杏MAP导航

Tohtoro?nému adventnému cyklu dal páter Raniero Cantalamessa názov ?Pandémia: príle?itosti meditova? o niektorých ve?ných pravdách“. V prvej z trojice kázní sa zameral na skuto?nos? smrti. Priná?ame preklad jeho príhovoru.

?Nau? nás ráta? na?e dni, aby sme na?li múdros? srdca“ (? 90,12)

Prvá adventná kázeň 2020

Jeden ná? básnik, Giuseppe Ungaretti, opisuje du?evný stav vojakov v zákopoch po?as Prvej svetovej vojny básňou len zo siedmich slov:

Máme sa / ako v jeseni / na stromoch / lístie. (Si sta / come d’autunno / sugli alberi / le foglie.)

Dnes je to celé ?udstvo, ?o zakusuje tento pocit pominute?nosti ?ivota z dôvodu pandémie.  ?Pán“ – pí?e sv. Gregor Ve?ký – ?nás neraz vyu?uje slovami, niekedy v?ak cez udalosti“ (Homílie o Evanjeliu, XVII). V roku pozna?enom ve?kou a stra?nou ?udalos?ou“ koronavírusu sa pousilujeme zozbiera? ponau?enia, ktoré si z nej mô?e ka?dý z nás vzia? pre svoj osobný a duchovný ?ivot. Sú to úvahy, ktoré mô?eme robi? medzi nami veriacimi, av?ak bolo by azda kontraproduktívne príli? naliaha? na ?udí, aby sme nezvy?ovali ?a?kosti, s ktorými sa viera stretáva z dôvodu pretrvávania pandémie.   

Ve?né pravdy, nad ktorými chceme uva?ova? sú: po prvé to, ?e v?etci sme smrte?ní a ?nemáme tu dolu trvalý príbytok“; po druhé, ?e ?ivot veriaceho sa nekon?í smr?ou, preto?e nás o?akáva ve?ný ?ivot; po tretie, ?e nie sme osamotení na malej lodi na?ej planéty, preto?e ?Slovo sa stalo telom a pri?lo prebýva? medzi nami“. Prvá z týchto právd je predmetom skúsenosti, ?al?ie dve sú predmetom viery a nádeje.

?Memento mori!“

Za?íname meditujúc dnes nad prvou z týchto ?ve?ných maxím“: nad smr?ou. ?Memento mori“: pamätaj na to, ?e zomrie?. Trapistickí mnísi si to zvolili za motto svojho rádu a pí?u ho na miestach prechodu klá?torom.

O smrti sa dá hovori? dvoma odli?nými spôsobmi: 

bu? v kerygmatickom poh?ade, alebo v poh?ade sapienciálnom.  Prvý spôsob spo?íva v hlásaní, ?e Kristus zví?azil nad smr?ou; ?e ona nie je viac múrom, proti ktorému sa v?etko roztrie?ti, ale mostom k ve?nému ?ivotu. Spôsob sapienciálny alebo existenciálny spo?íva naopak v reflexii o realite smrti tak, ako sa prezentuje ?udskej skúsenosti, s cie?om vzia? si z nej ponau?enia pre dobrý ?ivot. Je to perspektíva, ktorú zaujmeme v tejto meditácii.

Práve týmto druhým spôsobom sa hovorí o smrti v Starom zákone a osobitne v sapienciálnych, múdroslovných knihách: «Nau? nás ráta? na?e dni, aby sme na?li múdros? srdca», prosí Boha ?almista (? 90,12). Takýto spôsob poh?adu na smr? sa nekon?í Starým zákonom, ale pokra?uje aj v Kristovom Evanjeliu. Spomeňme si na jeho napomenutie: «Bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny» (Mt 25,13). Spomeňme si aj na záver podobenstva o bohá?ovi, ktorý plánoval stava? vä??ie sýpky pre svoju úrodu: «Blázon! E?te tejto noci po?iadajú od teba tvoj ?ivot, a ?o si si nahonobil, ?ie bude?» (Lk 12,20), a tie? aj na jeho výrok: «Ve? ?o oso?í ?loveku, keby aj celý svet získal, a svojej du?i by u?kodil?!» (Mt 16,26).

