MAP

Duchovné cvičenia Rímskej kúrie Duchovné cvičenia Rímskej kúrie  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Páter Pasolini (3): „Vnútorná smrť“, tvorená krehkosťou, je príležitosťou pre večný život

Prinášame súhrn tretej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI. Páter Pasolini sa sústreďuje na neustálu snahu človeka zakrývať svoje slabosti bez toho, aby sa postavil prázdnote, ktorá ho hlboko obýva. Zdôrazňuje, že vnútorná smrť nie je koncom, pretože Boh ju nevidí ako porážku, ale ako východiskový bod pre nový život.

Nádej na večný život

Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie

3. Prvá smrť

(pondelok 10. marca, 17:00)

Prečo je pre nás ťažké uvedomiť si, že večný život sa už začal? Biblia naznačuje, že človek si už od počiatku uvedomuje svoju necitlivosť a odpor voči Božiemu pôsobeniu. Proroci Starého zákona odhaľovali neschopnosť ľudu všímať si „nové veci“, ktoré Boh koná, a sám Ježiš, keď čelil nepochopeniu svojich poslucháčov, hovoril v podobenstvách. Nerobil to preto, aby svoje posolstvo zjednodušil, ale aby ukázal tvrdosť ľudského srdca, uzavretého pred možnosťou plného života.

Nový zákon túto situáciu opisuje paradoxným tvrdením: už sme mŕtvi, ale neuvedomujeme si to. Smrť totiž nie je len záverečná udalosť života (biologická smrť), ale aj realita, ktorú zažívame už teraz – uzatvárame sa do seba a nevnímame život ako večný dar, ktorý nám chce Boh dať. Kniha Genezis vykresľuje túto stratu citlivosti v príbehu, ktorý tradícia nazvala „prvotným hriechom“: človek namiesto toho, aby prijal život ako dar, sa ho snaží kontrolovať a prekračuje hranicu, ktorú mu Boh stanovil. Výsledkom však nie je samostatnosť sľubovaná hadom, ale pocit hanby a zmätku.

Táto prvá „vnútorná smrť“ sa prejavuje v našej neustálej snahe zakrývať svoje slabosti obrazmi, rolami a úspechmi, namiesto toho, aby sme čelili hlbokému prázdnu, ktoré v nás prebýva. A predsa sa zdá, že Boh sa touto situáciou neznepokojuje: jeho prvá reakcia je hľadanie človeka, keď sa ho pýta: „Kde si?“ (Gn 3, 9). To naznačuje, že vnútorná smrť nie je koniec, ale bod, z ktorého sa môže začať cesta spásy.

Táto logika sa prejavuje aj v tragédii Kaina a Ábela: Boh nezasahuje, aby zabránil bratovražde, ale chráni Kaina pred jeho vlastným pocitom viny. To ukazuje, že naša „prvá smrť“ nie je nevyhnutným osudom, ale príležitosťou znovu objaviť večný život ako prítomnú realitu, nielen budúcu. Sám Ježiš vyzýva, aby sme na tragédie života hľadeli ako na príležitosti na obrátenie, a nie ako na znamenia odsúdenia (Lk 13, 4-5).

Boh na našu vnútornú smrť nehľadí ako na prehru, ale ako na východisko pre nový život. Skutočnou prekážkou večného života nie je biologická smrť, ale naša neschopnosť uvedomiť si, že už sme ponorení do reality, ktorá presahuje čas – ak sa len rozhodneme žiť ju s dôverou a otvorenosťou voči Bohu.

Preklad Martin Jarábek

 

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

10 marca 2025, 19:37