杏MAP导航

Pozdravy
Je pre mňa c?ou, ?e na mňa mysleli (a tým aj na Rád ve?ne adorujúcich sestier) zosnulý Svätý Otec Franti?ek spolu s Mons. Fisichellom pri príle?itosti tohto ve?kého podujatia, ktoré sa týka Vatikánskeho ?tátu a celej Rímskej kúrie. No e?te vä??ou c?ou je, ?e mi Pán dovolil prehovori? pred Vami, Va?a Svätos?! Spája nás Regula svätého Augustína, pod?a ktorej sme boli vychovávané zásluhou ctihodného Giuseppeho Bartolomea Menochia, ná?ho prvého predstaveného. Ná? rád bol schválený pápe?om Levom – konkrétne pápe?om Levom XII., ktorý pred presne 200 rokmi vyhlásil a viedol Jubileum roku 1825.

Po Vás, Va?a Svätos?, by som chcela pozdravi? a vyjadri? svoju v?aku a úctu v?etkým kardinálom, v?etkým vá?eným ?lenom Rímskej kúrie a predstavite?om Vatikánskeho ?tátu.

  (ANSA)

Ni? nádeje

Va?a Svätos?, prítomné excelencie, dámy a páni, u? desa? rokov ?ijem v Sanmarínskej republike: hodnota malých ?tátov je dnes, vo svete globalizácie, nesmierne cenná – je to hodnota, ktorú si treba chráni? a bráni? v?etkými mo?nými silami. Práve tieto malé ?táty, so svojimi osobitými a starobylými tradíciami, udr?iavajú nádej pri ?ivote v svete, ktorý riskuje, ?e stratí svoje vlastné historické korene. Práve ony, mohli by sme poveda?, dr?ia pevnú ni? nádeje.

Táto zmienka nie je náhodná. Chcela by som toti? upriami? va?u pozornos? na biblický výraz ozna?ujúci slovo nádej: tikvá (????????), ktorého koreňom je slovo kav, teda ?lano“ alebo práve ?ni?“. Kav vyvoláva predstavu lana, nie ovisnutého, ale napnutého medzi dvoma pólmi. V biblickej hebrej?ine teda má nádej ten ?lovek, ktorý – zakorenený vo svojej minulosti – doká?e vystreli? smerom do budúcnosti, pri?om ?ije prítomnos? v napätí.

Nestrati? korene, nebá? sa budúcnosti

Ako mô?eme my dnes – v tejto na?ej Cirkvi, v tomto malom ?táte, ktorého jadrom je Cirkev – udr?a? pri ?ivote toto napätie medzi minulos?ou a budúcnos?ou? Rovnováha medzi minulos?ou a budúcnos?ou je ve?kým koreňom nádeje. Dnes riskujeme, ?e budeme ?i? len v nostalgií za minulos?ou, ktorá u? neexistuje, ?o ?asto vedie k tradicionalizmu odtrhnutému od prítomnosti, alebo ?e sa rozbehneme v ústrety budúcnosti, ktorá e?te nenastala, upadnúc do iluzórneho futurizmu neschopného ponúknu? skuto?né rie?enia sú?asných výziev.

Minulos? v?ak, so svojimi boles?ami i slávou, mô?e by? ve?kým odrazovým mostíkom, ktorý nám pomô?e ?i? prítomnos? v správnom napätí.

V tejto súvislosti mi napadá jedno dielo od de Chirica s názvom Návrat márnotratného syna. Giorgio de Chirico, Grék pod?a tradície a syn talianskej ??achty, pri?iel do Talianska ako osemnás?ro?ný a pripojil sa k futuristickému hnutiu, ktoré podporovalo vstup do prvej svetovej vojny. No ke? bol v roku 1917 hospitalizovaný vo Ferrare, pochopil, ?e ?iadna vojna nie je schopná prinies? budúcnos? a nádej. V roku 1922 preto nama?oval sám seba ako márnotratného syna – ?loveka ?self-made“, manekýna so ?irokými plecami, vyvinutými stehennými svalmi a úzkymi ?lenkami, ktorý za sebou zanecháva stredomorskú krajinu, a tým aj princípy kres?anskej kultúry grécko-rímskeho razenia, a smeruje k ?ervenej Ferrare – ?ervenej svojimi pamiatkami i umeleckými avantgardami. No podobne ako v evanjeliovom podobenstve sa stalo nie?o nevídané: za?íva zneistenie z otca, ktorý – nama?ovaný ako grécka socha – zostupuje zo svojho podstavca, aby mu vy?iel v ústrety (porov. Statues, Meubles et Généraux – Il meccanismo del pensiero, s. 277–278).

Áno, minulos? nám vychádza v ústrety so svojimi otázkami – nie preto, aby nás zni?ila, ale aby nás posilnila v prítomnosti a povzbudila h?adie? do budúcnosti s nádejou.

  (ANSA)

Dúfa? znamená ?i? pre ve?nos?

