sedem zlých duchov¡° (Lk 8,2). Preto ho nasledovala spolu s inými ?enami a u?eníkmi, slú?ila mu z vlastného majetku. Teraz, pred prázdnym hrobom, zbavená tela svojho milovaného Pána, mô?e len plaka? nad prázdnotou, ktorú cíti vo svojom vnútri.
Ke? na?úvame Máriiným slovám, najprv s anjelmi v hrobe a potom s Je?i?om, ktorý stojí za ¨¾ou, chápeme, ?e jej h?adanie e?te stále vedie strach zo smrti. Mária chce nájs? m?tve telo, aby mohla ?i? v spomienke na to, ?o pre?ila s Je?i?om. Nie je pre ¨¾u a? také podstatné, ?i je Je?i? ?ivý alebo m?tvy; to, ?o ju najviac zaujíma, je ma? jeho telo, aby mohla zabalzamova? spomienku na lásku.
Ke? pla?eme a pre?ívame zúfalstvo, niekedy nám sta?í aj ?m?tvola¡° lásky ¡ª len aby sme mohli zosta? zatvorení v na?ej neuhasite?nej bolesti. Podobne sa správame aj my po?as smútku, ktorý sprevádza ná? ?ivotný príbeh. Zhroma??ujeme spomienky, vytvárame oltáriky, utvárame rituály ¡ª aby sme aspo¨¾ v srdci nestratili prítomnos? milovanej osoby, ktorá u? s nami nie je.
V ur?itých medziach je to pochopite?né a potrebné: vyjadruje to, akú hodnotu má pre nás ?ivot druhého ?loveka, aj ke? ho u? nevidíme. No tendencia ?bali? do obväzov¡° neprítomného sa mô?e sta? aj chorobou, ktorá vá?ne zra¨¾uje na?e srdce a bráni tomu, aby sme sa ¡ª hoci bolestivo, no nevyhnutne ¡ª znovu otvorili po ka?dom odlú?ení. Aj preto, ?e ?ivot je ?asto u? priamo pred na?imi o?ami, ale my ho nedoká?eme vidie?, kým nás nie?o neprebudí zvnútra.
?Je?i? ju oslovil: ?Mária!¡® Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: ?Rabbuni!¡® ¡ª ?o znamená: U?ite?!¡° (Jn 20,16).
Je?i?ovi sta?í jedno slovo, aby Máriu vytiahol z vnútorného hrobu, v ktorom sa e?te stále nachádza. S ve?kým postrehom evanjelista Ján poznamenáva, ?e Mária sa musí e?te raz obráti?, aby dokázala rozpozna? Pána, ktorý u? stojí pred ¨¾ou.
Tajomstvo tohto posledného obrátenia ¡ª úplne vnútorného ¡ª ktoré Mária musí vykona?, je späté s výmenou mien medzi ¨¾ou a Pánom: ?Mária¡°, ?Rabbuni¡°. Mária nespoznáva Je?i?a pod?a výzoru ani hlasu, ale preto, ?e sa opä? cíti oslovená Bohom k nádeji na ?ivot. To je to kone?né obrátenie, ku ktorému nás chce privies? Zm?tvychvstanie: povstanie srdca, ktoré sa nechce uzavrie? v smútku, ale dovolí si by? nanovo definované srdcom niekoho iného. To bol a zostáva jediný spôsob, ako sa osobne stretnú? s vteleným Bo?ím Slovom ¡ª pred i po jeho ve?kono?nom tajomstve: necha? sa oslovi? po mene a díva? sa mu do tváre.
Evanjelium nehovorí, akými gestami Mária sprevádzala svoje radostné zvolanie, ke? rozpoznanala zm?tvychvstalého Pána. ?itatelia v?etkých ?ias v?ak vedeli vyplni? túto naratívnu medzeru tým, ?e sa sústredili na slová, ktorými jej Je?i? odpovedá a lú?i sa s ¨¾ou:
?Je?i? jej povedal: ?Nezadr?iavaj ma, lebo som e?te nevystúpil k Otcovi. Ale cho? k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a vá?mu Otcovi, k svojmu Bohu a vá?mu Bohu.¡® Mária Magdaléna i?la a zvestovala u?eníkom: ?Videla som Pána!¡® a ?e jej toto povedal¡° (Jn 20,17 ¨C 18).
