杏MAP导航

MEDITÁCIA PRI GENERÁLNEJ KONGREGÁCII KARDINÁLOV

Aula synody – 29. apríla 2025

Opát Donato Ogliari O.S.B.

Ke? sa apo?tol Pavol lú?il so star?ími z Efezu – ktorých u? nikdy neuvidí –, povedal: ?A teraz vás zverujem Bohu a slovu jeho milosti, ktoré má moc budova? a da? dedi?stvo medzi v?etkými, ktorí sú posvätení“ (Sk 20, 32). Rád si predstavujem, ?e tieto slová adresoval aj vám pápe? Franti?ek pred svojím návratom k Otcovi.

V tomto osobitnom ?ase pre Cirkev sa chceme zveri? milosti a sile Bo?ieho slova a necha? sa ním konkrétne vies? a osvecova?, vychádzajúc z dvojakej podoby dne?nej liturgie. Na jednej strane máme evanjeliový úryvok z dne?ného dňa, utorka 2. ve?kono?ného tý?dňa, ktorý priná?a ?as? no?ného rozhovoru medzi Je?i?om a Nikodémom (porov. Jn 3, 7 – 15). Na druhej strane – aspoň v Taliansku a Európe – máme evanjeliovú pasá? zo sviatku svätej Kataríny Sienskej, patrónky Talianska a Európy a u?ite?ky Cirkvi, ktorá sa zvy?ajne obracala na pápe?a s ne?ným výrazom: ?sladký Kristus na zemi“. Pre tento sviatok nám Cirkev dáva vyhlási? evanjeliový úryvok obsahujúci ?vzdávanie chvály“, ktoré Je?i? adresuje Otcovi za to, ?e zjavil tajomstvá Krá?ovstva mali?kým, a nie u?eným a múdrym tohto sveta (porov. Mt 11, 25 – 30).

CENTRÁLNOS? JE?I?A KRISTA

Vychádzajúc práve z tohto evanjeliového úryvku, chcem sa zamera? na Je?i?ove slová: ?Po?te ku mne v?etci, ktorí sa namáhate a ste pre?a?ení, a ja vás ob?erstvím“ (Mt 11, 28). Postavme sa ideálne na miesto ?mali?kých“, na ktorých sa odvoláva evanjelium, a cí?me, ?e Je?i?ovo pozvanie: ?Po?te ku mne!“, je adresované nám. Týmto pozvaním sa jednozna?ne predstavuje nielen ako ?cesta“ (porov. Jn 14, 6), ale aj ako ?cie?“, ku ktorému máme smerova?. My, ctihodní otcovia, nie sme ni?ím iným ako peregrinantes in spem, pútnici krá?ajúci k ?Je?i?ovi Kristovi, na?ej nádeji“ (1 Tim 1, 1).

K tomuto Je?i?ovmu pozvaniu sa spontánne via?u jasné a odzbrojujúce slová apo?tola Petra po Pánovom prejave o chlebe ?ivota, ktorý pre svoju tvrdos? spôsobil odchod mnohých u?eníkov. Na Je?i?ovu otázku Dvanástim: ?Aj vy chcete odís??“, Peter v mene v?etkých odpovedá: ?Pane, ku komu by sme i?li? Ty má? slová ve?ného ?ivota a my sme uverili a spoznali, ?e ty si Svätý Bo?í“ (Jn 6, 67 – 69).

V takom významnom momente pre Cirkev – ako je vo?ba rímskeho biskupa a pastiera v?eobecnej Cirkvi – Je?i?ove slová: ?Po?te ku mne, v?etci“, na ktoré nadväzuje Petrová re?nícka otázka: ?Pane, ku komu by sme i?li?“, zaznievajú ako naliehavé pozvanie zjednoti? v?etky pohnútky va?ej du?e, mysle, srdca a ?ivota okolo osoby Je?i?a a radostného svetla jeho evanjelia.