Tradícia Cirkvi si osvojila toto u?enie. Pú?tni otcovia pestovali my?lienku na smr? a? tak, ?e z nej nakoniec urobili neustálu praktiku a udr?iavali ju ?ivou v?etkými prostriedkami. Jeden z nich, ktorý spriadal vlnu, si osvojil zvyk necha? niekedy vreteno padnú? na zem a ?postavi? pred svoje o?i smr? prv ne? ho znova zdvihne“ (Apoftegmy, Coislin 126, ?. 58). Nasledovanie Krista vyzýva: ?Ráno po?ítaj s tým, ?e nedospeje? k ve?eru. Ke? zas nastane ve?er, netrúfaj si s?ubova? si ráno“ (I, 23). Svätý Alfonz Mária de Liguori napísal traktát nazvaný Príprava na smr? (Apparecchio alla morte), ktorý bol po stáro?ia klasikou katolíckej spirituality. Mnohí svätci sú po?núc od 16. storo?ia zobrazovaní ako meditujú pred lebkou.

Takýto sapienciálny spôsob rozprávania o smrti stretávame vo v?etkých kultúrach, nielen v Biblii a v kres?anstve. Je prítomný v sekularizovanej forme aj v modernom myslení. Stojí za to krátko na?rtnú? uzávery, ku ktorým do?li dvaja myslitelia, ktorých vplyv je a? dodnes silný v na?ej kultúre.

Prvým je Jean-Paul Sartre. On obrátil na ruby klasický vz?ah medzi súcnom (esenciou) a existenciou, tvrdiac, ?e existencia je prvá a ?e je dôle?itej?ia ne? esencia. Prelo?ené do jednoduchých výrazov to znamená, ?e neexistuje poriadok a rebrí?ek objektívnych hodnôt, ktoré sú pred v?etkým – Boh, dobro, hodnoty, prirodzený zákon – ktorým sa ?lovek musí prispôsobi?, ale ?e v?etko má za?a? od vlastnej individuálnej existencie a od vlastnej slobody. Ka?dá osoba má vymyslie? a uskuto?ni? svoj osud, tak ako si rieka napredujúc sama vyhlbuje svoje koryto. ?ivot je projekt, ktorý nie je nikde napísaný, ale sa preň rozhodneme prostredníctvom vlastných slobodných rozhodnutí.

Tento spôsob vnímania existencie kompletne ignoruje fakt smrti a je preto popieraný samotnou realitou existencie, ktorú chce potvrdi?. ?o mô?e plánova? ?lovek, ak ani len nevie, a ani to od neho nezávisí, ?i bude zajtra e?te pri ?ivote? Jeho snaha pripomína snahu väzňa, ktorý celý ?as trávi plánovaním toho najlep?ieho itinerára, ktorým sa bude riadi? pri chodení od jednej steny svojej cely k tej druhej.

Hodnovernej?ou je v tomto bode my?lienka iného filozofa, Martina Heideggera, ktorý tie? vychádza z podobných predpokladov a pohybuje sa v rovnakom rie?isku existencializmu. Definujúc ?loveka ako ?bytie-k-smrti“ (porov. M. Heidegger,  Bytie a ?as, § 51, Longanesi, Milano 1976, s. 308 n), neberie smr? ako incident, ktorý urobí ?ivotu koniec, ale ako samotnú podstatu ?ivota, ako to, z ?oho ?ivot pozostáva. ?i? znamená zomrie?. ?lovek nemô?e ?i? bez toho, aby si spa?oval a a skracoval ?ivot. Ka?dá minúta, ktorá uplynie, sa odoberá ?ivotu a odovzdáva smrti, tak ako ke? pri ceste autom vidíme domy a stromy rýchlo miznú? za nami. ?i? pre smr? znamená, ?e smr? nie je len koncom, ale aj cie?om ?ivota. Rodíme sa, aby sme zomreli, nie pre iné.

