杏MAP导航

Drahí bratia biskupi, kňazi a diakoni, drahí zasvätení mu?i a ?eny, seminaristi a pastora?ní pracovníci, dobré ráno!

Som ??astný, ?e som tu medzi vami, ?e mô?em pozdravi? Konferenciu biskupov Strednej Ázie 

a stretnú? sa s Cirkvou, ktorú tvorí to?ko rôznych tvárí, dejín a tradícií, ale v?etkých spája jedna viera v Je?i?a Krista. Biskup Mumbiela Sierra, ktorému ?akujem za jeho slová pozdravu, povedal: ?Vä??ina z nás sú cudzinci.“ Je to pravda, preto?e pochádzate z rôznych miest a krajín, ale krása Cirkvi je v tomto: sme jedna rodina, v ktorej nikto nie je cudzinec. Opakujem: v Cirkvi nikto nie je cudzinec, sme jeden svätý Bo?í ?ud obohatený mnohými národmi! A sila ná?ho kňazského a svätého ?udu spo?íva práve v tom, ?e sa rozmanitos? stáva bohatstvom tým, ?e sa delíme o to, ?o sme a ?o máme: na?a malos? sa znásobuje, ak sa o ňu delíme.

Úryvok z Bo?ieho slova, ktorý sme po?uli, potvrdzuje práve toto: Bo?ie tajomstvo - hovorí svätý Pavol – bolo zjavené v?etkým národom. Nielen pre vyvolený ?ud alebo nábo?enskú elitu, ale pre v?etkých. Ka?dý ?lovek má prístup k Bohu, preto?e - vysvet?uje apo?tol – v?etky národy sú povolané by? ?spoludedi?mi, spoluúdmi a spoluú?astníkmi pris?úbenia v Kristovi Je?i?ovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6).

Chcel by som zdôrazni? dve slová, ktoré Pavol pou?il: dedi?stvo a prís?ub. Na jednej strane Cirkev v?dy dedí dejiny, v?dy je dcérou prvotného ohlasovania evanjelia, udalosti, ktorá mu predchádzala, ?al?ích apo?tolov a evanjelizátorov, ktorí ju zalo?ili na ?ivom Je?i?ovom slove; na druhej strane je aj spolo?enstvom tých, ktorí videli, ?e v Je?i?ovi sa naplnil Bo?í prís?ub, a ako deti vzkriesenia ?ijú v nádeji na budúce naplnenie. Áno, sme príjemcami pris?úbenej slávy, ktorá o?ivuje na?u cestu s o?akávaním. Dedi?stvo a zas?úbenie: dedi?stvo minulosti je na?a pamä?, zas?úbenie evanjelia je Bo?ia budúcnos?, ktorá nám prichádza v ústrety. To je to, nad ?ím by som sa chcel s vami pozastavi?: Cirkev, ktorá krá?a dejinami medzi pamä?ou a budúcnos?ou.

Predov?etkým pamä?. Ak dnes v tejto roz?ahlej, multikultúrnej a mnohonábo?enskej krajine mô?eme vidie? ?ivé kres?anské komunity a nábo?enské cítenie, ktoré sa prelína ?ivotom obyvate?ov, je to predov?etkým v?aka bohatej histórii, ktorá jej predchádzala. Mám na mysli ?írenie kres?anstva v Strednej Ázii, ktoré prebiehalo u? v prvých storo?iach, mnohých evanjelizátorov a misionárov, ktorí sa venovali ?íreniu svetla evanjelia, zakladaniu spolo?enstiev, svätýň, klá?torov a bohoslu?obných miest. Existuje teda kres?anské, ekumenické dedi?stvo, ktoré si treba cti? a zachova?, odovzdávanie viery, ktoré za?ilo aj to?ko jednoduchých ?udí, to?ko dedov a babi?iek, otcov a matiek. Na na?ej duchovnej a cirkevnej ceste nesmieme strati? spomienku na tých, ktorí nám hlásali vieru, preto?e spomínanie nám pomáha rozvíja? ducha kontemplácie zázrakov, ktoré Boh konal v dejinách, a to aj uprostred ?ivotných ?a?kostí a osobných a komunitných slabostí.