Slávne Noli me tangere ¡ª ?Nedotýkaj sa ma¡° ¡ª je nevy?erpate?ným zdrojom in?pirácie v dejinách umenia a predstavuje posledné poku?enie, od ktorého nás Zm?tvychvstanie potrebuje oslobodi?. Vy?la uprostred noci, aby si vzala Je?i?ovo telo, a teraz by ho Mária chcela zadr?a?, uchváti? si Vzkriesený ?ivot pre seba. Pre?o? Aký je jej skrytý zámer? Odpove? nám mô?e nazna?i? jeden text z Piesne piesní, ktorý liturgia vyberá práve na sviatok svätej Márie Magdalény:
?Na svojom lô?ku v noci som h?adala
milého svojho srdca.
H?adala som ho a nena?la.
Vstala som teda a chodila som po meste,
po uliciach a námestiach,
h?adala som milého svojho srdca.
H?adala som ho a nena?la.
Na?li ma strá?covia, ?o obchádzajú mesto:
?Nevideli ste milého môjho srdca?¡®
Iba ?o som ich minula,
na?la som milého svojho srdca.
Chytila som ho a nepustím,
kým ho nevovediem do domu svojej matky,
do izby tej, ?o ma porodila¡°
(Pies 3,1 ¨C 4).
Márin tú?obný úmysel sa podobá na tú?bu nevesty z Piesne piesní: nájs? milého, pevne ho obja? a privies? ho do domu svojej matky. No ?o znamená tento obraz, ke? sa nad ním zamyslíme hlb?ie? Znamená to, ?e by Márii sta?ilo znova pre?i? pekné zá?itky, ktoré s Je?i?om zdie?ala. E?te si nedoká?e predstavi? novotu ?ivota, ktorú Zm?tvychvstanie pri?lo otvori?. Zdalo by sa jej dostato?né ?opravi?¡° svoj predchádzajúci ?ivot, namiesto toho, aby sa nechala uvies? do ?ivota radikálne nového.
A práve to je posledné ve?ké poku?enie, ktoré mô?eme za?i? pred Kristovou Ve?kou nocou: necha? sa uná?a? tú?bou uzavrie? Bo?iu moc do známych foriem, brániac Duchu Svätému, aby nás premie¨¾al na nové stvorenie.
Je?i? v?ak hovorí jasne a rozhodne: po Zm?tvychvstaní nie je mo?né vráti? sa spä? ¡ª k logike detstva, do domu matky. Krá?ame vpred, do domu Otca, pod?a logiky blahoslavenstiev.
?Ale cho? k mojim bratom a povedz im: ?Vystupujem k svojmu Otcovi a vá?mu Otcovi, k svojmu Bohu a vá?mu Bohu.¡® Mária Magdaléna i?la a zvestovala u?eníkom: ?Videla som Pána!¡® a ?e jej toto povedal¡° (Jn 20,17 ¨C 18).
Ke? Je?i? odmieta Máriine gestá úcty, neodmieta jej lásku: prijíma ju, no upravuje jej smer. Po tom, ?o sa Vtelenie zav??ilo vo Zm?tvychvstaní, treba prekona? poku?enie uzavrie? Boha do konkrétneho ?asu alebo miesta. Namiesto toho sme pozvaní prija? skuto?nos?, ?e v Kristovej krvi bola definitívne zru?ená hranica medzi svätým a profánnym.
