杏MAP导航

Za?íname cestu Pôstneho obdobia. Otvárajú ju slová proroka Joela, ktoré nazna?ujú smer, akým sa treba ubera?. Je tu pozvanie, ktoré sa rodí zo srdca Boha, ktorý nás s dokorán roztvorenými ramenami a s o?ami plnými nostalgie úpenlivo prosí: ?Obrá?te sa ku mne celým svojím srdcom“ (Joel 2,12). Vrá?te sa ku mne. Pôstne obdobie je cestou návratu k Bohu. Ko?ko krát, zaneprázdnení ?i ?ahostajní, sme mu povedali: ?Pane, prídem k tebe potom, po?kaj... Dnes nemô?em, ale zajtra sa za?nem modli? a robi? nie?o pre iných“. A takto to ide jeden deň za druhým. Teraz sa Boh obracia s výzvou na na?e srdce. V ?ivote budeme ma? v?dy nie?o na robote, a budeme ma? výhovorky na svoje ospravedlňovanie, ale, bratia sestry, je ?as vráti? sa k Bohu.

Vrá?te sa ku mne, hovorí, celým svojím srdcom. Pôstne obdobie je cestou, ktorá zah?ňa celý ná? ?ivot, nás celých. Je to ?as na overenie ciest, po ktorých krá?ame, aby sme znovu na?li cestu, ktorá nás privedie domov, aby sme znovu objavili základné puto s Bohom, od ktorého v?etko závisí. Pôstne obdobie nie je zbieraním drobných sebazaprení, je rozpoznávaním toho, kam je zamerané na?e srdce. Toto je centrom Pôstu: Kam je zamerané moje srdce? Skúsme si polo?i? otázku: kam ma vedie navigátor môjho ?ivota, k Bohu, alebo k môjmu ja? ?ijem pre to, aby som sa pá?il Pánovi, alebo aby si ma v?imli, chválili ma, uprednostňovali, dali na prvé miesto, a tak ?alej? Mám srdce ?tane?níka“, ktorý robí jeden krok dopredu a jeden dozadu, miluje trochu Pána a trochu svet, alebo srdce pevné v Bohu? Som spokojný so svojimi pokrytectvami, alebo zápasím o oslobodenie srdca od dvojakosti a od falo?ností, ktoré ho spútavajú?

Cesta pôstneho obdobia je exodom, vyjdením z otroctva k slobode. 

Je to ?tyridsa? dní, ktoré pripomínajú ?tyridsa? rokov, po?as ktorých Bo?í ?ud krá?al po pú?ti, aby sa vrátil do krajiny svojho pôvodu. Ale aké ?a?ké bolo opusti? Egypt! Bolo ?a??ie zanecha? ten Egypt srdca Bo?ieho ?udu, ten Egypt, ktorý si niesli stále vo svojom vnútri, ne? opusti? egyptskú zem... Je ve?mi ?a?ké zanecha? Egypt. V?dy, po?as putovania, tu bolo poku?enie narieka? za jeho cibu?ami, vráti? sa spä?, naviaza? sa na spomienky minulosti, na nejakú modlu. Aj pre nás je to tak: cestu návratu k Bohu brzdia na?e chorobné naviazanosti, zdr?ujú ju zvodné putá zlozvykov, falo?né istoty peniazov a toho, ?o je zdanlivé, nárek zva?ujúci vinu na osud, ktorý paralyzuje. Pre krá?anie je potrebné strhnú? masky týmto ilúziám.

Nu? polo?me si otázku: Ako teda pokra?ova? na ceste k Bohu? Pomocou sú nám tie cesty návratu, o ktorých nám rozpráva Bo?ie slovo.

Pozrime sa na márnotratného syna a pochopme, ?e aj pre nás nastal ?as vráti? sa k Otcovi. Ako ten syn, aj my sme zabudli na vôňu domova, premrhali sme vzácne dobrá za bezvýznamné veci a zostali sme s prázdnymi rukami a nespokojným srdcom. Padli sme: sme synmi, ktorí padajú neustále, sme ako malé deti, ktoré skú?ajú krá?a?, no idú k zemi, a potrebujú, aby ich v?dy znovu postavil otec. Je to odpustenie Otca, ktoré nás v?dy znovu stavia na nohy: Bo?ie odpustenie, vyznanie [hriechov], je prvý krok na?ej cesty návratu. Spomenul som spove?, a kladiem na srdce spovedníkom: bu?te ako otec, nie s bi?om, s objatím.

Potom sa potrebujeme vráti? k Je?i?ovi, kona? ako ten uzdravený malomocný, ktorý sa vrátil, aby mu po?akoval. Boli uzdravení desiati, no iba on jediný bol aj zachránený, preto?e sa vrátil k Je?i?ovi (porov. Lk 17,12-19). V?etci, v?etci máme duchovné choroby, sami ich nedoká?eme uzdravi?; v?etci máme zakorenené zlozvyky, sami ich nedoká?eme vytrha?; v?etci máme obavy, ktoré nás paralyzujú, sami ich nedoká?eme porazi?. Potrebujeme napodobňova? toho malomocného, ktorý sa vrátil k Je?i?ovi a hodil sa k jeho nohám. Je nám treba Je?i?ovo uzdravenie, potrebujeme mu predlo?i? na?e zranenia a poveda? mu: ?Je?i?u, som tu pred Tebou, s mojím hriechom, s mojimi biedami. Ty si lekár, Ty ma mô?e? oslobodi?. Uzdrav moje srdce, uzdrav moje malomocenstvo“.

