杏MAP导航

Markovo evanjelium v 10. kapitole zachytáva práve tento postoj v Je?i?ovom poh?ade, ktorý uprel pri stretnutí na bohatého mladíka: «Je?i? naňho pozrel s láskou a povedal mu: ?Jedno ti e?te chýba. Cho?, predaj v?etko, ?o má?, rozdaj chudobným a bude? ma? poklad v nebi. Potom prí? a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odi?iel zarmútený, lebo mal ve?ký majetok» (Mk 10,21-22).

Mo?no predpoklada?, ?e Je?i? rovnakým poh?adom lásky 

h?adel i na iné postavy z Evanjelia. A ako sa to týka nás samých? Pápe? Franti?ek ponúka cestu k odpovedi vo svojej meditatívnej úvahe, ktorej dal názov ?S poh?adom Je?i?a“ (Diversi e uniti, LEV 2020, s. 189 -199). Nechajme sa vies? jeho my?lienkymi:

?Kres?anská viera je zalo?ená na tomto jednoduchom tvrdení: Je?i? má bo?skú prirodzenos? a Boh je láska. Tento fundament ur?uje celý rad dôsledkov a pre kres?ana celkom mení spôsob jeho prítomnosti vo svete.  Bez toho poh?adu lásky sa mô?e ?udská komunikácia, medzi?udský dialóg, ?ahko sta? len akýmsi dialektickým súbojom; ten poh?ad naopak zjavuje, ?e v hre je tu iná, závratná otázka, ktorej stredom nie je vec  diskusie, ale ove?a viac, samotný zmysel existencie, mojej vlastnej i toho, s kým sa zhováram.“

Ako pí?e Svätý Otec, sloveso ?zah?adie? sa“, ktoré pou?íva evanjelista Marek, nesie v sebe kontemplatívny postoj. No ten sa u? akoby vytratil z ná?ho ka?dodenného ?ivota:

?Nie?o sa vytratilo, nikto u? neh?adí do o?í toho druhého, u? nestojíme jeden pred druhým, zastavujúc na chví?u frenetický beh ?asu, ktorému sme podriadení“.

Preto po svojej novembrovej náv?teve Ázie pápe? vyjadril prianie, aby sa Západ in?piroval Východom a znovuobjavil zmysel pre ?poéziu“, ?i?e zmysel pre kontempláciu, aby sa opä? nau?il ?zastavi? sa a darova? si moment otvorenosti vo?i sebe samým i druhým v zmysle nezi?tnosti, ?istej nezaujatosti“.

?Bez toho ?viac“ od poézie, bez tohto daru, bez nezi?tnosti, sa nemô?e zrodi? skuto?né stretnutie, ani skuto?ne ?udská komunikácia. ?udia komunikujú nielen preto, aby si vymenili informácie, ale aby sa pokúsili budova? spolo?enstvo. Slová teda musia by? ako mosty postavené preto, aby priblí?ili rozli?né pozície, aby vytvorili spolo?ný terén, miesto stretnutia, konfrontácie a rastu.“

Základnou podmienkou priblí?enia sa k druhému je ochota trpezlivo ho po?úva?, pí?e Svätý Otec a poukazuje na príklad ve?kej osobnosti 19. storo?ia, anglického myslite?a, konvertitu a oratoriánskeho reho?níka Johna Henryho Newmana:

?Na túto tému sa máme ve?a ?o u?i? z lekcie svätého kardinála Johna Henryho Newmana. Jeho reflexia sa sústredila osobitne na dimenziu predstavivosti a ?dispozície“ srdca, ktoré zohráva dôle?itej?iu úlohu ne? rozum, aby ?lovek mohol by? skuto?ne dotknutý skúsenos?ou viery. Newman si uvedomoval, ?e ?udia sa ?astokrát pohádali a ocitli v ?arvátke nie kvôli otázkam týkajúcim sa predmetu diskusie, ale kvôli predispozícii  vä??ej ?i men?ej otvorenosti vo?i partnerovi v dialógu.

