杏MAP导航

V druhý decembrový piatok bola Aula Pavla VI. o 9. hodine vyhradená pre adventnú kázeň pápe?ského kazate?a. Svätého Otca, ?lenov Rímskej kúrie, ako aj zamestnancov Vatikánu a Rímskeho vikariátu v sále opä? privítal vystavený ve?ký drevený krí? s trpiacim Kristom, v úzadí mali zas pre svojím zrakom známe umelecké stvárnenie vzkrieseného Pána.

Kapucínsky páter Raniero Cantalmessa tentoraz zdôraznil potrebu obnovi? sa vo viere vo ve?ný ?ivot. Ako pripomenul, táto je pre kres?ana aj prostriedkom vlastného posväcovania, krá?ania cestou k svätosti. Priná?ame vybrané my?lienky z jeho príhovoru:

Viera vo ve?ný ?ivot ako prostriedok posväcovania

?Obnovi? sa vo viere vo ve?nos? nám neslú?i len na evanjelizáciu, teda na ohlasovanie pre druhých. E?te skôr nám to pomáha k novému rozbehu na na?ej vlastnej ceste za svätos?ou. Jej prvým ovocím je to, ?e nás robí slobodnými, aby sme sa nenaviazali na veci, ktoré sa pomíňajú, na zvä??ovanie majetku alebo vlastnej prestí?e.

Predstavme si takúto situáciu. Nejaký ?lovek 

dostal nájomnú výpove? a musí v krátkom ?ase zanecha? svoje bývanie. Na??astie sa mu predstavuje mo?nos? ma? hne? nový dom. A ?o urobí? Minie v?etky svoje peniaze, aby zmodernizoval a skrá?lil dom, ktorý musí zanecha?, ne? aby si zariadil ten nový, do ktorého má ís?? Nebolo by to pochabé? Teraz sme my v?etci ?vypovedaní“ z tohto sveta a podobáme sa tomu pochabému ?loveku, ak si myslíme, ?e iba skrá?lime ná? pozemský domov, bez starostí kona? dobré skutky, ktoré pôjdu s nami aj po smrti. 

Oslabenie my?lienky na ve?nos? vplýva na kres?anov tak, ?e sa v nich zni?uje schopnos? ?eli? odvá?ne utrpeniam a skú?kam ?ivota. Musíme tak trochu nanovo objavi? tú vieru sv. Bernarda a sv. Ignáca z Loyoly: oni si v ka?dej situácii a pred ka?dou preká?kou povedali: ?Quid hoc ad aeternitatem?“ - ??o?e je toto oproti ve?nosti?“

Páter Cantalamessa v tejto súvislosti citoval slová sv. Pavla z listu Rimanom: «Myslím, ?e utrpenia tohto ?asu nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjavi?» (Rim 8,18). ?alej predstavil ve?nos? v zmysle budúcej nádeje, ale aj v zmysle prítomnosti.

Ve?nos?: nádej i prítomnos?

?V Kristovi, stelesnenom Slove, urobila ve?nos? prielom v ?ase. Zakú?ame to zaka?dým, ke? pravdivo vyznáme vieru v Krista, preto?e kto verí v neho, u? vlastní ve?ný ?ivot (porov. 1 Jn 5,13). Zaka?dým, ke? prijímame sväté prijímanie, preto?e v ňom ?nám prichádza záloh budúcej slávy“. Zaka?dým, ke? po?úvame slová Evanjelia, ktorú sú ?slovami ve?ného ?ivota“ (porov. Jn 6,68). Svätý Tomá? Akvinský hovorí, ?e ?milos? je za?iatkom slávy“ (Summa Theologiae, II-II, q. 24, a. 3, ad 2).

Táto prítomnos? ve?nosti v ?ase sa nazýva Duch Svätý. On je definovaný ako «závdavok ná?ho dedi?stva» (Ef 1,14; 2 Kor 5,5), a bol nám darovaný, aby sme po zakúsení prvotín dychtivo tú?ili po plnosti.“

Pápe?ský kazate? pou?il prirovnanie, vychádzajúc z my?lienky ve?kého byzantského teológa stredoveku Nicolasa Cabasilasa, ?e vz?ah medzi ?ivotom viery v ?ase a ve?ným ?ivotom je porovnate?ný s tým, aký je medzi ?ivotom die?a?a v materskom lone pred narodením a jeho ?ivotom po narodení. Na ilustráciu toho porozprával nasledujúci príbeh v podobe rozprávky:

?Boli raz jedny dvoji?ky, chlap?ek a diev?atko, tak múdre a vyspelé, ?e e?te v materskom lone medzi sebou rozprávali. Diev?atko sa pýtalo brata: ?Pod?a teba bude nejaký ?ivot po narodení?“. On odpovedal: ?Nebu? smie?na. ?o ?a núti myslie? si, ?e by nie?o bolo mimo tohto tesného a tmavého priestoru, v ktorom sme?“.

