杏MAP导航

V piatok 18. decembra o 9. hodine sa kardinál Cantalamessa v Aule Pavla VI. prihovoril Svätému Otcovi, ?lenom Rímskej kúrie, ako aj viacerým z radov vatikánskych zamestnancov a pracovníkov Rímskeho vikariátu. Svojej tretej a závere?nej adventnej kázni dal názov:  ?Pri?iel prebýva? medzi nami“.

Priná?ame v prvom momente úvodnú ?as? dne?nej kázne, postupne budú doplnené ?al?ie vybrané ?asti.

Pri?iel prebýva? medzi nami

3. adventná kázeň P. Raniera Cantalamessu

?Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte!“ To je smutné zvolanie Jána Krstite?a, ktoré sme po?uli v evanjeliu Tretej adventnej nedele, ktorému chceme da? zaznie? pri tomto poslednom stretnutí pred Vianocami.

V pamätnom posolstve Urbi et orbi 27. marca tohto roku na Námestí sv. Petra, po pre?ítaní evanjelia o utí?ení búrky, si Svätý Otec polo?il otázku, v ?om spo?íval ten ?nedostatok viery“, ktorý Je?i? vy?íta u?eníkom, a vysvetlil:

«Neprestali v neho veri?, ve? preto na neho volajú. Ale pozrime, ako sa naňho obracajú: ?U?ite?, nedbá? o to, ?e hynieme?“ (Mk 4,38).

Nedbá?: myslia si, ?e Je?i? sa o nich nezaujíma, ?e sa o nich nestará. Medzi nami, v na?ich rodinách, jednou z vecí, ktorá nám ve?mi ?a?ko padne je po?u? ako nám niekto povie: ?Nezále?í ti na mne?!”. Sú to slová, ktoré rania a v srdci rozpútavajú búrku. Isto bodli aj Je?i?a. Ve? nikomu tak na nás nezále?í, ako práve jemu».

Mô?eme postrehnú? aj ?al?í odtieň Je?i?ovej vý?itky. Nechápali, kto je ten, ?o je s nimi na lodi; nepochopili, ?e s ním na palube sa lo?ka nemohla potopi?, preto?e Boh nemô?e zahynú?. My, u?eníci dne?ka, by sme sa dopustili tej istej chyby ako apo?toli a zaslú?ili by sme si rovnakú Je?i?ovu vý?itku, ak by sme v zúrivej búrke, ktorá sa  oborila na svet pandémiou zabudli, ?e nie sme na lo?ke sami a napospas vlnám.

Slávenie Vianoc nám umo?ňuje roz?íri? horizont: od Galilejského mora na celý svet, od apo?tolov k nám: «A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Grécke sloveso v aoristovom tvare eskenosen (doslovne ?postavil si stan“) vyjadruje, ?e ide o ?in vykonaný a nezvratný. Bo?í Syn zostúpil na túto zem, a Boh nemô?e zahynú?. Kres?an mô?e hlása? zo silnej?ích dôvodov ne? ?almista:

«Boh je na?e úto?i?te a sila aj najistej?ia pomoc v sú?ení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali. [...] Nezachveje sa, ve? Boh je v jeho strede» (? 46,2-4.6).

?Boh je s nami“, ?i?e na strane ?loveka, ako jeho priate? a spojenec proti silám zla. Musíme znovuobjavi? prvoradý a jednoduchý význam vtelenia Bo?ieho Slova, ponad v?etky teologické vysvetlenia a o ňom sformulované dogmy. Boh pri?iel prebýva? uprostred nás! Prial si vzia? túto udalos? za svoje vlastné meno: Emanuel, Boh-s-nami. To, ?o prorokoval Izaiá?: «H?a, panna po?ne a porodí syna a dá mu meno Emanuel» (Iz 7,14), sa stalo uskuto?neným.

(...)