Mária nemá zadr?a? Zm?tvychvstalého, ale ís? k bratom. Len tak sa vyhne riziku, ?e by Ve?kú noc zredukovala na nábo?enskú modlu a ?ivotodarnú lásku premietla do správania alebo rituálov. Pred vtelením Slova sme Boha mohli chápa? len symbolicky. Po Zm?tvychvstaní ho máme h?ada? v?ade ako ?ivú skuto?nos? ¡ª predov?etkým v tajomstve ?udskosti: v tej ?asti stvorenia, ktorú prijal bez výhrad.
Vzkriesený Kristus nie je len jedným telom medzi inými, ale hlavou tajomného a zárove¨¾ reálneho tela, ktorým je nové ?udstvo: ?Ten istý, ?o zostúpil, aj vystúpil nad v?etky nebesá, aby naplnil v?etko¡° (Ef 4,10).
Ke? sa stal jedným z nás, Bo?í Syn nám ni? nevzal, ale vrátil nám miesto, ktoré sme u? nevedeli zauja?. Preto netreba h?ada? jeho tvár v predstave, ktorú sme si o ¨¾om vytvorili, ale v ?irokom priestore ?udstva: ná?ho i toho druhého. Skuto?ná skú?ka viery vo vzkriesenie spo?íva v poh?ade na tvár brata ¡ª predov?etkým toho, ktorý nás svojou blízkos?ou k na?im hraniciam robí schopnými alebo neschopnými vidie? Bo?iu prítomnos? v realite. Kristus vystupuje do neba, aby v dejinách nechal za?iari? tajomné a nádherné znamenie svojho tela: nás, vo vz?ahoch, ktoré vieme tvori? a zachováva?.
Svet hore nohami
Intuícia, ktorú dostala Mária Magdaléna, sa roz?iruje na v?etkých u?eníkov vo chvíli Je?i?ovho nanebovstúpenia. Aby uskuto?nil tento definitívny odchod zo sveta, Kristus si ?elal po?ka? ?tyridsa? dní ¡ª symbolické obdobie skú?ky. Ak bolo posledným a najvä??ím poku?ením to, ?e by si niekto chcel Vzkrieseného privlastni? a uväzni? ho v pôsobivom a o?arujúcom obraze, Kristus sa rozhodol zosta? so svojimi u?eníkmi v láskyplnom rozhovore a zanecha? im svoje posledné, no nevyhnutné magistérium:
?Ako sa dívali, videli, ako sa vzniesol a oblak im ho vzal spred o?í. A ke? úprene h?adeli na nebo, ako odchádzal, zastali pri nich dvaja mu?ovia v bielom rúchu a povedali: ?Mu?ovia Galiley, ?o stojíte a h?adíte do neba? Tento Je?i?, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádza? do neba¡®¡°
(Sk 1,9 ¨C 11).
Upriamený poh?ad do neba je krásnym pohybom, ktorého je na?a ?udskos? schopná a ktorý prezrádza na?u duchovnú prirodzenos?. Na kres?anských ikonách bývajú ?udia ?asto zobrazovaní v modrom rúchu, lebo sú stvorení na Bo?í obraz a ako jediné stvorenia dvíhajú svoj poh?ad k nebu v tú?be po tvári.
No zdvihnutý zrak mô?e by? aj klamlivým a nebezpe?ným gestom, ak sa ním chceme vyzdvihnú? k ideálu ¡ª dokonca nábo?enskému ¡ª ktorý by nás mal zachráni? pred tlamou smrti. Poslovia Kristovho nanebovstúpenia sa sna?ia apo?tolov vytrhnú? z tohto nábo?enského o?arenia znepokojivou otázkou, ktorá má preveri?, ?i pochopili ve?kono?né tajomstvo. Kristus nevystupuje do neba preto, aby nás donútil ?i? ideálnym, od sveta odtrhnutým spôsobom ?ivota, ale preto, aby nám umo?nil nájs? jeho prítomnos? a zakúsi? evanjeliový ?ivot kdeko?vek a za akýchko?vek okolností.
Nejde u? o to, aby sme Boha h?adali v nebeských vý?inách, ale aby sme rozpoznávali slávu jeho lásky v malých veciach ka?dodennosti a predov?etkým v paradoxe krí?a, kde sa na?e ?udstvo nap?¨¾a vo svojom povolaní milova?.
