MAP

Pútnik úٲԾ&Բ;

Peter Dufka SJ (20): Modlitba pútnika

Na 5. augusta pripadá výročie posviacky rímskej Baziliky Santa Maria Maggiore. Mnohí z nás toto miesto poznajú, pretože sa nachádza neďaleko hlavnej vlakovej stanice Termini, na pahorku Esquilino. Baziliku často navštevoval aj pápež František pred svojimi zahraničnými cestami a jeho telesné pozostatky spočívajú práve na tomto mieste.
P. Dufka SJ: Modlitba pútnika

Pútnici sem neprichádzajú len preto, aby sa nechali inšpirovať estetickou krásou tejto baziliky, ale predovšetkým preto, aby sa pomodlili pri hrobe pápeža Františka a aby sa týmto miestom duchovne povzbudili. Umelecko-symbolické objekty nesú silné posolstvo, ktoré ponúka duchovný zážitok a takmer prirodzene vedie k modlitbe.

Skúsme si preto všimnúť tri prvky tejto baziliky a poukázať na to, ako môžu duchovne ožiť, ak sa na ne pozeráme očami pútnika túžiaceho po modlitbe a hlbšom prežití viery.

1. Priečelie baziliky

Bazilika Santa Maria Maggiore na prvý pohľad upúta pútnika svojím širokým barokovým priečelím, v strede ktorého sa nachádza nádherný balkón požehnaní. Tento balkón čiastočne zakrýva mozaiku priečelia pôvodnej baziliky z 5. storočia. Práve toto starobylé priečelie spolu s hlavnou loďou nás privádzajú k dvom udalostiam, ktoré dodnes nestratili na aktuálnosti a stále nám majú čo povedať: Efezský koncil a zázračné sneženie uprostred leta.

Na Efezskom koncile bola slávnostne vyhlásená dogma o Panne Márii Bohorodičke. S touto udalosťou súvisí aj legenda o zázračnom snežení: rímskemu šľachticovi Giovannimu a jeho manželke sa vo sne zjavila Panna Mária a povedala im, že si praje, aby jej postavili chrám na mieste, kde ráno nájdu sneh. Tú istú noc sa s rovnakým posolstvom zjavila aj pápežovi Liberiovi. Ráno 5. augusta 358 objavili zasnežený vrch Esquilino – čo bolo výnimočné, keďže v Ríme nesneží ani počas zimy.

Tieto dve udalosti – Efezský koncil a zázračné sneženie – nemajú len historicko-legendárny charakter. Sú posolstvom, ktorým sa Bohorodička prihovára aj dnešnému svetu. Je duchovnou Matkou všetkých ľudí a spôsobuje, že sa v ľudských srdciach rodí Kristus. Stvárniť Krista – to je podstata duchovného materstva. Spôsobiť, aby v ľudských srdciach neustále rástla živá viera – a práve tieto duchovné narodenia a rast viery neustále spôsobuje Bohorodička.

Aj zázrak z 5. augusta 358, keď bol vrch Esquilino zasnežený, má svoje pokračovanie v našom živote. Aj my sme svedkami malých či väčších zázrakov, keď sa po rokoch rozuzlia uzly narušených vzťahov, vyriešia zdanlivo neriešiteľné situácie alebo sa obnoví poškodená povesť. Sú to často drobné, nenápadné udalosti – maličké záblesky dobra, ktoré však majú pre náš život veľký význam. Sú akoby malým narodením pre nebo, malými zázrakmi, za ktorými cítime prítomnosť Bohorodičky.

2. Zvonica baziliky

Ďalším prvkom, ktorý upúta vnímavého pútnika, je veža baziliky – najvyššia stredoveká zvonica v Ríme, vysoká približne 75 metrov. Nachádza sa v nej päť zvonov, z ktorých najväčší sa volá Sperduta. Názov Sperduta znamená „stratená“ alebo „blúdiaca“ a vzťahuje sa na zvuk zvona, ktorý sa líši od ostatných. Je hlboký, mierne posmutnelý, akoby sa strácal v priestore. Zvuk Sperduty pripomína hlas Panny Márie ako Matky, ktorá volá na svoje deti – predovšetkým na tie stratené či vzdialené – a pozýva ich k návratu domov, k obráteniu.

Tento zvon zaznieva každý deň o 21.00 – v hodinu, keď sa podľa starovekého rímskeho poriadku zatvárali mestské brány. Staré rímske legendy hovoria, že práve na zvonenie Sperduty sa raz našlo stratené dieťa a že brány mesta, ktoré sa už zatvorili, sa na tento zvuk zázračne otvorili, aby pustili pútnikov hľadajúcich útočisko v bezpečí mesta.

Tieto príbehy možno vnímať ako legendy, no ich duchovný odkaz je hlboký a dodnes aktuálny: Stratené dieťa je človek, ktorý sa vzdialil od Boha, ktorý stratil vieru a zmysel svojho života. Zatvorené mestské brány sú obrazom nášho srdca, ktoré sa hriechom, egoizmom alebo prílišnými svetskými starosťami zatvára pred Bohom, pred jeho Slovom, pred jeho dotykom. Zvuk Sperduty je hlasom Panny Márie, ktorý volá ku strateným a tým, čo zostali za hradbami Božej prítomnosti: „Nezostaň vonku. Vráť sa domov.“

3. Ikona Salus populi romani

Tretím prvkom, ktorý si chceme všimnúť, je ikona Salus populi romani, nachádzajúca sa naľavo od hlavného oltára baziliky. Na ikone dieťa, ktoré Matka drží v náručí, nespúšťa zrak z jej tváre. Matka pozerá na prítomných ľudí, no dieťa sa pozerá na ňu. Pozerá sa na tvár Matky. Tak to robí každé dieťa – ešte nepozná mnohé veci, ale pozoruje tvár matky, aby cez ňu vycítilo, čo sa deje. Zachytáva pokojné, ale aj napäté chvíle. Často sa rozplače, keď vidí ubolenú tvár matky, alebo sa usmieva, keď vidí jej úsmev.

Aj Ježiš na ikone Salus populi romani sa takto pozerá na svoju Matku. Z jej výrazu vycíti, čo sa deje. Pravou rukou udeľuje požehnanie. Zvyčajne sme zvyknutí, že kňaz alebo biskup pri požehnávaní pozerá na ľudí, ktorých žehná, ale tu je to inak: dieťa pozerá na Matku a cez jej tvár udeľuje požehnanie tým, ktorých pohľady sa stretli s jej pohľadom.

Oči Božej Matky vedia o potrebách svojich detí viac než ktokoľvek iný. A to je presný obraz aj našej situácie. Pred nami stojí Panna Mária, ktorá nám rozumie. Pozerá na nás s láskou a starostlivosťou. Požehnanie jej Syna prichádza k nám cez ňu. Ježiš nespúšťa zrak z jej tváre – zachytí všetko, čo vidí na jej očiach.

Milí priatelia, nech sa v našich srdciach rodí stále živá viera, ako nám to pripomína titul Bohorodičky, ktorý v 5. storočí podnietil stavbu najväčšej mariánskej baziliky v Ríme.

Nech počúvame a zachytávame jemné vnuknutia a varovania Panny Márie, ktorá nás volá k sebe – ako nám to pripomína veža baziliky so zvonom Sperduta.

A nech nadobudneme istotu, že náš život sa odohráva pod bedlivým pohľadom Panny Márie. Ona je tá, cez ktorú k nám prichádza Božie požehnanie.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

03 augusta 2025, 10:55