Diane Foley pápežovi: Takto som odpustila vrahovi svojho syna
Eugenio Murrali – Vatican News
Diane Foley je predovšetkým matka. Niet presnejšieho slova, ktoré by vystihlo túto ženu a jej „príbeh milosrdenstva“. Jej synom bol James W. Foley – Jim, novinár unesený na severe Sýrie v roku 2012 a o dva roky neskôr popravený Islamským štátom. V októbri 2021 našla Diane silu a odhodlanie stretnúť sa s Alexandrom Koteym, jedným z vrahov svojho syna. Rozprávala sa s ním, dala mu spoznať, kým Jim naozaj bol – veľkodušným, odvážnym mladým mužom, ktorý chcel prinášať svedectvá o životoch a pravde ľudí, s ktorými sa stretával.
Svoje svedectvo uchovala v knihe napísanej spolu s významným spisovateľom Columom McCannom Matka. V nej kreslí portrét milovaného syna, ktorého jej brutálne vzali, a zároveň zachytáva vlastnú cestu bolesti, súcitu a hľadania porozumenia. Bez vzdania sa ľudskosti sa pokúsila čeliť strate, pozrieť sa do očí človeku, ktorý prispel k Jimovej smrti, neprestať klásť otázky – všetko posilnená vierou a silou modlitby.
Dnes priniesla Diane pamiatku na Jima pápežovi Levovi XIV., ktorý ju prijal na súkromnej audiencii – ďalší znak milosti v týchto ťažkých rokoch, o ktorom hovorí v rozhovore pre vatikánske médiá.
Pani Diane, čo pre vás znamenalo stretnutie s pápežom Levom XIV.?
Je to neuveriteľný dar. Ako Američania sme nesmierne poctení a vďační, že máme pápeža narodeného v Spojených štátoch, pretože svet potrebuje uzdravenie a nádej. Ako americká občianka som bola hlboko poctená, že som sa s ním mohla stretnúť, a budem sa zaňho modliť, pretože potrebujeme jeho vedenie k pokoju a nádeji vo svete.
Keď ste sa rozhodli stretnúť s Alexandrom Koteym, jedným z vrahov svojho syna, cítili ste potrebu predstaviť mu Jima. Kto bol Jim? Prečo ste mu o ňom chceli hovoriť?
Myslím, že keď sa človek ponorí do vojny a nenávisti, do džihádu s Islamským štátom, prestane vnímať tváre. Nevidí ľudí – len svoju nenávisť. Ja som chcela, aby Jim dostal späť svoju ľudskú tvár. Bol nevinný, bol novinár, muž pokoja, veľmi sa zaujímal o rozprávanie príbehov sýrskeho ľudu. Chcela som, aby Alexander pochopil, že ľudia, ktorých si zvolili za cieľ, sa snažili dať Sýrčanom nádej: novinári, humanitárni pracovníci. Neboli to bojovníci. Neniesli zbrane.
Chcela som, aby spoznal Jima, pretože Jim bol aj učiteľ, ktorý sa úprimne staral o iných. Miloval viesť mladých mužov, ktorí hľadali svoju cestu. Dlhé roky pôsobil v organizácii Teach for America, ktorá pracuje s mladými ľuďmi – často veľmi chudobnými deťmi alebo deťmi z ťažkých štvrtí – a vyučuje ich.
Chcela som, aby Alexander vedel, aký bol Jim človek, že v inom živote by sa možno mohli stať priateľmi. Dokázala som si predstaviť Jima, ako by sprevádzal aj jeho, keď bol mladý. Lebo úbohý Alexander stratil otca už ako dieťa. Myslím, že to bol človek, ktorý hľadal, len sa obrátil nesprávnym smerom.
V knihe, ktorú ste napísali s Columom McCannom, sa často spomína slovo „súcit“. Dá sa práve cez tento postoj zabrániť, aby neľudské skutky obmedzili našu ľudskosť?
Určite. Colum McCann hovorí vo svojej organizácii Narrative 4 o radikálnom súcite. A Jim túžil byť mužom morálnej odvahy, chcel prispieť k lepšiemu svetu – aspoň svojou malou mierou.
Súcit je spôsob, ako sa odvážiť hovoriť s ľuďmi, ktorým nerozumieme, alebo ktorí nám možno nie sú ani sympatickí. Potrebujeme cesty, ako komunikovať, ako mať aspoň trochu súcitu jedni s druhými.
A to bol zázrak môjho stretnutia s Alexandrom. On ma naozaj počúval – a ja som sa modlila o milosť, aby som aj ja dokázala počúvať jeho. A bola to milosť. Duch Svätý bol prítomný veľmi hlboko. Bolo to požehnanie. Smutné, ale požehnanie.
V knihe sa píše: „Poznať spôsob smrti milovanej osoby znamená lepšie spoznať jej život.“ Čo ste sa o svojom synovi a vôbec o živote naučili cez túto bolesť?
Naučila som sa veľa. Keď Jima zabili, boli sme v šoku. Nikdy sme si nevedeli predstaviť takú nenávisť. Ale jeden z jeho detských priateľov nakrútil dokument The James Foley Story. V ňom spovedal aj európskych rukojemníkov, ktorí sa vrátili domov.