Aké je teda – kladie si otázku filozof – to ?pevné, isté a nezdolate?né jadro“, ku ktorému svedomie volá ?loveka a na ktorom sa musí zaklada? jeho existencia, ak chce by? ?autentická“? Odpove? znie: jeho ni?ota! V?etky ?udské mo?nosti sú v skuto?nosti nemo?nos?ami. Ka?dý pokus o sebaprojektovanie a sebapozdvihnutie je skokom, ktorý vychádza z ni?oty a kon?í v ni?ote (tamtie?, II. c. 2, § 58, s. 346). Nezostáva iné, ne? vzda? sa, urobi? - ako sa hovorí - z núdze cnos?, ba dokonca milova? vlastný osud. Je to istá moderná verzia onoho ?amor Fati“ (milova? osud) u stoikov.

Svätý Augustín predbehol aj túto intuíciu moderného myslenia o smrti, av?ak tak, ?e z nej vyvodzuje úplne odli?ný záver: nie nihilizmus, ale vieru vo ve?ný ?ivot. Pí?e takto:

?Ke? sa rodí nejaký ?lovek, robia sa mnohé hypotézy: mo?no bude pekný, mo?no bude ?karedý, mo?no bude bohatý, mo?no bude chudobný, mo?no bude dlho ?i?, mo?no nie. Ale o ?iadnom sa nepovie: mo?no zomrie alebo mo?no nezomrie. Toto je jediná absolútne istá vec v ?ivote. Ke? vieme, ?e niekto je chorý na vodnatie?ku [vtedy to bola nelie?ite?ná choroba, dnes máme iné], hovoríme: ?Úbo?iak, musí zomrie?, je odsúdený, niet pomoci!“ Nemali by sme v?ak to isté poveda? o tom, kto sa rodí? ?Úbo?iak, musí zomrie?, niet pomoci, je odsúdený!“ - Aký je rozdiel, ?i za dlh?í, alebo za krat?í ?as? Smr? je smrte?ná choroba, ktorá sa získava narodením“ (porov. Sv. Augustín, Sermo Guelf. 12, 3 (Miscellanea Agostiniana, I, s. 482 n).

Dante Alighieri skoncentroval túto augustínovskú víziu do jediného ver?a. Definuje ?udský ?ivot na zemi ako «?ivot, ktorý je len behom k smrti» (O?istec 33,54).

V ?kole ?sestry smrti“

Vezúc sa na vlne pokroku technológie a výdobytkov vedy sme riskovali, ?e budeme ako ten ?lovek z podobenstva, ktorý si hovoril: «Du?a, má? ve?ké zásoby na mnohé roky. Odpo?ívaj, jedz, pi a veselo hoduj!» (Lk 12,19). Sú?asná pohroma nám pri?la pripomenú?, ako málo závisí od ?loveka ?plánovanie“ vlastnej budúcnosti a rozhodovanie o nej, mimo viery.

Sapienciálne uva?ovanie nad smr?ou si zachováva, po Kristovi, tú istú funkciu, akú má zákon po príchode milosti. Aj on slú?i na chránenie lásky a milosti. Zákon - ako je napísané - bol daný hrie?nikom, (porov. 1 Tim 1,9) a my sme e?te hrie?nici, ?i?e podriadení vábeniu sveta a vidite?ných vecí, pokú?aní zaka?dým ?pripodobni? sa tomuto svetu“ (porov. Rim 12,2). Niet lep?ieho bodu, kam sa postavi?, aby sme videli svet, seba samých a v?etky udalosti v ich pravde, ne? je bod smrti. Vtedy v?etko nadobúda správne miesto.

Svet sa ?astokrát javí ako neoddelite?ná sple? nespravodlivostí a neporiadku. Zdá sa, ?e v?etko sa deje náhodou a ?e tu niet nejakej koherentnosti ?i nejakého  plánu. Ako istý druh ma?by bez formy, v ktorej sa zdá, ?e v?etky elementy a farby sú umiestnené náhodne, ako na istých moderných obrazoch. ?astokrát vidíme triumfova? podlos? a nevinnos? je potrestaná. Ale aby sa neverilo, ?e na svete je nie?o pevné a stále, nu? pozrime – poznamenal Bossuet –, ?e ob?as vidno opak, a teda nevinnos? na tróne a neprávos? na ?ibenici!