V srdci múdrosti, ktorú Cirkev zhroma?dila po?as storo?í; v centre noriem, ktoré potrebuje na to, aby ?elila dejinným udalostiam; vo svojom bytí ?najskúsenej?ia v ?udskosti“ (rerum humanarum peritissima) – ako tvrdil svätý Pavol VI. (Populorum progressio, ?. 13) – je v?dy osoba Je?i?a, Bo?ieho Syna, ktorý sa stal telom, zomrel a vstal z m?tvych pre na?u spásu! Je to on, koho je Cirkev povolaná ohlasova? a sved?i? o ňom svetu. Ak by v centre poslania Cirkvi nebol on, Kristus, ktorý ?je ten istý v?era, dnes i naveky!“ (Hebr 13, 8), nebola by ni?ím iným ako chladnou a sterilnou in?titúciou, bez toho posvätného ohňa, ktorý horí, zohrieva a osvet?uje a ktorý jej pochádza od jej Pána!

To, ?o hovorím, sa vám mô?e zda? samozrejmé, a predsa si myslím, ?e nie je zbyto?né si to pripomenú?, preto?e ka?dodenné upevňovanie sa v tejto istote na?ej viery nás chráni pred rizikom by? pohltení zvodmi a lákadlami sveta – ?ahkými únikovými cestami, ktoré nám ponúka, a ktoré majú ako nevyhnutný dôsledok zriedenie ?ivotnej a prorockej sily evanjelia Je?i?a.

Áno, v?dy potrebujeme ?dýcha? Krista“ (sv. Anton Pustovník), preto?e on ?je v?etko pre nás“ (sv. Ambróz), a len v jeho objatí a v svetle jeho Ducha nájde Cirkev potrebnú silu na pokra?ovanie vo svojom diele spásy na cestách ?asu a dejín.

Nech je teda Kristus polárnou hviezdou a zároveň kompasom va?ich o?akávaní, stretnutí, dialógov a rozhodnutí, ktoré budete povolaní urobi?.

MIERNOS? A POKORA

Vo svojom ?vzdávaní chvály“ Otcovi nám Je?i? tie? hovorí, ?o sa máme od neho nau?i?: ?U?te sa odo mňa – hovorí –, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Ako je známe, v biblickom jazyku srdce predstavuje vnútornú realitu osoby, a práve toto chce Je?i? s nami zdie?a?: svoju najhlb?iu realitu, spolo?enstvo s Otcom a svoju lásku k ?u?om. Ke? sa teda definuje ako ?tichý a pokorný srdcom“, nevyjadruje len di?tancovanie sa od postojov arogancie, tvrdosti a autoritárstva, ale nazna?uje skuto?ný spôsob postoja pred Bohom a pred ?u?mi: pred Bohom s dôverou, u?enlivos?ou a poslu?nos?ou; pred ?u?mi s prijatím, súcitom, ochotou odpú??a? a slú?i?.

Skuto?nos?, ?e Je?i? pozýva ?u?i? sa“ od neho, znamená, ?e miernos? a pokora nie sú prirodzenou sú?as?ou ?udskej bytosti. In?tinktívne sme toti? viac naklonení pýche a arogancii ne? miernosti a pokore. A preto?e Cirkev je povolaná ukazova? svetu tvár svojho Pána, musí sa denne necha? evanjelizova?, aby sa ?oraz viac a lep?ie u?ila, ?o znamená by? vo svete tichou, pokornou a súcitnou tvárou Je?i?a.

Cirkev zakorenená v Kristovi je teda Cirkvou schopnou vteli? sa do dejín a krá?a? nimi s dôverou v spolo?nosti svojho Pána, neprispôsobujúc sa svetským kritériám moci a nadvlády, ale formujúc sa pod?a kritérií miernosti a pokory, milosrdnej a súcitnej lásky, ktorú Je?i? vtelil vo svojom pozemskom ?ivote. Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev otvorená, odvá?na a prorocká, ktorá odmieta násilné slová a gestá, vie by? hlasom tých, ktorí hlas nemajú, a ktorá – ak je to potrebné – doká?e by? aj hlasom mimo davu, len aby neochvejne ukazovala cesty spravodlivosti, bratstva a pokoja.

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev, ktorá je u?ite?kou bratstva – vyu?uje slovami a gestami preniknutými vzájomnou úctou, dialógom, kultúrou stretnutia a budovaním mostov, nie múrov, ako nás k tomu neustále povzbudzoval pápe? Franti?ek.