Aj my, ove?a viac ne? mladý de Chirico, ?ijeme vo svete, ktorý sa ?enie vpred – svet, kde mô?e by? pokrok ve?kým darom, ale aj ve?kým nebezpe?enstvom. Svet, kde mo?nosti, ktoré poskytujú sociálne komunika?né prostriedky, formujú nové sociálno-kultúrne spôsoby ?ivota. No pozor! Tieto prostriedky treba chápa? ako to, ?ím sú – teda ako nástroje –, a preto si vy?adujú, aby ich pou?ívate? nezabudol na svoje korene, aby sa nevydal do preteku bez cie?a, ale aby vedel, kam smeruje. Ako toti? napísal ve?ký biskup z Hippo: ?Nemo?no be?a? správne, ak ?lovek nevie, kam be?í.“ (porov. sv. Augustín, O dokonalosti spravodlivosti ?loveka, 8,19).

My, drahí bratia a sestry, vieme, kam máme be?a?: be?anie Jána a Petra k prázdnemu Kristovmu hrobu (porov. Jn 20, 4) je jediný beh, ktorý mô?e Cirkev a svet absolvova? bez strachu – je to beh tých, ktorí vedia, ?e nádej spo?íva v skuto?nom ?ivote, v tom ve?nom. Ve?nos? stojí pred nami – pred veriacimi i neveriacimi, pred celým ?udstvom. Ak pracujeme pre krátke a priemerné horizonty, pracujeme nadarmo. Treba pracova? pre ve?ký horizont ?ivota, ktorý neumiera: ?i? tak, ?e sa v ka?dom okamihu pýtame, ?i to, ?o práve robíme, nás pevne spája s tou pravdou, ktorá je láskou a je ve?nos?ou (porov. sv. Augustín, Vyznania, kniha 7,10.16): to je nádej.

Dúfa? znamená vyznáva? pravdu, ktorá re?pektuje ?ivot od po?atia po prirodzený koniec; ktorá re?pektuje dôstojnos? ka?dého ?loveka, bez oh?adu na jeho pohlavie, vierovyznanie alebo národnos?; ktorá re?pektuje osobitné zvyky a kultúry ka?dého národa ako ve?ké bohatstvo celého ?udstva.

?o je napokon hlbokým významom Jubilea, ak nie to, ?e nám pomáha myslie? na posledné veci? V?etkých nás sa dotkla krátkos? ?ivota a v?etci máme povinnos? polo?i? si otázku o zmysle vlastnej existencie. Takéto otázky mô?u spôsobi? vnútorné znepokojenie, pocit neadekvátnosti alebo zlyhania. No práve v týchto chví?ach sa zjavuje tá ?malá bezvýznamná diev?inka“, ktorou je pod?a Charlesa Péguyho nádej (porov. Charles PÉGUY, Portál tajomstva druhej ?nosti).

Áno, ak sú nám viera a láska potrebné na vz?ah s Bohom a s ?u?mi, nádej je nevyhnutná na pochopenie cesty dejín. Peguyho ve?kos? spo?íva v tom, ?e nás znova priviedol k hlbokému spojeniu medzi nádejou a pokorou. Pokorní sú tí naozaj silní – schopní h?adie? na ?ivot, pod?a výrazu Victora Huga, nie zvy?ajným poh?adom, ale o?ami ú?asu (porov. Charles PÉGUY, Véronique. Dialóg medzi dejinami a zmyslovou du?ou).

Pokora tie? ví?azí nad mocou ve?kého nepriate?a ?loveka – nad Zlým, ktorý úto?í najmä na miesta, kde je svätos? najvä??ia, a teda tam, kde – ako vo Vatikánskom ?táte – sa v najvä??ej miere prejavila Kristova moc v tých, ?o sa mu odovzdali. Preto sa musíme vyzbroji? pokorou, aby sme o?ami ú?asu dokázali spozorova? tie malé, no isté kroky nádeje.

  (ANSA)

Eucharistia – sviatos? na?ej nádeje

Na?a zakladate?ka, blahoslavená Mária Magdaléna vtelenia, napísala, ?e posledné slová svätého ?loveka sú tie najdôle?itej?ie, ktoré si treba pamäta? – práve tie zakladajú nádej pre tých, ?o zostávajú. Tak aj posledné Kristove slová boli vyslovené pri Poslednej ve?eri: spojil v nich vieru v Otca a nádej na ve?ný ?ivot s láskou medzi nami. Nádej je teda hlboko spätá s ve?kou tú?bou Je?i?a: aby v?etci boli jedno.

Eucharistia je viatikom nádeje pre ve?ný ?ivot a obdivuhodným spôsobom spája minulos?, prítomnos? a budúcnos?. Vieme navy?e, ?e v Eucharistii sa jednota v?etkých ?udí nielen nazna?uje, ale aj uskuto?ňuje. Nesta?í v?ak o tom vedie? – treba tomu veri? a dosved?ova? to celým svojím ?ivotom mu?ov a ?ien pokoja a jednoty.

Ako teda v sebe premôc? ?zau?ívaný poh?ad“ a dozrie? k tomu pokornému poh?adu ú?asu?