Práve od nich som sa dozvedela, čo sa dialo počas tých dvoch rokov Jimovho zajatia, ako trpeli, ale aj ako vytvárali spoločenstvo a vzájomne sa povzbudzovali. Bola som vďačná, lebo som mohla povedať, že Jim cítil naše modlitby a že si našiel spôsob, ako sa modliť a čerpať silu od Boha. Som nesmierne vďačná, že bol medzi dobrými ľuďmi – novinármi, humanitárnymi pracovníkmi – ktorí mali dobré srdce a chceli priniesť svetu dobro.
Ste žena viery. Akú úlohu zohrávala modlitba počas zajatia vášho syna a potom počas smútku?
Úplne zásadnú. Som za to nesmierne vďačná. Boh ma vlastne pripravoval celý život. Už ako tínedžerka som dostala dar viery – a moja viera v milosrdného a láskavého Boha bola pre mňa vždy veľmi dôležitá. Ale je to dar, len dar. Preto som vedela, že Boh je prítomný.
A keď Jima zabili, Boh poslal mnohých anjelov, ktorí nás obklopili. Veľa anjelov, veľa požehnaní. Stačí spomenúť dnešné požehnanie: stretnutie so Svätým Otcom. Boh bol ku mne veľmi dobrý, podopieral ma spolu s Pannou Máriou vo všetkom. Držali ma pevne.
Založili ste nadáciu nesúcu Jimovo meno. Aké sú jej ciele a čo sa vám podarilo dosiahnuť?
Tri týždne po Jimovej smrti sme založili James W. Foley Legacy Foundation. Naším cieľom bolo povzbudiť k morálnej odvahe a usilovať sa o návrat našich občanov, keď sú unesení alebo nespravodlivo väznení v zahraničí, a tiež podporovať ich bezpečnosť.
Jim a ďalší Američania i Briti boli zabití aj preto, že naša vláda sa o nič nepokúsila. Ani len nevyjednávala s únoscami. To som považovala za nemorálne. Bola som nahnevaná a cítila som povinnosť vyzvať našu vládu, aby chránila svojich občanov – nevinných ľudí, ktorých zajali len preto, že sú Američania.
Vďaka Bohu a vďaka mnohým dobrým ľuďom sa už viac než 170 našich občanov vrátilo domov z väzenia v zahraničí. A dnes si novinári viac uvedomujú, že sa musia chrániť a dbať na svoju bezpečnosť, pretože sú často cieľom útokov.
Väčšinu svojich dní trávim snahou inšpirovať iných, aby využili svoje dary pre dobro, aby mali morálnu odvahu a delili sa so svetom o to, čo dostali. Za jedenásť rokov sa stalo veľa, ale väčšina pochádza od Boha. Keď sa dejú zlé veci, práve vtedy dobrí ľudia často vystúpia a spôsobia, že sa stanú veci dobré. Som veľmi vďačná Bohu.
Čo pre vás znamenala blízkosť pápeža Františka po zabití vášho syna?
Jeho telefonát bol hlbokým darom. Zavolal nám veľmi skoro – pár dní po Jimovej smrti, ešte skôr než niekto z našej vlády. A bolo to nesmierne dojímavé, pretože pápež František sám prežíval bolesť: niektorí jeho príbuzní mali vážnu autonehodu. Napriek tomu si našiel čas osloviť nás. Boli sme dojatí a poctení.
Môj švagor, ktorý žije v Madride, bol pri tom, takže sa s ním mohol rozprávať po španielsky. Všetci mu rozumieme, ale ja ním nehovorím plynule. Bol to dar. A Františkov príklad bol pre mňa tiež darom. Počúvala som mnoho jeho audiokníh.
Z vašej knihy vyplýva, že poznanie druhého, dialóg a stretnutie môžu priniesť veľké zmeny. Platí to aj všeobecnejšie pre tento zložitý historický moment?
Určite. Som tu aj vďaka stretnutiu v Rimini, ktoré na mňa silne zapôsobilo – práve preto, že sa snaží spájať ľudí zo všetkých krajín a kútov sveta, aby sa modlili, nechali inšpirovať Duchom Svätým, učili sa a diskutovali spolu.
Musíme to robiť viac. Pretože to, čo sa teraz deje v Gaze, je neľudské a tragické. A rovnako aj na Ukrajine, v Sudáne a v mnohých častiach sveta. Aj preto som vďačná za vedenie pápeža Leva XIV. a jeho výzvu k pokoju.
V Rimini bolo mnoho krásnych výstav, napríklad o devätnástich alžírskych mučeníkoch. Bolo to dojímavé – a kardinál Jean-Paul Vesco tam o nich hovoril. Ďalšia nádherná výstava bola o proroctvách pokoja, ktorú pripravili najmä mladí ľudia. Boli vyzvaní, aby hľadali „tvorcov pokoja“ v Gaze, v Južnej Afrike, na miestach konfliktov, na Ukrajine. Nájsť ľudí, ktorí pracujú pre pokoj uprostred vojny, bolo veľmi silné – to sú tí skutoční hrdinovia, tí, ktorí sadia semienka pokoja. Bolo pre mňa cťou byť v Rimini.
Salman Rushdie nazval vašu knihu „úžasným príbehom násilia a odpustenia“. Súhlasíte s týmto označením?
Odpustenie znamená milosrdenstvo – milosrdenstvo Ježiša, milosrdenstvo Boha. Bez milosrdenstva nemôže existovať odpustenie. Spravodlivosť je potrebná, áno, ale ešte väčšia je milosť, ktorú si máme navzájom prejavovať: odpúšťať si, chápať, že všetci sme nedokonalí, všetci sme hriešnici a všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo. Pre mňa je to príbeh milosrdenstva.
Preklad Martin Jarábek
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.