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev – matka, nie macocha –, ktorá vie opatrova? a ?ivi? svojich synov a dcéry, zakotvených v nádeji, ktorá nesklame: v Bo?ej láske rozliatej v na?ich srdciach (porov. Rim 5, 5).

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev, ktorá sa vyhýba sebesta?nosti a doká?e prekro?i? vlastné hranice, len aby sa priblí?ila aj k tým bratom a sestrám v ?udskosti, ktorí k nej nepatria, ktorí zakusujú nezmyselnos? ?ivota alebo sú pozna?ení stigmou vylú?enia a marginalizácie.

V tejto súvislosti – ako je známe – pápe? Franti?ek vrátil do centra pozornosti Cirkvi v?etkých, ktorých na?e blahobytné a egoistické spolo?nosti pova?ujú za odpad – teda chudobných, bezprávnych a posledných. A to rozvinutím dvoch navzájom sa dop?ňajúcich poh?adov, ktoré sa objavujú u? v exhortácii Evangelii gaudium: na jednej strane je to odsúdenie ?trukturálnych prí?in chudoby, zakorenených v ekonomickom a spolo?enskom kontexte; na strane druhej uvedenie teologickej perspektívy, v?aka ktorej chudobní u? nie sú vnímaní len v rámci sociokultúrneho a historického prístupu – ako vy?lenení –, ale sú chápaní ako teologická kategória.

Inými slovami: chudoba – skôr ne? by bola problémom sociologickým alebo etickým – je otázkou, ktorá sa dotýka samotného u?enia viery (EG, ?. 198).

Domnievam sa, ?e tento posun dôrazu si e?te stále vy?aduje hlb?ie pochopenie vo v?etkej svojej záva?nosti, a to aj preto, ?e predpokladá ?novú mentalitu, ktorá uva?uje v pojmoch spolo?enstva, nadradenosti ?ivota v?etkých“ (EG, ?. 188).

Som si v?ak istý, ?e Cirkev aj na?alej nenechá o?i ani srdce odvrátené od posledných zeme – ?ivého tela Krista v tomto svete –, ?e si bude osvojova? ?radosti a nádeje, smútky a úzkosti dne?ných ?udí, najmä chudobných a v?etkých, ktorí trpia“ (GS, Úvod 1) a ?e neprestane sníva? aj o tom, ?o sa dnes mô?e zda? nemo?né!

SLOBODA DUCHA

Z druhej evanjeliovej pasá?e – tej z utorka druhého ve?kono?ného tý?dňa, ktorá, ako sme spomenuli, opisuje no?né stretnutie Je?i?a s Nikodémom – by som chcel vyzdvihnú? Je?i?ovo tvrdenie: ?Vietor veje, kam chce, po?uje? jeho ?um, ale nevie?, odkia? prichádza ani kam ide. Tak je to s ka?dým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3, 8).

Vzh?adom na úlohu, ktorá vás ?aká, sa mi zdá, ?e toto je slovo, ktoré je potrebné prija? do h?bky a nad ktorým sa treba zastavi? v meditácii a modlitbe.

Evanjelista Ján pou?íva pojem Duch (pneuma) v teologickom význame (Duch ako Bo?ská tvorivá moc), ale aj v antropologickom zmysle (nový ?ivot, ktorý pochádza z Ducha). Na jednej strane ide o Ducha, ktorý je nevidite?ný a neuchopite?ný (ako vietor), na druhej strane o jeho ú?inky v ?ivote ?loveka, ktoré sú zjavné a mo?no ich vníma? v ich skuto?nej konkrétnosti.

Popri tomto dvojitom pôsobení Ducha nachádzame aj motív znovuzrodenia, na ktorý predtým nará?al Nikodém. To poukazuje na dôle?itos? za?ína? odznova, teda na nepretr?itý proces obrátenia, ktorý má uskuto?ňova? ?lovek. Je na nás, aby sme sa stali zranite?nými vo?i podnetom Ducha a nanovo preskúmali ?i uzdravili – vo svetle Ducha – na?e hodnotiace kritériá, aby sme neupadli do poku?enia zneu?i? znamenia Boha alebo ich vyklada? pod?a na?ich predsudkov.