Je tu bod, z ktorého mô?eme pozorova? tento obrovský obraz a de?ifrova? jeho význam. Je ním ?koniec“, ?i?e smr?, za ktorou hne? nasleduje Bo?í súd (porov. Hebr. 9,27). Pri poh?ade odtia?to v?etko naberá svoju správnu hodnotu. Smr? je koncom v?etkých rozdielov a nespravodlivostí, ktoré existujú medzi ?u?mi. Smr?, hovorieval ná? komický herec Totò, je ?vodováha“, vynuluje v?etky privilégiá. O ko?ko menej vojen, o ko?ko menej krutostí by sa páchalo na zemi, ak by násilníci a utlá?atelia národov pomysleli, ?e aj oni ?oskoro budú musie? zomrie?!

H?adie? na ?ivot z pozorovacieho bodu smrti dodáva neoby?ajnú pomoc lep?ie ?i?. Si utrápený problémami a ?a?kos?ami? Zamier vpred, zaujmi ten správny bod: pozri sa na tieto veci zo smrte?nej postele. Ako by si vtedy spätne chcel, aby si konal? Akú dôle?itos? by si dal týmto veciam? Má? s niekým nezhody? Pozri sa na to zo smrte?nej postele. ?o by si si vtedy spätne prial: ?e si zví?azil, alebo ?e si sa poní?il? ?e si ho premohol, alebo ?e si odpustil?

My?lienka na smr? nám zabraňuje pripúta? sa k veciam, upnú? si srdce na príbytok tu dolu, zabúdajúc, ?e «tu nemáme trvalé mesto» (Hebr 13,14). ?lovek, ako hovorí ?alm, «ke? zomrie, ni? si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde» (? 49,18). V dávnych dobách bolo zvykom pochováva? krá?ov s ich ?perkami. Toto prirodzene povzbudzovalo prax znesväcovania hrobiek kvôli zmocneniu sa ich pokladov. Boli nájdené takéto hrobky, v ktorých na odradenie vykráda?ov umiestňovali nad sarkofágom nápis: ?Tu som len ja“. Ako pravdivý bol ten nápis, aj ke? hrob v skuto?nosti ukrýval ?perky! ?lovek, «ke? zomrie, ni? si nevezme so sebou».

?叠诲别箩迟别!“

Sestra smr? je skuto?ne dobrá star?ia sestra a dobrá u?ite?ka. U?í nás mnohým veciam, len keby sme ju vedeli u?enlivo po?úva?. Cirkev nemá strach posla? nás k nej do ?koly. V liturgii Popolcovej stredy je jedna antifóna mocných tónov, ktorá znie e?te silnej?ie v originálnom latinskom texte. Hovorí: ?Napravme, ?ím sme z nevedomosti zhre?ili, aby sa nestalo, ?e ke? nás prekvapí deň smrti, budeme h?ada? priestor na pokánie, a u? ho nebudeme môc? nájs?.“ (Emendemus in melius quae ignoranter peccavimus; ne subito praeoccupati die mortis, quaeramus spatium poenitentiae, et invenire non possimus.) Jeden deň, jediná hodina, jedna dobrá spove?: aké odli?né by sa nám zdali tieto veci v tom momente! Ako by sme ich len uprednostnili pred ?ezlami a krá?ovstvami, pred dlhým ?ivotom, pred bohatstvom a pred zdravím!

Mám na mysli e?te ?al?iu oblas?, v ktorej urgentne potrebujeme sestru smr? ako u?ite?ku, okrem oblasti asketickej: je ňou evanjelizácia. My?lienka na smr? je takmer jediná zbraň, ktorá nám zostala, aby sme prebrali z hlbokých driemot opulentnú spolo?nos?, ktorej sa stalo to, ?o vyvolenému národu vyslobodenému z Egypta: «jedol a nasýtil sa... zanechal Boha, svojho Tvorcu» (Dt 32,15).

V chúlostivom momente dejín vyvoleného ?udu Boh povedal prorokovi Izaiá?ovi: «Volaj!» Prorok odpovedá: «?o mám vola??» a Boh: ?e «ka?dé telo je ako tráva a v?etka jeho krása ako po?ný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych» (Iz 40,6-7). Myslím, ?e Boh dnes dáva ten istý príkaz svojim prorokom a robí tak preto, ?e miluje svoje deti a nechce, aby sa ?ako ovce hnali do priepasti a smr? bola ich pastierom“ (porov. ? 49,15).

