杏MAP导航

Svitlana Dukhovych, Zuzana Klimanová – Vatican News

?My, Ukrajinci, sme neboli pripravení na vojnu. Pri?la ne?akane a za?ali sme ?i? uprostred  nej. Mnohí reagovali, ako najlep?ie mohli. Pre mňa bolo jednoduché rozhodnú? sa, ?o robi?: ke? má ?lovek traumu, sna?ím sa mu pomôc?“. O toto svedectvo sa s vatikánskymi médiami podelila sestra Onufria.

Dospelí a deti so strelnými zraneniami

Rehabilitácia ?udí, ktorí utrpeli fyzickú a psychickú traumu vo vojne, nie je pre ukrajinskú reho?ní?ku ni?ím novým: venuje sa jej od roku 2014, ke? sa za?ala vojna na východe Ukrajiny. ?Av?ak s rozsiahlou ruskou inváziou,“ vysvet?uje, ?sa po?et ?udí s amputáciami a najmä s pomlia?deninami ve?mi zvý?il. Zmenili sa aj kategórie ?udí, s ktorými pracujem. Ak napríklad v roku 2014 neboli ?iadne deti s ranami od mín alebo strelnými zraneniami, teraz ich je ve?a a práca s nimi si vy?aduje ?peciálny prístup.“ Najvä??ou výzvou pre reho?nú sestru ako v duchovnej, tak  aj emocionálnej rovine je stretávanie sa s vojakmi (zvy?ajne mladými mu?mi), ktorí majú mínové zranenia v oblasti kr?nej chrbtice, preto?e títo zranení sú úplne odkázaní na pomoc iných ?udí a na Ukrajine nie je dostatok vhodných zariadení. ?To je môj najvä??í smútok,“ hovorí. ?Mojím snom je, aby existovali centrá, kde by títo ?udia mohli dosta? pomoc, ktorú potrebujú“.

Duchovná a psychologická podpora

Okrem fyzickej rehabilitácie ponúka sestra Onufria duchovnú a psychologickú podporu rodinám padlých alebo nezvestných vojakov, tým, ktorí pre?ili ruskú okupáciu, alebo tým, ktorí pochádzajú z oblastí v blízkosti frontu. Reho?ní?ka sa zveruje, ?e zatia? ?o pomáha ?u?om zotavi? sa z traumy, ?stávajú sa otvorenej?ími pre Bo?iu pomoc a jeho prítomnos?“. ??asto mi kladú otázky: ?Pre?o? Bol som dobrý ?lovek. Pre?o sa mi to stalo?“ Nemám na to odpove?. To, ?o mô?em urobi?, je lie?i? ich jazvy, pripravi? kon?atinu na protézu. Mô?em im pomôc? obnovi? pamä?, prekona? záchvaty paniky alebo obnovi? niektoré fyzické schopnosti. Av?ak len Boh mô?e uzdravi? ich du?u a urobi? v?etko ostatné. Preto im v?dy ukazujem cestu k Bohu, aby mohli objavi? osobný kontakt s ním a nájs? zmysel svojho ?ivota.“

Príbeh bývalého vojaka

Sestra Onufria si spomína najmä na jedného zo svojich pacientov, bývalého vojaka, ktorý utrpel poranenie miechy po výbuchu míny na fronte a nemohol chodi?: ?Pred príchodom do ná?ho centra,“ hovorí, ?strávil osem mesiacov v nemocnici a bol fyzicky a psychicky vy?erpaný. Pri?iel k nám s rozhodnutím, ?e ak nevstane a nebude chodi?, spácha samovra?du. Videla som, ?e to myslí vá?ne. Na jednej strane som cítila svoju bezmocnos?, preto?e som mu chcela pomôc?, av?ak nevedela som ako. ?i som verila, ?e ho Boh mô?e uzdravi? a ?e bude opä? chodi?? Verila som, preto?e Boh je schopný kona? tam, kde u? my nemô?eme urobi? ni?. Ale uvedomovala som si tie?, ?e Boh s ním mohol ma? úplne iný plán, ktorému som nerozumela. A rozprávala som sa o tom s vojakom. Nesna?ila som sa ho presved?i?, ?e jeho poslanie je dôle?ité, ?e jeho ?ivot má zmysel, preto?e to u? po?ul. Chcel sa len postavi? na nohy. V?dy prosím svojich priate?ov kňazov, moje spolusestry a rodinu, aby sa modlili za mojich pacientov. A tak sa ka?dý deň modlili aj za tohto veterána. Modlila som sa aj ja, preto?e som nechcela, aby zomrel, zverila som ho Bo?iemu milosrdenstvu“.

Sr. Onufria deň za dňom badala, ako sa vnútorný svet zraneného vojaka mení. Za?al jes?, spa?. Stával sa silnej?ím fyzicky aj duchovne. Na pozvanie reho?ní?ky za?al ka?dý deň ?íta? Sväté písmo, modli? sa ?almy a rozpráva? sa s Bohom. ?Potom sa vrátil domov, ale zostali sme v kontakte. Neza?al chodi? a s najvä??ou pravdepodobnos?ou zostane na invalidnom vozíku. Ale z ?asu na ?as mi posiela fotografie, ako na vozíku so svojou man?elkou chodí do divadla alebo na iné miesta. Pod?a mňa v takýchto chví?ach dochádza k zakoreneniu sa v Bohu: ke? ?udia za?ínajú nachádza? osobný kontakt s ním. A ke? som svedkom týchto chví?, som skuto?ne v?a?ná.“