S oh?adom na vá?nu úlohu, ku ktorej ste povolaní – vo?bu nového pápe?a –, vás pozývam, aby ste sa podrobili skúmaniu Duchom, aby on, ak ho vo svojom srdci a v mysli prijmete s u?enlivos?ou, mohol vo vás uskuto?ni? znovuzrodenie, to znamená o?istenie v?etkého, ?o nie je v súlade – ako by povedal apo?tol Pavol – s Kristovým zmý??aním (porov. 1 Kor 2, 16b).

HORNÁ SIE?

Pri obraze vetra Ducha, ktorý veje, kam chce, by som chcel teraz obráti? ná? poh?ad k ?hornej sieni“ (porov. Sk 1, 13; Mk 14, 1; Lk 22, 11–12), teda k tomu miestu v Jeruzaleme, kde sa odohrali niektoré k?ú?ové momenty Je?i?ovho i cirkevného ?ivota.

Ako vieme, v tejto sieni do?lo k ustanoveniu Eucharistie po?as Poslednej ve?ere s Je?i?om (preto jej názov ?Ve?eradlo“); tam sa zm?tvychvstalý Je?i? zjavil svojim; tam sa u?eníci, aj po jeho smrti, na?alej zhroma??ovali ?jednomyse?ne na modlitbách“ (Sk 1, 14); a tam napokon do?lo k vyliatiu Ducha Svätého – vyliatiu, ktoré zlomilo pe?a? strachu, otvorilo dvere a vyslalo rodnú Cirkev do celého sveta.

V ?hornej sieni“ sa teda svet Boha zvlá?tnym spôsobom pretína so svetom ?udí – apo?tolov Je?i?a –, pri?om sa do popredia dostávajú rozmery spolo?enstva a poslania, na ktoré by som teraz rád upriamil va?u pozornos?.

V hornej sieni sa rodí Cirkev ako spolo?enstvo zhroma?dené okolo Krista, ktorý po?as Poslednej ve?ere s u?eníkmi anticipuje v Eucharistii dar svojho ?ivota, ktorý o nieko?ko hodín prinesie na Kalvárii. Práve tam sa za?ína uskuto?ňova? vízia Cirkvi, ktorú Je?i? chcel – ako to opisuje List Efezanom – ako telo, ktoré je ?pospájané a zomknuté spojivami, pod?a pôsobenia primeraného ka?dej ?asti, a tým rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16).

Predov?etkým sa ukazuje, ?e spolo?enstvo, ktoré Duch Svätý buduje v spolo?enstve veriacich, nie je ovocím plochej a pevnej uniformity. Naopak – ako apo?tol Pavol opí?e v podobenstve o tele (porov. 1 Kor 12, 12n) –, jednota a spolo?enstvo, ku ktorému je Cirkev povolaná, sú pluralitné a rozmanité. V ich rámci inakos? nepredstavuje predstupeň individualizmu a polarizácie, ale príle?itos? na re?pektujúce a dialógové stretávanie, na h?adanie tvorivých ciest, po ktorých mô?eme krá?a? spolo?ne ?a urobi? z Cirkvi – ako u? povedal svätý Ján Pavol II. – dom a ?kolu spolo?enstva“ (NMI, ?. 43).

Nepochybne v?ak zostáva spolo?enstvo jednou z ve?kých výziev Cirkvi, dnes rovnako ako v minulosti. Výzvou, ktorej musíme ?eli? – zvnútra i navonok –, ?ak chceme by? verní Bo?iemu plánu a odpoveda? na hlboké o?akávania sveta“ (tamtie?).

Z tohto poh?adu cítim potrebu vyslovi? nieko?ko slov o ?synodálnej ceste“, na ktorú sa vydala v?eobecná Cirkev. Je nepochybné, ?e popri ur?itých neistotách ?i stagnácii priniesla táto cesta iskry ú?asti a obnovy do v?etkých kútov sveta. Domnievam sa, ?e je to jasné znamenie ?ias, pôsobenie Ducha, ktoré nás pozýva predov?etkým podporova? plodné prepojenie medzi hierarchicko-in?titucionálnou líniou a tou, ktorú predstavujú veriaci laici (christifideles laici), aby ka?dý pokrstený mohol prispie? k budovaniu Cirkvi – koinonie.

