杏MAP导航

S britským katolíckym ?urnalistom Austenom Ivereighom sa pápe? podelil o svojom pre?ívaní tzv. ?kovidovej situácie“ u? po?as prvej vlny pandémie v exkluzívnom rozhovore pre londýnsky ?asopis The Tablet z 8. apríla 2020. Kniha ?Snívajme. Cesta k lep?ej budúcnosti“ (Let Us Dream. The Path to a Better Future, v talian?ine Ritorniamo a sognare) je výsledkom dlh?ieho sledu konverzácií medzi autorom a pápe?om Franti?kom po?as doby od vypuknutia krízy ?COVID-19“.

V knihe Svätý Otec Franti?ek vysvet?uje, ako mô?e kríza nau?i? jednotlivca vyrovna? sa s problémami, ktoré ho v ?ivote postretnú. Hovorí o 

troch pre?ívaniach osamelosti z vlastného osobného ?ivota. Ako prvú osamelos? spomína pre?ívanie samoty po?as choroby, ktorá ho postihla, ke? bol v druhom ro?níku seminára v Buenos Aires:

?Ke? som ako 21-ro?ný ochorel na vá?nu chorobu, mal som prvú skúsenos? s obmedzeniami, boles?ou a osamelos?ou. Zmenila moje súradnice. Nieko?ko mesiacov som nevedel, kto som, ?i zomriem alebo budem ?i?. Ani lekári nevedeli, ?i to zvládnem. Pamätám si, ako som jedného dňa prosil moju mamu, ktorá ma objímala, aby mi povedala, ?i zomieram. [...] Z tej skúsenosti viem, ako trpia chorí  na koronavírus, ktorí bojujú s dýchacími ?a?kos?ami na ventilátore. [...]

Osoba, ktorá sa ma najsilne?ie vnútorne dotkla so svojím tichom, bola jedna zo ?ien, ktoré pozna?ili môj ?ivot: sestra María Dolores Torotolo, moja u?ite?ka od mali?ka, ktorá ma pripravovala na prvé sväté prijímanie. Pri?la ma pozrie?, vzala ma za ruku a pobozkala a hodnú chví?u ml?ala. Potom mi povedala «Napodobňuje? Je?i?a». Nebolo treba poveda? ni? ?al?ie. Jej prítomnos?, jej ticho, mi darovali hlbokú útechu. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol, ?e ke? idem nav?tívi? chorých, budem hovori? ?o najmenej. Obmedzím sa na to, ?e ich vezmem za ruku.“

Na druhé pre?ívanie osamelosti si pápe? Franti?ek spomína z obdobia, ke? ?tudoval v nemeckom Frankfurte a ako cudzinec nemal s kým ?zdie?a? ví?azstvá svojej vlasti“:

?Mohol by som poveda?, ?e moje nemecké obdobie v roku 1986 bolo ?kovidom v exile“. Bol som dobrovo?ným exulantom, preto?e som tam i?iel ?tudova? jazyk a h?ada? materiál pre záver mojej dizertácie, ale cítil som sa ako ryba bez vody. Unikal som na prechádzku k frankfurtskému cintorínu a odtia? bolo vidno vzlieta? a pristáva? lietadlá; nostalgicky som spomínal na moju krajinu, na návrat.

Pamätám si na deň, ke? Argentína vyhrala majstrovstvá sveta. Nechcel som sa pozera? na ten zápas; to, ?e vyhrali som sa dozvedel na druhý deň, ke? som to ?ítal v novinách. V mojej triede nem?iny nikto nepovedal ani slovo, ale ke? jedno japonské diev?a napísalo na tabu?u ?Vivat Argentina“, ostatní sa smiali. Vstúpila profesorka, povedala, aby to zmazali a uzavrela to. Bola to osamelos? ví?azstva, preto?e nebolo nikoho, s kým sa podeli?; tá osamelos? bez príslu?nosti ?a robí cudzincom.“

?Niekedy sa vytrhnutie z koreňov mô?e sta? uzdravením alebo radikálnou premenou,“ pokra?uje vo svojom uva?ovaní pápe? Franti?ek v rozhovore s Austenom Ivereighom. A práve takou bola pre neho tretia skúsenos? osamelosti: ?kovid v Córdobe“, argentínskom meste, kam ho reho?ní predstavení poslali v rokoch 1990 – 1992 za rektora po ukon?ení slu?by provinciála. Priznáva sa, ?e kým predtým bol vo svojom spôsobe riadenia niekedy ve?mi tvrdý, Córdoba mu priniesla osobnú premenu:

?Ten ?kovid z Córdoby“ bol skuto?nou o?istou. Dalo mi to viac tolerancie, spolucítenia, schopnosti odpú??a?. [...] Nau?il som sa, ?e je dôle?ité vidie? ve?kos?  v mali?kostiach a dáva? pozor na mali?kosti vo ve?kých veciach. Bolo to obdobie rastu v mnohých oh?adoch, ako nové vypu?anie po dôkladnom oreze stromu.“

-mh, jb-