Nanebovstúpenie nav?dy obracia poriadok vecí naruby: zem a nebo si vymie¨¾ajú úlohy, Duch Svätý preniká vidite?né skuto?nosti, ?udské telo vchádza do nevidite?ných tajomstiev, ?aby bol Boh v?etko vo v?etkom¡° (1 Kor 15,28).
Druhá ?as? posolstva anjelov apo?tolom by v nás mala vyvola? zimomriavky: treba sklopi? zrak k zemi, preto?e Je?i? sa vráti takým spôsobom, akým ho ?udstvo videlo vystúpi? do neba. Ale ?o to vlastne znamená? Akým spôsobom?
Sme pozvaní uvedomi? si, ?e tento tajomný spôsob Kristovho návratu nemô?e by? oddelený od celého jeho ve?kono?ného tajomstva: utrpenia, smrti a zm?tvychvstania. Ve? práve Ve?ká noc je cestou, po ktorej sú údy jeho tela ¡ª Cirkev ¡ª povolané sta? sa vidite?nými vo svete.
Inými slovami, slávny návrat Krista na konci ?ias je v dejinách predbiehaný ?ivým svedectvom Bo?ích detí: ?ien a mu?ov, ktorí majú stvár¨¾ova? jeho tvár, uskuto?¨¾ova? jeho lásku a sprítom¨¾ova? vo svete tajomstvo jeho príchodu.
Tu sa nám odha?uje hlboký význam tajomného vyjadrenia: návrat Krista z neba sa uskuto?¨¾uje sú?asne s tým, ako jeho telo ¡ª teda my ¡ª krá?a vpred k nebu. Sú to kres?ania, ktorí ka?dý de¨¾ nesú svoj krí? a vydávajú svedectvo o pravde najvä??ej lásky.
Tento ?svet hore nohami¡°, ktorý spôsobuje nanebovstúpenie, znamená definitívny obrat ¡ª nielen z kozmologického, ale aj z existenciálneho h?adiska. Kristus opú??a javisko dejín, aby uvo?nil priestor nám ¡ª krehkým a slabým ?enám a mu?om ¡ª aby sme sa stali ?ivou Bo?ou prítomnos?ou v ?ase a priestore.
U?ite? sa vz?a?uje, aby viedol svojich u?eníkov za hranice ich vlastného ?ja¡°, mimo dusivý ohradený priestor ilúzií a sklamaní, a? tam, kde je mo?né rás? ¡ª trpezlivo ¡ª v harmónii so sebou a v solidarite s bratmi. Tam mô?eme napokon poslúchnu? povolanie sta? sa naplno ?udskými, ako to pripomína List Efezanom: ?A? sa v?etci dostaneme k jednote viery a poznania Bo?ieho Syna, k zrelosti mu?a, k miere plnej Kristovej postavy¡° (Ef 4,13).
Dobrodru?stvo evanjelia pokra?uje na zemi. Medzi prachom a nebom.
V prítmí dejín, ktoré sú u? zachránené, lebo ich objala nekone?ná Bo?ia láska, no ktoré sú e?te stále celé zverené na?ej slobode.
Synergia
Nanebovstúpenie Pána ru?í ka?dý mo?ný pocit ?útosti nad zdanlivým ?vákuom moci¡°, ktoré sa zdá, ?e Boh ponechal v ?udských dejinách. V jeho návrate k Otcovi kres?anské spolo?enstvo rozpoznalo nevyhnutnú podmienku pre hlb?iu a intímnej?iu komunikáciu s ním prostredníctvom Ducha Svätého, ktorá sa má uskuto?¨¾ova? v svedectve a slu?be bratom. Trvalo v?ak dlhý ?as, kým sme pochopili túto ohromnú zodpovednos?, preto?e aj po tých najvä??ích prejavoch lásky na?e srdce zostáva tvrdé a hluché.