Táto Cirkev – ?aleko od toho, aby sa uzatvárala do seba – je povolaná by?, ako to výsti?ne vyjadril svätý Ján XXIII., ?studňou dediny“, teda miestom, kde v?etci ?udia dobrej vôle mô?u nájs?, ak nie zakorenenie vo viere, aspoň ?ivé a svie?e slovo, ktoré dáva zmysel a osvet?uje ich cestu. Napriek tomu nám nemô?e uniknú? skuto?nos?, ?e dne?ná ekleziológia spolo?enstva a zmysel pre cirkevné ?my“ sú vystavené ?a?kej skú?ke. V?adeprítomný individualizmus prenikol takmer do v?etkých oblastí ka?dodenného ?ivota, v ktorom sa ?as a aktivity to?ia prednostne okolo ?ja“, ?o nevyhnutne vedie k ochudobneniu významných medzi?udských vz?ahov.

Tento jav mal dosah aj na ?ivot Cirkvi. Práve preto mô?e preh?benie synodálneho procesu – zameraného na o?ivenie spolo?enstva a ú?asti v rámci cirkevného tela – posilni? samotné poslanie Cirkvi v rôznych oblastiach spolo?nosti, a to v?aka plodnému kruhu, ktorý vzniká medzi spolo?enstvom, ú?as?ou a poslaním.

Napokon mo?no synodálnu cestu chápa? ako znovu-o?ivenie kres?anstva v jeho pôvodnom význame ?cesty“ – tak, ako ho vnímali prvé kres?anské spolo?enstvá opísané v Skutkoch apo?tolov (porov. Sk 9,2; 19,9.23; 22,4; 24,14.22), ktoré ?ili svoju vieru ako spôsob nasledovania Je?i?a a svedectva o ňom vo svete.

V tomto bode si v?ak musíme pripomenú?, ?e h?adanie spolo?enstva a ú?asti, zakorenené vo vnútornom spojení s poslaním Cirkvi vo svete, si nevyhnutne vy?aduje neustály – a vôbec nie jednoduchý – proces obrátenia od ?ja“ k ?my“, ktorý musí hlboko zasiahnu? ?udské aj duchovné vrstvy na?ej existencie.

To toti? znamená vyda? sa na cestu – hoci aj náro?nú –, ktorá vedie k ?skrytému ?loveku srdca“ (kryptòs tês kardías ánthropos, porov. 1 Pt 3, 4), tam, kde prebýva na?e pravé ?ja“, ktoré – oslobodené od modlárskeho kultu obrazu a prchavosti – sme povolaní darova? pre dobro Cirkvi a sveta, krá?ajúc spolo?ne so svojimi bratmi a sestrami vo svetle evanjelia.

VÝZVY CIRKVI VO SVETE

Vrá?me sa teraz k ?hornej sieni“. To, ?e spolo?enstvo slú?i poslaniu, jasne potvrdzuje vyliatie Ducha Svätého na apo?tolov. Ako poznamenáva evanjelista Luká?, ?v?etci boli zajedno na tom istom mieste“ (Sk 2, 1). Z toho vyplýva, ?e Duch Svätý pôsobí v prostredí spolo?enstva – a práve z tohto prostredia sa rodí poslanie.

Ohlasovanie evanjelia apo?tolmi mimo Ve?eradla v deň Turíc teda nadobúda jednozna?ný misijný a univerzálny charakter. Ide o ohlasovanie, ktoré u? od za?iatku nepozná ?iadne hranice.

V meniacej sa dobe, ktorú v sú?asnosti pre?ívame, v?ak misia Cirkvi musí ?eli? mnohým výzvam – ?asto novým – prítomným v sú?asnom svete. Sta?í pomyslie? napríklad na antropologickú premenu, ktorá hlboko zasahuje chápanie ?udskej bytosti, a na s tým spojené etické a morálne dilemy. Pomyslime na narú?anie pravidiel spolu?itia medzi národmi, z ktorého pramenia útlak, konflikty a bratovra?edné vojny. Pomyslime na nástup post-demokratických re?imov a na ?írenie autokracií a nacionalizmov, ktoré narú?ajú svetový poriadok. Pomyslime na vznik post-kapitalistických foriem liberalizmu, ktoré sa zameriavajú výlu?ne na zisk bez oh?adu na dôstojnos? ?udskej osoby. Pomyslime na ni?enie stvorenstva – ná?ho ?spolo?ného domova“. Pomyslime na dosah rozvíjajúcich sa technológií na ?ivot jednotlivcov a na znepokojujúcu predstavu, ?e raz sa mô?eme sta? otrokmi umelej inteligencie. Pomyslime na celosvetový fenomén migrácie a na neschopnos? politiky nájs? rie?enia, ktoré by re?pektovali posvätný princíp prijatia, solidarity a za?lenenia. Pomyslime na prenikavú a invazívnu sekularizáciu, ktorá – aspoň v západných spolo?nostiach – ohrozuje prítomnos? Boha v existenciálnom horizonte mnohých, a to v mene vágnej a svojpomocne vytvorenej spirituality. Pomyslime na výlu?ne technicko-funkcionálne chápanie ?ivota, kde prevláda utilitarizmus a následná ?ahostajnos? vo?i otázke zmyslu dejín a ná?ho ur?enia.