Diev?atko nabralo odvahu: ?Ktovie, mo?no existuje nejaká matka, skrátka niekto, kto nás sem dal a kto sa o nás stará“. A on na to: ?Vidí? tu sná? niekde matku? To, ?o vidí?, je v?etko, ?o existuje“. Ona v?ak znovu: ?Ale necíti? aj ty niekedy akoby nejaký tlak na hrudi, ktorý ka?dým dňom vzrastá a posúva nás vpred?“.

?Ke? dobre premý??am – odpovedá chlapec – je to pravda; cítim to po celý ?as“. ?Vidí? – uzatvára ví?azne sestri?ka – táto boles? nemô?e by? pre ni? za ni?. Ja myslím, ?e sa to tu pripravuje pre nie?o vä??ie od tohto mali?kého priestoru“.

Páter Cantalamessa uzavrel príbeh pou?ením:

?Cirkev by mala by? tým diev?atkom, ktoré pomáha ?u?om, aby si uvedomili túto svoju dychtivú tú?bu, o ktorej sa nehovorí a neraz sa dokonca berie na smiech.“

Sv. Franti?ek a jeho chválospev na Stvorite?a

Na záver svojej druhej adventnej kázne Raniero Cantalamessa pripomenul ve?kú postavu svätca z Assisi:

?Málokto vie, ?e Franti?kov Chválospev na stvorenie sa zrodil z poryvu viery vo ve?ný ?ivot. Takto opisujú genézu chválospevu franti?kánske zdroje. Raz v noci, ke? Franti?ek zvlá?? trpel v dôsledku svojich po?etných a bolestivých nemocí,  povedal si v srdci: ?Pane prí? mi na pomoc v mojich neduhoch, aby som ich mohol zná?a? s trpezlivos?ou!“

A hne? mu bolo v duchu povedané: ?Franti?ek, povedz mi: ak by ti niekto ako vynáhradu za tvoje choroby a utrpenia daroval ve?ký vzácny poklad, nepova?oval by si zem a skaly i vody za ni? v porovnaní s takým pokladom? Nebol by si z toho ve?mi ??astný?“ Franti?ek odpovedal: ?Pane, toto by bol poklad naozaj ve?ký a neporovnate?ný, vzácny a milý i vytú?ený“.

Hlas urobil záver: ?Tak?e bu? ??astný a plesajúci v tvojich chorobách a sú?eniach; odteraz ?i s takým pokojom, akoby si u? bol v mojom Krá?ovstve“.

Ke? ráno Franti?ek vstal, povedal svojim spolo?níkom: ?Musím sa teraz ve?mi te?i? uprostred mojich chorôb a bolestí, a vzdáva? v?dy Bohu v?aku za tak ve?kú milos? a po?ehnanie, ktoré mi udelil. On toti? rá?il vo svojom milosrdenstve darova? mne, svojmu malému nehodnému sluhovi, ?o e?te ?ije tu dolu, istotu vlastni? jeho ve?né Krá?ovstvo.

Chcem teda na jeho chválu a na moju útechu a na povzbudenie blí?neho zlo?i? nový chválospev na Pána za jeho stvorenia. Ka?dý deň u?ívame zo stvorení a bez nich nemô?eme ?i?. A ka?dý deň sa ukazujeme nev?a?nými za toto ve?ké dobrodenie, a nevzdávame zaň  chválu, tak ako by sme mali, ná?mu Stvorite?ovi.“

A ke? sa posadil, sústredil sa v uva?ovaní, a potom povedal: ?Najvy??í, v?emohúci, dobrý Pane...“ (Perud?ská legenda, 43, Franti?kánske pramene, 1591-1592).

Svoju druhú adventnú kázeň zakon?il kardinál Cantalamessa slovami om?ovej kolekty z liturgie 21. nedele cez rok:

?Nebeský Ot?e, ty zjednocuje? mysle veriacich v spolo?nom úsilí o dobro; pomô? nám milova?, ?o prikazuje?, a tú?i? po tom, ?o s?ubuje?, aby uprostred pominute?ných vecí tohto sveta na?e srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú rados?.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-