Otáznik o zmysle ?ivota a smrti zohrával zna?nú rolu po?as prvej evanjelizácie Európy a nie je vylú?ené, ?e ju podobne mô?e zohra? v sú?asnom úsilí o jej reevanjelizáciu. Ak toti? existuje nejaká vec, ktorá sa nijako nezmenila od tých ?ias a? podnes, je ňou práve toto: ?e ?udia musia zomrie?. Ctihodný Béda rozpráva, ako kres?anstvo vstúpilo do severného Anglicka, ví?aziac nad odporom kladeným zo strany pohanstva. Krá? zvolal ve?ký snem svojho krá?ovstva, aby rozhodol o otázke, ?i necha? vstúpi? alebo nie kres?anských misionárov. Boli tam protichodné mienky, ke? sa v?ak postavil jeden z hodnostárov a predniesol v princípe takúto re?:

??ivot ?loveka na zemi, krá?u, mô?eme opísa? takto. Predstav si, ?e je zimné obdobie. Sedí? pri ve?eri s tvojimi vojvodami a slu?obníctvom. V strede sály horí oheň, ktorý zohrieva priestor, zatia? ?o vonku zúri zimná víchrica s da??om i snehom. Odrazu priletí k tvojmu palácu vrabec; vojde jedným otvorom a urýchlene vyjde na opa?nej strane. Kým je vo vnútri, je chránený od chladu a zimy, av?ak po chví?ke, pozri ho, opä? vpadne do tmy, z ktorej pri?iel a zmizne z doh?adu. Taký je ná? ?ivot! Ignorujeme to, ?o mu predchádza i to, ?o po ňom nasleduje... Ak je táto nová náuka schopná poveda? nám o ňom nie?o istej?ie, myslím, ?e by sme ju mali po?úva?“ (Béda Ctihodný, Cirkevné dejiny, II, 13).

Práve otáznka kladená smr?ou otvorila cestu Evanjeliu, ako ?trbina neustále otvorená v srdci ?loveka. Odmietanie smrti, a nie sexuálny in?tinkt je pri koreni v?etkého ?udského konania, napísal istý významný psychológ oponujúc Freudovi (porov. E. Becker, Odmietnutie smrti - Il rifiuto della morte, Paoline, Roma, 1982).

?Bu? pochválený, Pane, za sestru telesnú smr?“

Takýmto spôsobom neobnovujeme strach zo smrti. Je?i?, hovorí List Hebrejom, pri?iel «vyslobodi? tých, ktorých celý ?ivot zotro?oval strach pred smr?ou» (Hebr 2,15). Pri?iel nás oslobodi? od strachu zo smrti, a nie ho zvä??i?. Je v?ak treba pozna? tento strach, aby sme z neho boli vyslobodení. Je?i? pri?iel vyu?ova? strachu z ve?nej smrti tých, ktorí poznali len strach z ?asnej smrti.

Ve?ná smr?! Apokalypsa ju nazýva «druhou smr?ou» (Ap 20,6). To je tá jediná, ktorá si zasluhuje skuto?ne meno smr?, preto?e nie je prechodom, Paschou, ale stra?nou kone?nou stanicou. Práve pre to, aby sme ?udí zachránili od tejto pohromy, musíme sa vráti? ku kázaniu kres?anom o smrti. Nik viac ne? Franti?ek z Assisi nepoznal novú, ve?kono?nú tvár kres?anskej smrti. Jeho smr? bola skuto?ne ve?kono?ným prechodom, ?tranzitom“, ako sa to slávi vo franti?kánskej liturgii. Ke? sa cítil blízko konca, Franti?ek (?Poverello“) zvolal: ?Len po?, moja sestra smr?!“ (Celano, Vita seconda 163, 217 - Fonti Francescane, 808-809). A predsa, vo svojom Chválospeve stvorenia, popri milých slovách o smrti, má tam aj nieko?ko slov, ktoré sú z tých najstra?nej?ích:

«Bu? pochválený, môj Pane, za sestru telesnú smr?, ktorej ?iaden ?ivý ?lovek nemô?e uniknú?. Beda tým, ?o zomierajú v smrte?ných hriechoch; bla?ení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätej?ej vôli, lebo druhá smr? im neublí?i».