Tieto a mnohé ?al?ie výzvy stoja pred Cirkvou, ktorá je povolaná postavi? sa im ?elom s odvahou a parréziou – teda otvorenos?ou a úprimnos?ou –, a to s pomocou zdravého rozli?ovania, aby nachádzala spôsoby, ako ú?inne kona? v tých kritických bodoch, ktoré za?íva spolo?nos? v rýchlej premene.

Zvlá?? si myslím, ?e cestu dialógu, ku ktorej sa Cirkev u? dávno zaviazala a ktorú pápe? Franti?ek intenzívne rozvíjal na v?etkých frontoch, treba na?alej vytrvalo sledova?. Je toti? kon?titutívnou sú?as?ou poslania Cirkvi, ktorá je povolaná ís? v ústrety v?etkým a v ka?dom mu?ovi a ?ene rozpozna? Bo?iu rodnú pôdu.

A ?o poveda? o výzvach, ktoré – hoci majú aj spolo?enský dosah – sa týkajú viac vnútra Cirkvi a jej organizácie?

Predov?etkým, ve?ký pokrok nastal v uvedomení si existencie tej hnisajúcej rany, ktorou sú sexuálne zneu?ívania vo vnútri Cirkvi – rana, za ktorú bolo vyslovené odpustenie a proti ktorej boli prijaté opatrenia zamerané na jej odstránenie. No v Cirkvi sa ?íri aj v?eobecný pocit zmätenosti v súvislosti s inými oblas?ami jej ?ivota. Pomyslime napríklad na znepokojenie vyplývajúce z ubúdania povolaní k duchovnému a reho?nému ?ivotu; na náro?né h?adanie nových jazykov a pastora?ných prístupov, ktoré by dokázali ú?inne prehovori? k dne?nému ?loveku; na prehodnocovanie modelu ?farnos?“, na úlohu ?eny v Cirkvi; na neustále hroziace nebezpe?enstvo klerikalizmu, byrokratizácie kňazskej slu?by, ale aj hyperaktivity, ktorá dusí duchovný ?ivot a vysu?uje prameň modlitby.

Aj tu by sa dal vymenova? celý rad problémov, ktoré sprevádzajú cestu Cirkvi. Mojím cie?om v?ak nie je vytvára? ?zoznam s?a?ností“, ani sa oddáva? neplodnej seba?útosti. Nesmie sa toti? zabúda? – a práve to nás ute?uje a poháňa vpred na cestách evanjelia –, aké nesmierne dobro Cirkev koná na v?etkých kontinentoch.

A predov?etkým: ako by nás nemohol povzbudi? príklad to?kých bratov a sestier, ktorí ?ijú v oblastiach sveta, kde vyznáva? kres?anskú vieru znamená zná?a? spolo?enské vylú?enie, ba dokonca riskova? ?ivot? To v?etko je znamením, ?e ?ivá prítomnos? Zm?tvychvstalého nikdy neprestala sprevádza? svoju Cirkev na k?ukatých a náro?ných cestách dejín!

Je to zároveň aj znamenie, ?e aj v tomto zdanlivo roztr?ite, ?ahostajne a sebecky naladenom svete plnom protikladov pretrváva tú?ba po autentickosti, kráse, dobrote a pravde. A Cirkev chce týmto tú?bam vyjs? v ústrety, krá?ajúc po boku ?udstva, sprevádzajúc ho k budúcnosti – s nádejou v srdci.