?Napokon sa zjavil Jedenástim, ke? sedeli pri stole, a vy?ítal im ich neveru a tvrdos? srdca, ?e neverili tým, ?o ho videli vzkrieseného. A povedal im: ?Cho?te do celého sveta a hlásajte evanjelium v?etkému stvoreniu¡®¡° (Mk 16,14 ¨C 15).
Pán Je?i? si dal zále?a? na tom, aby zmiernil úzkos? u?eníkov z nesmierneho poslania ohlasova? evanjelium, a pou?il pritom ve?mi premyslený imperatív. Apo?toli sú pozvaní ís? do celého sveta, no nehlása? len ?u?om, ale v?etkému stvoreniu. Toto roz?írené publikum, ktoré presahuje kategóriu bytostí stvorených na Bo?í obraz, mo?no nie je len jazykovou variáciou.
V dejinách Cirkvi nie je zriedkavé, ?e svätí ohlasovali Bo?ie krá?ovstvo aj zvieratám, alebo si k nim vytvorili výnimo?ný, prozrete?ný vz?ah. Sta?í spomenú? káze¨¾ svätého Franti?ka vtákom, svätého Antona rybám, alebo svätcov tradi?ne zobrazovaných so zvieratami: svätý Anton a prasa, svätý Romedius a medve?, svätý Franti?ek a vlk, svätý Eustach a jele¨¾, svätý Benedikt a havran, svätý Rochus a pes.
Pre?o sa tieto udalosti stali? Aký zmysel má Kristov príkaz? Pre?o je dôle?ité ohlasova? evanjelium aj tvorstvu a nielen ?u?om? Lebo po Kristovom nanebovstúpení sa za?alo nové a definitívne stvorenie. A v tomto obnovenom poriadku vecí si mô?eme dovoli? ten luxus správa? sa ako Stvorite? na po?iatku stvorenia, ke? pri poh?ade na veci, ktoré utvoril, zvolával: ?Aké je to krásne!¡° (porov. Gn 1).
Ak sa odvá?ime pristupova? k druhým predov?etkým ako k stvoreniam, budeme nútení uzna? ich krásu a dobrotu ¡ª tak ako obdivujeme kvet alebo si oddýchneme v tieni stromu. Ak na druhých pozeráme výlu?ne ako na ?udí, no zabúdame na ich pôvodnú dôstojnos? stvorenia, ve?mi ?ahko upadneme do súdenia a nárokov. Úloha priná?a? evanjelium do ka?dého kúta novej tvorby je ¡ª v?aka Bohu ¡ª o mnoho pokojnej?ia. Nemusíme po?adova?, aby sa realita okam?ite a nevyhnutne prispôsobila na?im o?akávaniam. Prvým krokom je ponúknu? druhým to základné prijatie a dobroprajnos?, po ktorých tú?ime v?etci tak, ako tú?ime po vzduchu.
Ba mô?eme zájs? e?te ?alej a poveda?, ?e ak v blí?nom najprv rozpoznáme stvorenie ¡ª také ako my: neforemné, krehké, nehotové a nejednozna?né ¡ª ohlásenie Bo?ieho krá?ovstva sa u? v istom zmysle naplnilo. To prvé, po ?om ka?dý z nás tú?i ¡ª od Boha aj od toho, kto v jeho mene hovorí ¡ª nie je výzva kona? dobro alebo sa zmeni?, ale by? prijatý taký, aký som, so svetlom aj s tie¨¾mi. ?týl ohlasovania, ktorý Je?i? ?iada od svojich priate?ov, definitívne odha?uje, ?o je Bohu najviac na srdci: rozpozna? a ucti? si ?ivot druhého, e?te skôr, ne? budeme dúfa? v jeho premenu. Práve takto Je?i? zanechal vo svete dobrú vô¨¾u Boha, ktorý nekladie dôraz na to, aby druhému nie?o priniesol, ale v prvom rade vyznáva: ?Tvoj ?ivot je u? sám osebe obrovské dobro, len preto, ?e existuje?.¡°
V tomto dejinnom ?ase má Cirkev mo?no novú príle?itos?: priblí?i? sa k iným tak, ?e v ich príbehoch najprv spozná to, ?o netreba hne? zaradi? do morálneho posúdenia. Dôkladná znalos? ?udskej prirodzenosti, ktorú Cirkev nadobudla v priebehu storo?í, nás zaväzuje pozera? sa na príbeh ka?dého ?loveka s úctou a pokorou. Ak nám svetlo evanjelia umo?nilo nachádza? hlboký zmysel aj v záhyboch reality, musíme si zárove¨¾ prizna?, ?e mnohé aspekty zostávajú zlo?ité, nejasné a ?a?ko pochopite?né.