Beda tým, ktorí zomrú v smrte?ných hriechoch! «Ostňom smrti je hriech», hovorí apo?tol (1 Kor 15,56). To, ?o dáva smrti tú naobávanej?iu moc trýzni? veriaceho ?loveka a vyvola? v ňom strach, je hriech. Ak niekto ?ije v smrte?nom hriechu, preňho má e?te smr? osteň a jed, ako pred Kristom. Zraňuje, zabíja a posiela do Gehenny. Nebojte sa – povedal by Je?i? – tej smrti, ktorá zabíja telo, no potom u? nemô?e urobi? ni? viac. Bojte sa tej smrti, ktorá po tom, ako zabila telo, má moc uvrhnú? do Gehenny (porov. Lk 12,4-5). Odstráň hriech, a odstránil si aj smrti jej osteň!

Ustanovujúc Eucharistiu, Je?i? anticipoval svoju vlastnú smr?. My mô?eme urobi? to isté. Ba Je?i? vyna?iel tento prostriedok, aby nás urobil ú?astnými na svojej smrti, aby nás zjednotil so sebou. Ma? ú?as? na Eucharistii je tým najpravdivej?ím, najsprávnej?ím a najú?innej?ím spôsobom ?vystrojenia sa“ na smr?. V nej slávime aj na?u smr? a obetujeme ju, deň za dňom, Otcovi. V Eucharistii mô?eme necha? vystúpi? k Otcovi na?e ?amen, áno“ tomu, ?o nás ?aká, tomu druhu smrti, ktorý on bude pre nás chcie? pripusti?. V Eucharistii ?robíme testament“: rozhodujeme sa, komu zanecha? ?ivot, pre koho umrie?.

Narodili sme sa, aby sme mohli zomrie?, to je pravda; smr? nie je len koniec, ale aj cie? ?ivota. Toto v?ak má ?aleko od toho, aby sa to javilo odsúdením, ako hovorieval vy??ie spomenutý filozof, naopak, javí sa to ako privilégium. ?Kristus - hovorí sv. Gregor Nysský - sa narodil, aby mohol zomrie?“ (Sv. Gregor z Nyssy, Or. cat., 32 – PG 45, 80), ?i?e aby mohol da? ?ivot ako výkupné za v?etkých. Aj my sme prijali do daru ?ivot, aby sme mali nie?o jedine?né, vzácne, hodné Boha, aby sme mu to mohli z na?ej strany ponúknu? do daru a na obetu. Na aké kraj?ie vyu?itie ?ivota mô?eme pomý??a?, ne? urobi? ho darom z lásky pre Stvorite?a, ktorý nám ho z lásky daroval? Mô?eme si osvoji? slová predná?ané kňazom pri om?i po?as obetovania, nad chlebom a vínom, a poveda?: ?Z tvojej ?tedrosti sme prijali tento ná? ?ivot; predkladáme ti ho, aby sa stal ?ivou, svätou a tebe milou obetou“ (porov. Rim 12,1).

S týmto v?etkým sme neodstránili my?lienke na smr? jej osteň – jej schopnos? spôsobova? nám úzkos?, ?o aj Je?i? dobrovo?ne zakúsil v Getsemanoch. Sme v?ak aspoň pripravenej?í prija? to ute?ujúce posolstvo, ktoré k nám prichádza z viery a ktoré liturgia ohlasuje v prefácii om?e za zosnulých: «Ve? tým, ?o veria v teba, Bo?e, ?ivot sa neodníma, iba mení; a ke? skon?íme ?ivot v smrte?nom tele, máme pripravený ve?ný príbytok v nebesiach».

O tomto ve?nom príbytku v nebi budeme hovori?, ak Pán Boh dá, v budúcej meditácii.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

Skompletizované: 4.12.2020, 23:03