Dávajme si v?ak pozor: nejde o to, aby sme sa s nostalgiou obzerali spä?, aby sme zostali zaseknutí na veciach minulosti a nechali sa ochromi? v nehybnosti: to je poku?enie spiato?níctva (tal. indietrismo). Kres?anský poh?ad, ke? sa obracia k spomienke, chce nás otvori? ?asnutiu pred Bo?ím tajomstvom, aby sa na?e srdce naplnilo chválou a v?a?nos?ou za to, ?o Pán vykonal. V?a?né srdce, ktoré prekypuje chválou, ne?ije ?útostivým banovaním, ale víta dne?ok, ktorý pre?íva ako milos?. A chce sa vyda? na cestu, ís? ?alej, zvestova? Je?i?a, tak ako ?eny a u?eníci z Emauz vo ve?kono?ný deň!

Práve táto ?ivá spomienka na Je?i?a, ktorá nás nap?ňa ú?asom a ktorú ?erpáme najmä z eucharistickej pamiatky, je silou lásky, ktorá nás poháňa ?alej. Je to ná? poklad. Bez pamäti teda niet ?asnutia. Ak stratíme ?ivú pamä?, hrozí, ?e viera, zbo?nos? a pastora?né aktivity vyblednú, ?e budú ako ke? horí slama, horí rýchlo, ale ?oskoro aj zhasne. Ke? stratíme pamä?, na?a rados? sa vy?erpá. Strácame aj v?a?nos? vo?i Bohu a na?im bratom a sestrám, preto?e upadáme do poku?enia myslie? si, ?e v?etko závisí od nás. Otec Ruslan nám pripomenul jednu krásnu vec: ?e by? kňazom je u? samo osebe ve?a, preto?e v kňazskom ?ivote si ?lovek uvedomuje, ?e to, ?o sa deje, nie je na?e vlastné dielo, ale Bo?í dar. A sestra Klára, ke? hovorila o svojom povolaní, chcela predov?etkým po?akova? tým, ktorí jej ohlasovali evanjelium. ?akujeme za tieto svedectvá, ktoré nás pozývajú, aby sme si s v?akou pripomenuli prijaté dedi?stvo.

Ak nazrieme do tohto dedi?stva, ?o vidíme? To, ?e viera sa neprená?a z generácie na generáciu ako súbor vecí, ktoré treba pochopi? a robi?, ako kód, ktorý je raz a nav?dy pevne stanovený. Nie, viera sa odovzdávala ?ivotom, svedectvom, ktoré vná?alo oheň evanjelia do srdca, do situácií, aby osvet?ovalo, o?is?ovalo a ?írilo ute?ujúce teplo Je?i?a, rados? z jeho spásnej lásky, nádej z jeho prís?ubu. Spomienkou sa teda u?íme, ?e viera rastie so svedectvom. Zvy?ok príde neskôr. Je to výzva pre v?etkých a rád by som ju zopakoval v?etkým, veriacim laikom, biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným mu?om a ?enám, ktorí rôznym spôsobom pracujú v pastorácii spolo?enstiev: nepodliehajme únave pri vydávaní svedectva o podstate spásy, o Je?i?ovej novosti, o novosti, ktorou je Je?i?! Viera nie je krásna prehliadka vecí z minulosti – to by bolo múzeum –, ale stále prítomná udalos?, stretnutie s Kristom, ktoré sa deje tu a teraz v ?ivote! Preto sa neoznamuje len opakovaním toho, ?o bolo v?dy, ale odovzdávaním novosti evanjelia. Viera tak zostáva ?ivá a má budúcnos?. Preto rád hovorievam, ?e vieru treba odovzdáva? ?v náre?í“.

Tu je teda druhé slovo, budúcnos?. Spomienka na minulos? nás neuzatvára do seba, ale otvára nás prís?ubu evanjelia. Je?i? nás ubezpe?il, ?e bude v?dy s nami: nie je to teda prís?ub adresovaný len vzdialenej budúcnosti, sme pozvaní prija? dnes obnovu, ktorú Zm?tvychvstalý priná?a do ?ivota. Napriek na?im slabostiam sa neunavuje by? s nami, budova? budúcnos? svojej a na?ej Cirkvi spolu s nami.