Prvý ve?ký zápas, ktorému musela ?eli? viera v Krista, nebol o jeho bo?skosti, ale o jeho ?udskosti a pravde o vtelení. Pôvodom tohto odmietania bola Platónova dogma, pod?a ktorej ??iadny boh sa nemie?a s ?lovekom“ (Platón, Hostina, 203°). Svätý Augustín z vlastnej skúsenosti objavil najhlb?í koreň ?a?kosti veri? vo vtelenie, a tým je nedostatok pokory. ?Ke? som nemal pokoru“ – pí?e vo Vyznaniach – ?nechápal som pokoru Bo?iu“ (Vyznania, VII, 18.24).

Jeho skúsenos? nám pomô?e porozumie? najhlb?iemu koreňu moderného ateizmu a ukazuje nám jediný mo?ný spôsob ako ho prekona?. Po?núc od Hermanna Samuela Reimarusa v 18. storo?í, v?etko bolo úto?ením na historickú pravdu evanjelia a na bo?skos? Krista. Je?i? povedal: ?Ja som cesta, pravda a ?ivot. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Akonáhle sa vyhlásila táto jediná prístupová cesta k Bohu za neschodnú, bolo ?ahko prejs? najprv k deizmu a potom k ateizmu.

Augustínova skúsenos? – ako som hovoril – ukazuje aj na spôsob, ako prekona? túto preká?ku: odlo?i? pýchu a prija? Bo?iu pokoru. ?Zvelebujem ?a, Ot?e, Pán neba i zeme, ?e si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich mali?kým“ (Mt 11,25): celé dejiny ?udského neverectva je vysvetlená týmito Kristovými slovami. Pokora poskytuje k?ú? na pochopenie vtelenia. Len málo sily sta?í na predvádzanie sa; je jej v?ak treba ve?a na ustúpenie nabok a vytratenie sa. Boh je táto bezhrani?ná sila ukrytia seba samého: ?Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenos? sluhu [...]. Uponí?il sa, stal sa poslu?ným a? na smr?“ (Flp 2,7-8).

Boh je láska, pre toto je pokorou! Láska vytvára závislos? na milovanom ?loveku, závislos?, ktorá neponi?uje, ale ?iní ??astnými. Dve vyjadrenie ?Boh je láska“ a ?Boh je pokora“ sú ako dve strany jednej mince. Ale ?o znamená slovo ´pokora´ aplikované na Boha a v akom zmysle mô?e Je?i? poveda?:  ?U?te sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29)? Vysvetlenie je, ?e podstata pokory nespo?íva v bytí mali?kými (dá sa toti? by? mali?kými bez bytia pokornými); nespo?íva ani v pova?ovaní sa za mali?kých (?o mô?e závisie? od zlej predstavy o sebe); nespo?íva ani vo vyhlasovaní sa mali?kými (to sa dá hovori? bez toho, ?e tomu veríme); ale spo?íva v stávaní sa mali?kými a v staní sa mali?kými z lásky, aby sme vyzdvihli druhých. V tomto zmysle je skuto?ne pokorný iba Boh.

?Kto je ako Pán, ná? Boh, ?o tróni na výsostiach, a predsa dbá o v?etko nepatrné na nebi i na zemi? Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povy?uje bedára“ (? 113,5-7).

Pochopil to bez ve?kých ?túdií Franti?ek z Assisi, ktorý vo svojich ?Chválach Najvy??ieho Boha“ v istom bode, obrátiac sa na Boha, hovorí: ?Ty si pokora!“ a vo svojom ?Liste celému Rádu“ zvoláva: ?Pozrite, bratia, Bo?ia pokora“ (Franti?kánske pramene, 221). ?On sa pokoruje ka?dý deň, tak ako ke? z krá?ovského trónu zostúpil do lona Panny“ - pí?e v jednom zo svojich Napomenutí (tamtie?, 114)

Vianoce sú sviatkom Bo?ej pokory. Aby sme ju oslávili v duchu a pravde, musíme sa sta? mali?kými, tak ako sa ?lovek musí zní?i?, aby vstúpil cez tesný vchod do Baziliky Narodenia v Betleheme.

(Pokra?ovanie...)

-zk, mh, jb-

Roz?írené: 19.12.2020, 20:14