A ?alej, Bo?ie slovo nás volá k návratu k Otcovi, volá nás vráti? sa k Je?i?ovi, a sme volaní vráti? sa k Duchu Svätému. Popol na hlave nám pripomína, ?e sme prach a na prach sa obrátime. Ale do tohto ná?ho prachu Boh vdýchol svojho Ducha ?ivota. Teda nemô?eme ?i? nasledujúc prach, krá?ajúc za vecami, ktoré dnes sú tu a zajtra pominú. Vrá?me sa k Duchu, Darcovi ?ivota, vrá?me sa k Ohňu, ktorý dáva povsta? ná?mu popolu, k tomu Ohňu, ktorý nás u?í milova?. Budeme stále popolom, ale tak ako hovorí jeden liturgický hymnus, zamilovaným popolom. Znovu sa modlime k Duchu Svätému, znovuobjavme oheň chvály, ktorý spa?uje popol nariekania a rezignácie.

Bratia a sestry, táto na?a cesta návratu k Bohu je mo?ná iba preto, ?e jestvovala jeho cesta príchodu k nám. Inak by to nebolo mo?né. Prv, ne? by sme my ?li k nemu, on zostúpil k nám. Predi?iel nás, pri?iel nám v ústrety. Kvôli nám zostúpil do vä??ej h?bky ako sme si dokázali predstavi?: stal sa hriechom, stal sa smr?ou. Je to to, ?o nám pripomenul sv. Pavol: ?Toho, ktorý nepoznal hriech, [Boh] za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5,21). Aby nás nenechal osamotených a sprevádzal nás na ceste, zostúpil do ná?ho hriechu a do na?ej smrti, dotkol sa hriechu, dotkol sa na?ej smrti. Na?a cesta teda znamená necha? sa vzia? za ruku. Otec, ktorý nás volá, aby sme sa vrátili, je Ten, ktorý vychádza z domu, aby nás ?iel h?ada?; Pán, ktorý nás uzdravuje, je Ten, ktorý sa nechal rani? na krí?i; Duch, ktorý nám dáva zmeni? ?ivot, je Ten, ktorý dýcha mocne a lahodne do ná?ho prachu. 

H?a teda naliehavá prosba Apo?tola: ?Zmierte sa s Bohom“ (v. 20). Nechajte sa zmieri?: tá cesta sa nezakladá na na?ich silách. Nikto sa nemô?e zmieri? s Bohom vlastnými silami, nemô?e. Obrátenie srdca, gestami a úkonmi, ktoré ho vyjadrujú, je mo?né iba ak vychádza z prvenstva Bo?ieho konania. To, ?o nás vracia k nemu, nie sú na?e schopnosti a na?e zásluhy súce na vystatovanie sa, ale jeho milos?, ktorú treba prija?. Zachraňuje nás milos?, spása je ?íra milos?, ?íra bezodplatnos?. Je?i? nám to povedal jasne v Evanjeliu: spravodlivými nás nerobí tá spravodlivos?, ktorú konáme pred ?u?mi, ale úprimný vz?ah s Otcom. Po?iatkom návratu k Bohu je uzna?, ?e Ho potrebujeme, ?e potrebujeme milosrdenstvo, ?e potrebujeme jeho milos?. Toto je tá správna cesta, cesta pokory. Cítim sa núdznym, alebo sa cítim sebesta?ným?

Dnes skláňame hlavu, aby sme prijali popol. Na konci pôstneho obdobia sa skloníme e?te viac, aby sme umyli nohy bratom. Pôstny ?as je pokorným zostúpením do nás a k iným. Zna?í pochopi?, ?e spása nie je výstupom kvôli sláve, ale sklonením z lásky. Zna?í urobi? sa malými. Na tejto ceste, aby sme nestratili smer, postavme sa pred Je?i?ov krí?: je to tichá Bo?ia katedra. Pozerajme ka?dý deň na jeho rany - tie rany, ktoré priniesol do neba a ukazuje ich Otcovi, ka?dodenne, vo svojej prosbe orodovania. H?a?me ka?dý deň na jeho rany. V tých otvoroch rozpoznajme na?e prázdno, na?e nedostatky, rany hriechu, údery, ktoré nám u?kodili. A jednako práve tam vidíme, ?e Boh proti nám neukazuje prstom, ale roztvára dokorán ruky. Jeho rany sú otvorené pre nás a tie rany nás uzdravili (porov. 1 Pt 2,25; Iz 53,5). Pobozkajme ich a pochopíme, ?e práve tam, v najbolestnej?ích otvoroch ?ivota, nás Boh o?akáva so svojím nekone?ným milosrdenstvom.  Preto?e tam, kde sme najzranite?nej?ími, kde sa najviac hanbíme, on nám pri?iel v ústrety. A teraz, ke? nám pri?iel v ústrety, nás pozýva vráti? sa k nemu, aby sme znovu objavili rados? z toho, ?e sme milovaní.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Marek Vaňu? SVD)

-jb-