MAP

Matka prozreteľnosti Matka prozreteľnosti 

Peter Dufka SJ (15): Modlitba a Božia vôľa

Keby sme si položili otázku, za čo obyčajne prosíme a za čo sa najčastejšie modlíme, asi by to boli naše denné potreby, naše zdravie a zdravie našich najbližších, prosba za pokoj, za prekonanie ťažkostí, úspech či zvládnutie náročných úloh atď.
P. Dufka SJ (15): Modlitba a Božia vôľa

Dobré zdravie, pokoj vo svete či v rodine a zvládnutie ťažkostí či problémov neraz interpretujeme ako vypočutie našich prosieb a takmer automaticky ich stotožňujeme s Božím požehnaním. Avšak, podľa  sv. Ignáca to vždy neplatí. Hovorí, že choroba je rovnakým darom, ako zdravie. Duchovná neútecha patrí k životu podobne ako útecha. Dokonca tvrdí, že modlitba je dobrá vtedy, keď sme na jej konci schopní prijať Božiu vôľu, nech by mala akúkoľvek podobu. Hoci sa môžeme a máme modliť za všetkých a za všetko, v centre modlitby by malo byť predovšetkým hľadanie a plnenie Božej vôle. Modlitba by teda predovšetkým mala byť nasmerovaná na to, aby sme našli a plnili Božiu vôľu. Skúsme si tieto dva aspekty našich modlitieb všimnúť trochu bližšie.

1. Hľadanie Božej vôle

Najjednoduchší spôsob, ako poznať názory či vôľu druhej osoby, je komunikácia, ktorá sa obyčajne uskutočňuje za istých okolností. Nie vždy a všade môžeme rozvinúť plodný rozhovor. Pri poznávaní a hľadaní Božej vôle je to podobné. Komunikácia s Bohom  sa uskutočňuje za istých podmienok, ktorými sú často ticho a samota. Preto evanjelista Matúš píše: „Ty však, keď sa modlíš, vojdi do svojej izby, zavri dvere a modli sa k svojmu Otcovi v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, ťa odmení“ (Mt 6,6). V tichosti sa teda ľahšie zachytávajú Božie podnety v našom srdci a preto ju možno považovať za jednu z  podmienok hľadania Božej vôle.

Ďalšou z podmienok je úprimnosť vzťahu. Aj tu sa môžeme oprieť o naše bežné skúsenosti. Ľudia, ktorí sa majú radi, nepotrebujú veľa slov na to, aby sa navzájom pochopili a porozumeli si. Neraz komunikujú aj bez slov, sú schopní neverbálnej komunikácie. Poznajú sa už tak dobre z minulosti, že stačí malé gesto či jednoduchý pohľad. Platí to aj o hľadaní a poznaní vôle Nebeského Otca. I tu môžeme nadobudnúť dôverný vzťah podobne, ako je to s blízkou osobou. Stačí, keď si spomenieme na našu minulosť a na naše skúsenosti s Bohom, na udalosti, ktoré nemohli byť náhodou, na dobrá, hodnoty a dary, ktorých sa nám dostalo nezaslúžene. Veď čím sme si zaslúžili dobrých rodičov, alebo dar viery? Tak, ako sú dejiny Izraela preniknuté Božou starostlivosťou a dobrotou, tak isto nechýbajú  ani v  našom osobnom živote. Dôverný vzťah k Bohu sa buduje spomienkou, anamnézou na jeho dobrá, ktorých sa nám dostalo v minulosti.   Preto Svätý Pavol povzbudzuje, aby sme sa synovsky obracali k Otcovi: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! Sám Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16).
Ďalším prostriedkom hľadania Božej vôle je Božie slovo. Pre kresťanov je prameňom poznania Božej vôle predovšetkým Jeho slovo. Nestačí ho však len počuť, uvažovať nad ním,  alebo sa ho naučiť naspamäť – je potrebné, aby zostúpilo do srdca človeka a zmenilo ho. Musí preniknúť našu myseľ a formovať ju. Len tak nás slovo urobí schopnými formulovať úsudky a rozhodovať sa v súlade s Božou vôľou. To si však vyžaduje namáhavú premenu spôsobu myslenia, k čomu nás vyzýva apoštol Pavol: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania, aby ste vedeli rozoznávať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je milé a čo dokonalé“ (Rim 12,2).