Jeho reflexia nebola abstraktná, vychádzal zo skúsenosti neustáleho dialógu s mlad?ím bratom Charlesom, ktorý sa stal ateistom. «Nemá? stav du?e toho, kto je disponovaný po?úva? argumenty, nech sú akéko?vek», pí?e bratovi, ktorý upadol do neviery kvôli «neadekvátnosti srdca, nie intelektu», preto?e ke? ide o nábo?enské argumenty, ?udia majú tendenciu vidie? v?etko «cez optiku predchádzajúcich návykov».

To, ?o platilo pre brata Charlesa, platí dnes pre sú?asnú spolo?nos?, v ktorej ?a?ko nájdeme taký ateizmus, ktorý by bol plodom otvoreného nepriate?stva k Evanjeliu, no ove?a ?ah?ie je natrafi? na ?ahostajnos?, ktorá sa rodí z radu predsudkov a z predstavivosti, ktorá zostáva na úrovni povrchnosti a nenechá sa zasiahnu? priebojnou silou symbolov a odkazov kres?anstva.   

Ak má osobná dispozícia zásadný význam, potom je nevyhnutné pri ka?dej príle?itosti na komunikáciu vyvinú? úsilie pre?íva? ju ako skuto?né a nie povrchné stretnutie, otvárajúce ?loveka k plodnému, ?ivotodarnému dialógu, ktorý uvedie do pohybu dynamiku schopnú rozru?i? a premeni? ?pre-dispozície“ (predpojatosti), inými slovami: ktorý otvára ku konverzii.“

?To si ?iada odvahu,“ pokra?uje Svätý Otec vo svojej úvahe a vracia sa v pamäti ku stretnutiu v Abú Zabí 4. februára 2019, kde sa v prejave na medzinábo?enskom podujatí vyjadril, ?e skuto?ný dialóg «predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa neslobodno vzdáva? v snahe zapá?i? sa druhému.

No zároveň si to vy?aduje odvahu k inakosti, ktorá zah?ňa plné uznanie toho druhého a jeho slobody  – [...] bez slobody nie sme viac synmi a dcérami ?udskej rodiny, ale otrokmi. Odvaha  k inakosti je du?ou dialógu, ktorý sa zakladá na úprimnosti úmyslov [...]. A v tomto v?etkom je neodmyslite?ná modlitba: ona zároveň stelesňuje odvahu k inakosti vo vz?ahu k Bohu, v úprimnosti úmyslu, a tie? o?is?uje srdce od zakuklenosti do seba».

Identita a inakos? existujú spolu a mô?u spoluna?íva? jedine v kontexte odvahy, slobody a modlitby. Inakos? je pre identitu ?ivotne dôle?itá. «Nikdy bez toho iného» – tento titul peknej eseje od Michaela De Certeau je krásnym ?mottom“, ktoré mô?e charakterizova? ?udskú existenciu, ktorá nachádza vo vz?ahu svoje naplnenie a kone?ný zmysel. Srdce zakuklené do seba chor?avie a ?zaná?a sa” odpadom, ktorý bráni v jeho zdravom a ?ivotodarnom pulzovaní.

Vz?ah má svoje ?dýchanie“, ktoré potrebuje istý rytmus a ?istý kyslík - podmienky, ktoré zabezpe?í jedine prítomnos? druhého. Moja identita je východiskovým bodom, no bez inakosti padá do prázdna, vädne a riskuje odumretie. Bez uznania inakosti umiera nielen ten druhý, ale aj ja sám. Dôle?itým aspektom je v?ak to, ?e na to, aby bolo toto uznanie ?plným“, musí sa otvori? uznaniu slobody toho druhého. Tento bod je k?ú?ový. Tu sa opä? pohybujeme v srdci kres?anstva.“

Po týchto slovách sa pápe? Franti?ek vo svojej úvahe opä? vracia k východiskovému biblickému textu z Markovho evanjelia:

?«Je?i? naňho pozrel s láskou» (Mk 10,21). Je?i? neh?adí na druhého ako na nejaké ?divadlo“, ale ako na osobu, ako na dar, ako na bytos?, ktorú chcel Boh stvori? slobodne (z lásky) a da? jej krá?a? jej cestou. V jeho poh?ade lásky je u? vlo?ená dimenzia slobody. Milujeme jedine v slobode a jedine skuto?ná láska robí a necháva druhých slobodnými.“

To?ko slová pápe?a Franti?ka, ktorý sa v závere svojej úvahy zamý??a nad tým, ?e príbeh o bohatom mladíkovi má smutný koniec, kon?í sa zosmutnením a odchodom mladého mu?a: «Je?i? naňho pozrel s láskou a povedal mu: ?Jedno ti e?te chýba. Cho?, predaj v?etko, ?o má?, rozdaj chudobným a bude? ma? poklad v nebi. Potom prí? a nasleduj ma!“  On pri tomto slove zosmutnel a odi?iel zarmútený, lebo mal ve?ký majetok» (Mk 10,21-22).

Evanjelistovo vysvetlenie o dôvode odchodu mladého mu?a, ?lebo mal ve?ký majetok“ sa dá pod?a slov pápe?a Franti?ka formulova? aj takto: ?Preto?e nebol slobodnou osobou“. Majetky ako keby zabraňovali dobru, vysvet?uje Svätý Otec a upozorňuje tu na polyteizmus: ?Polyteistický ?ivot udú?a mo?nos? ?ivota plného, ve?ného“. K?ú?ovú úlohu tu zohráva práve sloboda, vysvet?uje pápe?:

?Sloboda je uzlovým bodom tohto existenciálneho príbehu, tie mnohé majetky nedovo?ujú prístup ku skuto?nej slobode. Práve sloboda je tým nevyhnutným ?korením“, ktoré robí ?ivot ?udí na zemi plne ?udským, a teda aj ka?dý akt komunikácie.

Bez slobody neexistuje pravda, ka?dý vz?ah sa stáva fikciou, pokrytectvom, sk?zava do povrchnosti alebo e?te hor?ie, do manipulovania. Zbli?ujem sa s druhým, aby som ho ?pou?il“, a dopadne to tak, ?e ho oberiem o slobodu. Naopak, vz?ahu zalo?enému na láske je vlastné, ?e garantuje slobodu vlastnú i toho druhého, aj ke? to znamená vystavi? sa riziku. Milova? znamená by? otvorenými pre riziko.

Je?i? vo chvíli, ke? uprie poh?ad na mladíka pred sebou, ?nepremeriava“ si ho, aby na?iel jeho slabé miesta, ale ho kontempluje akoby bol práve vy?iel zo stvorite?ských rúk Boha Otca a te?í sa z jeho existencie, miluje ho a volá ho prekona? v?etky väzenia a rany minulosti, pre budúcnos? v naplnení, odpovedajúc tak na jeho otázku o mo?nosti ve?ného ?ivota.

Je?i? sa v tomto geste vystavuje riziku, vsádza na druhého, na ?loveka a teda mo?nos? zlyhania je reálna.“

Záver príbehu sa zdá by? práve zlyhaním, pí?e pápe?. Je?i?ove slová nepriniesli efekt. Av?ak túto drámu mô?e prekona? gesto modlitby. Markovo rozprávanie tohto príbehu sa kon?í poh?adom Je?i?a na jeho u?eníkov: «Je?i? sa na nich zah?adel a povedal: ??u?om je to nemo?né, ale Bohu nie. Lebo Bohu je v?etko mo?né“» (Mk 10,27).

Svätý Otec zamyslenie ukon?il prianím: ?Kie? mô?e poh?ad Boha v?dy spo?inú? na na?om ?ivote, a kie? my z na?ej strany, ke? vstupujeme do vz?ahu a komunikujeme s druhými ?u?mi, máme ten istý poh?ad Je?i?a, ktorý na nás h?adí  o?ami nezi?tnej a ve?kodu?nej lásky, a? po totálne sebadarovanie.“

(Preklady: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-