Samozrejme, tvárou v tvár mnohým výzvam viery – najmä tým, ktoré sa týkajú ú?asti mlad?ích generácií –, ako aj tvárou v tvár ?ivotným problémom a námahám, a pri poh?ade na na?e po?ty, pri roz?ahlosti krajiny, ako je táto, ?lovek sa mô?e cíti? "malý" a nedostato?ný. A predsa, ak si osvojíme Je?i?ov poh?ad plný nádeje, urobíme prekvapujúci objav: evanjelium hovorí, ?e by? malým, chudobným v duchu, je blahoslavenstvo, prvé blahoslavenstvo (porov. Mt 5,3), preto?e malos? nás pokorne odovzdáva do Bo?ej moci a vedie nás k tomu, aby sme nezakladali svoje cirkevné pôsobenie na vlastných schopnostiach. To je milos?! Opakujem: v tom, ?e sme malá Cirkev, malé stádo, je skrytá milos?. Namiesto toho, aby sme sa chválili svojou silou, po?tom, ?truktúrami a akouko?vek inou formou ?udskej dôle?itosti, nechávame sa vies? Pánom a pokorne stojíme po boku ?udí. V ni?om nie bohatí a vo v?etkom chudobní, krá?ame v jednoduchosti, blízki sestrám a bratom ná?ho ?udu, priná?ajúc do ?ivotných situácií rados? evanjelia. Ako kvas v ceste a ako to najdrobnej?ie semienko hodené do zeme (porov. Mt 13,31-33), sme prítomní uprostred ??astných i smutných udalostí spolo?nosti, v ktorej ?ijeme, aby sme jej slú?ili zvnútra.

By? malí nám pripomína, ?e nie sme sebesta?ní: ?e potrebujeme Boha, ale potrebujeme aj iných, v?etkých ostatných: sestry a bratov iných vierovyznaní, tých, ktorí vyznávajú iné nábo?enské presved?enie ako my, v?etkých mu?ov a ?eny dobrej vôle. V duchu pokory si uvedomujeme, ?e len spolo?ne, v dialógu a vzájomnej akceptácii, mô?eme skuto?ne dosiahnu? nie?o dobré pre v?etkých. Toto je osobitná úloha Cirkvi v tejto krajine: neby? skupinou, ktorá sa v?ahuje do tých istých starých vecí alebo sa uzatvára do svojej ulity, preto?e sa cíti by? malá, ale spolo?enstvom otvoreným pre Bo?iu budúcnos?, zapáleným ohňom Ducha: ?ivým, plným nádeje, otvoreným pre svoju novos? a pre znamenia ?ias, pohýnaným evanjeliovou logikou semienka, ktoré priná?a plody v pokornej a plodnej láske. Takto sa prís?ub ?ivota a po?ehnania, ktoré na nás Boh Otec vylieva skrze Je?i?a, dostáva nielen k nám, ale nap?ňa sa aj pre iných.

A nap?ňa sa v?dy, ke? ?ijeme bratstvo medzi sebou, ke? sa ujmeme chudobných a tých, ktorých ?ivot zranil, ke? v ?udských a spolo?enských vz?ahoch sved?íme o spravodlivosti a pravde a hovoríme ?nie“ korupcii a klamstvu. Kres?anské spolo?enstvá, najmä seminár, by mali by? ??kolami úprimnosti“: nie rigidným a formálnym prostredím, ale cvi?iskami pravdy, otvorenosti a zdie?ania. A v na?ich komunitách – pamätajme na to – sme v?etci Pánovými u?eníkmi: v?etci sme u?eníci, v?etci sme podstatní, v?etci máme rovnakú dôstojnos?. Nielen biskupi, kňazi a zasvätení mu?i a ?eny, ale ka?dý pokrstený ?lovek bol pohrú?ený do Kristovho ?ivota a v ňom – ako nám pripomína svätý Pavol – je povolaný prija? dedi?stvo a dosiahnu? prís?ub evanjelia. Preto treba da? priestor laikom: bude vám to na osoh, aby sa komunity nestali strnulými a klerikalizovanými. Synodálna cirkev, ktorá je na ceste k budúcnosti Ducha, je cirkvou participatívnou a spoluzodpovednou. Je to Cirkev, ktorá je schopná vyjs? v ústrety svetu, preto?e je vycvi?ená v spolo?enstve.