Ak sa chceme s rados?ou ¡ª ale aj s jemnocitom ¡ª priblí?i? a? po kon?iny zeme, potrebujeme odvahu za?a? novú a fascinujúcu etapu evanjelizácie:
?Prijmete silu Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku, v Samárii a? po samý kraj zeme¡° (Sk 1,8).
Poslanie, ktoré Je?i? zveril svedkom svojej Ve?kej noci, nemá len geografický, ale aj antropologický rozmer. Priná?a? evanjelium a? na kon?iny zeme neznamená iba dosiahnu? vzdialené miesta, ale aj vstúpi? s úctou a pozornos?ou do h?bky ka?dej ?udskej situácie ¡ª prija? jej zlo?itos?. Aj ¡ª a mo?no najmä ¡ª tam, kde na?e pojmy nesta?ia na pochopenie a zaradenie. Obýva? s evanjeliovou múdros?ou a pastora?nou láskou tie hranice ?udskosti, kde sa odkrýva tajomstvo jedine?nosti ka?dého ?loveka a kde sa otvára priestor pre tiché pôsobenie Boha.
To si vy?aduje hlboký záväzok: po?úva?, prijíma? a rozli?ova?. A tento postoj nemá ni? spolo?né s etickým relativizmom ani s plytkým teologickým zrieknutím sa pravdy. Ide o vernos? srdcu evanjelia: postavi? do stredu tvár, príbeh a dôstojnos? ka?dej osoby, ktorá tú?i ¡ª hoci mo?no nevedome ¡ª stretnú? Bo?iu tvár. A potom objavi?, ako mo?no spolu krá?a? do nebeského krá?ovstva, odstra¨¾ujúc v?etko, ?o by mohlo tento pohyb novej ?udskosti brzdi?.
Poslu?nos? tomuto jemnému a pokornému spôsobu ohlasovania evanjelia vedie Kristovo telo k tomu, aby mohlo zakúsi? skúsenos? synergie ¡ª spolo?enstva tú?by a ?ivota medzi nebom a zemou:
?Pán Je?i? potom, ?o im to povedal, bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha. Oni v?ak vy?li a kázali v?ade. Pán pôsobil s nimi a potvrdzoval slovo zázrakmi, ktoré ho sprevádzali¡° (Mk 16,19 ¨C 20).
Ke? sa vzdialili od toho, ktorý sa vzdialil len preto, aby mohol by? e?te viac prítomný, apo?toli objavili, ?e nasledovanie U?ite?a sa premenilo na mo?nos? ?i? a kona? spolu s ním ¡ª skrze silu Ducha Svätého. A tak sa nav?dy rozplynula no?ná mora na?ej opustenosti, ktorá sa za?ala klamstvom v záhrade Eden. Vo vtelenom, ukri?ovanom, pochovanom, zosnulom, vzkriesenom a nanebovstúpenom Bo?om Slove sa ?udský ?ivot premenil na akýsi tanec ¡ª tajomný tanec vo dvojici, prístupný ka?dému mu?ovi a ?ene pod nebom.