Ďalším spôsobom hľadania Božej vôle, ktorý chceme spomenúť je čítať udalosti života vo svetle viery, klásť si otázky o ich význame, objavovať, s akým vnútorným postojom ich treba prijať, a hľadať konkrétne odpovede. To si vyžaduje otvorenosť na vnuknutia Ducha Svätého: Sv. Pavol to vyjadril týmito slovami. „Neuhášajte Ducha, nepohŕdajte prorockými rečami, ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte. Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe“ (1 Sol 5,19-21).

2. Plnenie Božej vôle.

Hľadanie Božej vôle by bolo neužitočné, ak by sa k nemu nepridalo jej plnenie. Je prirodzené, že človek túži dosiahnuť to, čo považuje za dobré. Realizácia Božej vôle v našom živote je však dobro, ktoré prevyšuje všetky iné dobrá. Nedosahuje sa však hneď, ale je to postupný proces, často sprevádzaný vnútorným zápasom. Ten je daný neustálou ozvenou a recidívou vlastnej vôle. V nestrážených momentoch sa v našej mysli znova a znova objaví to, čo duchovní autori nazývajú múrom medzi nami a Bohom: naša vlastná egoistická a hriešna tendencia. A tak aj prosebná modlitba, ktorá mala spočiatku čisto utilitaristický charakter, (Bože daj mi to či ono) sa môže postupne stať modlitbou otvorenosti a slobody voči Božej vôli. Svätá Terézia z Lisieux píše: „Teraz ma vedie len odovzdanosť, nemám iný kompas! Už nemôžem s túžbou prosiť o nič iné, iba o plnenie Božej vôle v mojej duši.“ Najvyšší príklad tejto modlitby nám ponúka samotný Ježiš v Getsemanskej záhrade: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich! No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26,39). Je to najvyššie prijatie a plnenie Otcovej vôle, ktoré sa očakáva i od každého kresťana. Plnenie Božej vôle nebolo nikdy ľahkou cestou. Bol to vždy ťažký a namáhavý proces, či už v rodine, v reholi či v akomkoľvek inom povolaní. Stojí človeka veľa námahy, a ak to tak nie je, treba si položiť zásadnú otázku: „Koho vôľu plním?“ A toto je istá kontrolka, ktorá signalizuje plnenie Božej vôle. Námaha a úsilie, nie pohoda a prechádzka ružovou záhradou.

Ďalšou kontrolkou plnenia Božej vôle je tichá radosť, ktorá sa v srdci takéhoto človeka udomácni. Akýsi tajomný pokoj zavládne vo vnútri človeka, ktorý vie, prečo trpí a prečo prekonáva prekážky a ťažkosti.

Poslednou kontrolkou, ktorú chceme spomenúť je harmónia v disharmónii. Božia vôľa je vždy v súlade s Božími i cirkevnými prikázaniami, a harmonicky zapadá do cirkevnej tradície. Silne kontrastuje s nespravodlivosťou, násilím a ľudskou zlobou.

Milí priatelia, nejestvuje väčšie dobro pre človeka, ako hľadanie a plnenie Božej vôle. Nech sú obe tieto skutočnosti stále viac obsahom našich modlitieb[1].

Porov. U. Occhialini, „Volontà di Dio e preghiera”  in Enciclopedia della preghiera, C. Rossini e P. Sciadini (Edd.),  Libreria Editrice Vaticana 2007, 280-282. 

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

02 marca 2025, 15:30