Zaujala ma jedna vec, ktorá sa opakovala vo v?etkých svedectvách: nielen otec Ruslan a sestry, ale aj Kirill, otec rodiny, nám pripomenuli, ?e v Cirkvi, v kontakte s evanjeliom, sa u?íme prejs? od sebectva k bezpodmiene?nej láske. Je to výstup zo seba samého, ktorý ka?dý u?eník neustále potrebuje: je to potreba ?ivi? dar prijatý v krste, ktorý nás poháňa v?ade, v na?ich cirkevných zhroma?deniach, v rodinách, v práci, v spolo?nosti, aby sme sa stali mu?mi a ?enami spolo?enstva a pokoja, ktorí rozsievajú dobro v?ade, kde sa nachádzajú. Otvorenos?, rados? a zdie?anie sú znakmi prvotnej Cirkvi a sú aj znakmi Cirkvi budúcnosti. Snívajme a s Bo?ou milos?ou budujme Cirkev, v ktorej bude e?te vä??mi prebýva? rados? zo Zm?tvychvstalého, ktorá odmietne strachy a bedákania, ktorá sa nenechá uvies? do strnulosti dogmatizmami a moralizmami.

Drahí bratia a sestry, vyprosujme si toto v?etko cez ve?kých svedkov viery v tejto krajine. Chcem osobitne pripomenú? blahoslaveného Bukowinského, kňaza, ktorý sa celý ?ivot staral o chorých, núdznych a ?udí na okraji spolo?nosti a za svoju vernos? evanjeliu zaplatil väzením a ?a?kou prácou. Povedali mi, ?e aj pred jeho blahore?ením boli na jeho hrobe v?dy ?erstvé kvety a zapálená svie?ka. Je to potvrdenie toho, ?e Bo?í ?ud doká?e rozpozna?, kde je svätos?, kde je pastier zamilovaný do evanjelia. Chcel by som to poveda? najmä biskupom a kňazom, a aj bohoslovcom, toto je na?e poslanie: neby? správcami posvätna alebo ?andármi, ktorí sa starajú o dodr?iavanie nábo?enských noriem, ale pastiermi blízkymi ?u?om, ?ivými ikonami súcitného Kristovho srdca. Pripomínam aj gréckokatolíckych mu?eníkov, biskupa Mons. Budku, kňaza o. Zarizkého a Gertrúdu Detzelovú, u ktorých sa za?al proces blahore?enia. Ako nám povedala pani Miroslava: priniesli do sveta Kristovu lásku. Vy ste ich odkazom: bu?te prís?ubom novej svätosti!

Som vám nablízku a povzbudzujem vás: ?ite tento odkaz s rados?ou a ve?koryso o ňom sved?te, aby tí, ktorých stretnete, vnímali, ?e aj im je ur?ený prís?ub nádeje. Sprevádzam vás modlitbou a teraz sa osobitným spôsobom zverujeme srdcu Presvätej Bohorodi?ky, ktorú si tu osobitným spôsobom uctievate ako Krá?ovnú pokoja. ?ítal som o krásnom materinskom znamení, ktoré sa udialo v ?a?kých ?asoch: ke? bolo to?ko ?udí deportovaných a boli vystavení hladu a mrazu, ona, ne?ná a starostlivá Matka, po?úvala modlitby, ktoré jej adresovali jej deti. V jednej z najchladnej?ích zím sa sneh rýchlo roztopil a pod ním sa ukázalo jazero s mno?stvom rýb, ktoré nasýtili to mno?stvo hladných ?udí. Nech Panna Mária roztopí chlad s?dc, nech vleje do na?ich spolo?enstiev nové bratské teplo, dá nám novú nádej a nad?enie pre evanjelium! S láskou vám ?ehnám a ?akujem vám. A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili.

(Preklad: Cyril Jan?i?in / Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-jb-