V ?ase ve?kého sú?enia (napoleonské obdobie s unesením Pia VII. a spusto?ením Rímskej kúrie) ukázal Je?i? na?ej zakladate?ke práve mesto Rím ako miesto, kde mala za?a? svoje dielo. Pápe?, ktorý vtedy sídlil na Kvirináli, pochopil význam tohto zalo?enia a chcel, aby ná? prvý klá?tor bol hne? ved?a neho. A hoci matka Mária Magdaléna bola vo vyhnanstve vo Florencii a mohla by svoje dielo za?a? tam, Je?i? chcel, aby práve z Ríma – zo srdca kres?anstva – zaznelo toto ve?ké pozvanie upiera? zrak adorácie k Eucharistii a odtia? ?erpa? silu, modlitbu a osvietenie pre vedenie ?udstva a Cirkvi, ako to opä? povedal svätý Augustín: uprostred prenasledovania zo strany sveta a útechy od Boha (Sv. Augustín, O Bo?om ?táte, XVIII, 51, 2: PL 41, 614).

Poh?ad upretý na Najsvätej?iu sviatos? – tak ako poh?ad na starozákonného medeného hada – nás mô?e uzdravi? od zla, mô?e nám o?isti? zrak a urobi? nás schopnými proroctva. Nemusíme sa bá?: v Bohu máme ve?kého spojenca. Miluje nás ve?nou láskou a bude ma? s nami v?dy z?utovanie (porov. Jer 31, 3). Na?ou úlohou je necha? sa ním formova? a uskuto?ňova? v ?ase osvietenia, ktoré nám Duch Svätý ponúka práve skrze Eucharistiu a Pannu Máriu, znak istej nádeje.

Jedna ?asto zneu?ívaná citácia znie: krása zachráni svet. Táto veta sa nesprávne pripisuje Fiodorovi Michajlovi?ovi Dostojevskému. V skuto?nosti ide o dramatickú otázku, ktorú v známom ruskom románe Idiot vysloví knie?a My?kin: Aká krása zachráni svet?

Knie?a sa toti? ocitá pred Holbeinovým obrazom M?tvy Kristus – hrozivým dielom, kde je Kristus nama?ovaný v ?ivotnej ve?kosti s prepadnutými o?ami a kon?atinami, ktoré u? nesú známky nekrózy. Ide teda o vá?nu otázku: Aká krása nás zachráni? Zachráni svet krása krí?a? Krása porá?ky? Áno, krí? nás stále mô?e zachráni? – krí? prijatý a obetovaný. Pre?ili sme ?a?ké roky plné ?kandálov a polemík, no práve v tomto ve?kom znaku mô?eme znovu zví?azi?. Táto ve?ká porazená krása nás zachráni. Nádej sa rodí tam, kde slzy bolesti a pokánia oplodňujú du?u v pokore a novote ?ivota.

Znak istej nádeje

Máme aj inú ve?kú spojenkyňu – Krá?ovnú krásy: Pannu Máriu. Preto vás na záver chcem zanecha? s jedným obrazom: Madonou z Port Lligat, ktorú nama?oval Salvador Dalí po výbuchu atómovej bomby. Je symbolom tragédie, ktorú by nám mohli spôsobi? veda a technika, ak sa odtrhnú od etiky.

Je to Madona s tvárou Dalího man?elky Galy – pre umelca ve?kého zdroja útechy. Na obraze vidno znaky skazy: oblúk, pod ktorým stojí Mária, je starobylý, no úplne rozbitý – tak ako na?e in?titúcie: staré, no ?asto pozna?ené rozkladom. Ryba – symbol Krista – le?í m?tva na predelle a hory sa vzná?ajú nad vodou. No zároveň maliar rozosieva do diela znaky nového zrodu: vajce uprostred oblúka, anjelov s vystretými rukami, ?eny (podobné Panne Márii) v po?ehnanom stave.

V tomto krátkom období priblí?enia sa k viere chcel umelec vyjadri?, ?e Mária nás chráni v na?ich zlyhaniach aj potenciáloch – tak ako chráni Die?a, ktoré dr?í na kolenách. Jej materinské vnútro – i vnútro Bo?ského Die?a?a – sú zobrazené ako otvorené výklenky: ako Jubilejné brány nádeje.
Ak je v centre Márie Je?i?, v centre Je?i?a je Eucharistický chlieb. Ke? sa naň Kristus pozerá, dr?í vo svojich rukách ako zavesené dve veci: vesmír a slovo – ?udskú múdros? a Bo?iu múdros?.

Tak nás Je?i? u?í znovu objavova? cesty nádeje: upierajúc poh?ad predov?etkým na Eucharistický chlieb, ?erpajúc silu z minulosti na originálne ?ítanie prítomnosti a dôveru v budúcnos? a napokon dôverujúc pohotovej pomoci Panny Márie – Salus Populi Romani, Ianua Coeli, bráne nádeje a útechy.

Áno, Panna Mária, Matka útechy a nádeje, oroduj za nás.

Preklad Martin Jarábek