Presne takto sa to stalo: Bohu sa zapá?ilo vyslobodi? nás z hriechu a smrti a uvies? nás do nového ?ivota skrze dar svojho Ducha. Namiesto toho, aby len zaplátal roztrhané plátno na?ej ?udskosti, Boh chcel ukáza?, ?e v nej od za?iatku prebýval zámer bo?ského ?ivota ¡ª ktorý máme rozpozna?, prija? a napokon v slobode a radosti privlastni?.
Záver
Dar nanebovstúpenia zanechal Cirkvi a svetu jedine?né dedi?stvo. V ?ase, ke? ?a?ko opú??ame scénu, presved?ení, ?e na?a prítomnos? sa musí predl?ova? donekone?na, nám Pán Je?i? ukazuje, aké vzácne je vedie? sa rozlú?i? a vzdiali? sa ¡ª aby sme zostali v hlb?om a pravdivej?om spolo?enstve.
Na?im najvä??ím poku?ením je snaha uzavrie? ?ivot do hraníc toho, ?o sme poznali a za?ili. No vzkriesený ?ivot ¡ª ktorý je ve?ný ¡ª nedá sa uväzni?: je to nepredvídate?né chvenie, dych, ktorý nemo?no ovládnu?, ale ktorému sa mô?eme odovzda?, aby sme mohli vykona? ná? svätý pútnický prechod z tohto sveta k Otcovi.
Aby táto cesta nezostala len ilúziou, je nevyhnutné vá?ne prija? zodpovednos? sved?i? o evanjeliu ¡ª aj ke? sa od nás ?iada, aby sme zomreli sebe samým, aby sme sa slobodne darovali druhým. Kristov návrat na konci ?ias je tajomne predchádzaný ka?dým gestom, v ktorom na?a ?udskos? prijíma lásku, prijíma krí? ako pe?a? ná?ho krstu. Aj ¡ª a najmä ¡ª ke? sa to deje v tichu alebo v ?ahostajnosti, s vedomím, ?e ná? ?ivot je u? skrytý s Kristom v Bohu (porov. Kol 3,3).
Zdanlivá neprítomnos? Boha na javisku dejín je v skuto?nosti ve?kým pozvaním adresovaným nám. Ak Pán vystúpil do neba, na zemi zostávajú údy jeho tela: sme to my, povolaní vte?ova? a dosved?ova? pravdu evanjelia, bez toho, aby sme upadli do tú?by po výnimo?nosti alebo výlu?nosti. Nebo a zem u? nie sú oddelené ¡ª sú prepojené v tajomnej synergii gest a slov, ktoré doká?u svetu zjavi? plnos? ?asov.
Mo?no práve toto by mohla by? najvä??ia nádej, ktorú máme pestova? v tomto jubilejnom roku: aby svet ¡ª ke? Cirkev opakuje gestá svojej viery a tradície ¡ª mohol v nás rozpozna? nie?o krásne a nové, ?o doká?e prebudi? záchvev univerzálnej nádeje. Aby sme sa my kres?ania mohli znovu sta? tým, ?ím sme odjak?iva povolaní by?: mu?mi a ?enami, ktorí ¡ª prechádzajúc úzkou bránou Kristovej lásky ¡ª sa stávajú svedkami a sprostredkovate?mi novej ?udskosti.
Nech tvoja Cirkev, ó, Ot?e, plesá svätou rados?ou
nad tajomstvom, ktoré slávi v tejto liturgii chvály,
lebo v tvojom Synovi, ktorý vystúpil do neba,
je aj na?a ?udskos? pový?ená k tebe.
A my, ako údy jeho tela, ?ijeme v nádeji,
?e raz budeme s Kristom, ná?ou Hlavou, v sláve.
Skrze Krista, ná?ho Pána.
Amen.
páter Roberto Pasolini, OFM Cap.
Kazate? Pápe?ského domu
Preklad Martin Jarábek
?akujeme, ?e ste si pre?¨ªtali tento ?l¨¢nok. Ak chcete by? informovan¨ª o novink¨¢ch, prihl¨¢ste sa na odber noviniek kliknut¨ªm sem.