CIRKEV AKO DIEL?A: PROCES V POHYBE

Popri obrazoch ?domu“ a ??koly“, ktoré sme u? spomenuli, vám teraz ponúkam ?al?í biblický obraz z proroka Jeremiá?a – obraz hrn?iarovej dielne. Boh je tu prirovnaný k hrn?iarovi, ktorý dr?í v rukách hlinu a formuje ju: ?Ako je hlina v rukách hrn?iara, tak ste aj vy v mojich rukách, dom Izraela,“ – pí?e prorok (Jer 18, 6).

Ruky hrn?iara, ktoré opracúvajú hlinu, majú za cie? vytvori? nie?o u?ito?né a funk?né, ale zároveň sa sna?ia vytvori? nie?o krásne a zmysluplné. Práve preto sú ruky hrn?iara trpezlivé: ?Ak sa nádoba, ktorú robil, pokazila – ako sa stáva s hlinou v rukách hrn?iara –, znova ju za?al robi? a vytvoril inú, ako sa mu videlo dobré“ (Jer 18, 4).

A tak aj pre nás a pre cestu Cirkvi – zvnútra i navonok – je práve trpezlivos? to, ?o nám umo?ňuje vytrva?, nestráca? odvahu a nevzdáva? sa pred neúspechmi ?i zlyhaniami. Práve trpezlivos? nás pripravuje na to, aby sme sa vedeli u?i? aj z vlastných chýb – aby sme ich nevnímali ako slepé uli?ky, z ktorých sa nedá vyjs?, ale ako nové východiskové body, z ktorých mô?eme za?a? nanovo a budova? nie?o vä??ie a kraj?ie.

Napokon – ako nám pripomenul pápe? Franti?ek v bule na vyhlásenie Svätého roku – trpezlivos? úzko súvisí s nádejou, lebo okrem toho, ?e je jej dcérou, je aj tou, ktorá ju udr?iava (porov. Spes non confundit, ?. 4).

A hoci to znie paradoxne, Cirkev, ktorá vie trpezlivo ?aka?, je Cirkev, ktorá vie dúfa?; Cirkev, ktorá rozpoznáva ?asy trpezlivosti, je Cirkev za?úbená do budúcnosti – do tej budúcnosti, z ktorej k nám Boh neprestajne prichádza. Budúcnosti, ktorá nie je len tým, ?o prichádza, stáva sa prítomným a potom odchádza, ale budúcnosti, ktorej korene siahajú hlboko do Bo?ej ve?nosti.

Výrazným znakom kres?anov – písal Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi – je práve ?skuto?nos?, ?e majú budúcnos?: (…) vedia, ?e ich ?ivot sa nekon?í v prázdnote. Iba ak je budúcnos? istá ako pozitívna skuto?nos?, dá sa znies? aj prítomnos?. (…) Temné dvere ?asu, budúcnosti, boli otvorené dokorán. Kto má nádej, ?ije inak: daroval sa mu nový ?ivot“ (Spe salvi, ?. 2).

Je to nový ?ivot, ktorý Cirkev – svetlo a so? zeme – zakusuje v?dy, ke? sa vo vernosti svojmu Pánovi nechá pokorne o?arova? blahodarným svetlom Ducha!

ZÁVER

Na záver mi dovo?te opä? sa vráti? k ?hornej sieni“, o ktorej u? bola re?. Rád si predstavujem, ?e Sixtínska kaplnka, v ktorej sa o nieko?ko dní zhroma?díte, aby ste zvolili spomedzi seba rímskeho biskupa a pastiera v?eobecnej Cirkvi, sa premení práve na ?hornú sieň“, v ktorej – ako pri novej Turí?nej slávnosti – mô?e vtrhnú? oheň Ducha Svätého.

Aj ke? je miesto ?konkláve“ – ako napovedá samotný názov – miestom uzavretým, v skuto?nosti bude otvorené pre celý svet, ak v ňom zavládne sloboda Ducha, ktorý, ke? sa dotkne s?dc a myslí, omladzuje, o?is?uje a obnovuje.

Dovo?te teda, aby svetlo Ducha vstúpilo do vá?ho priestoru slobody; dovo?te mu vstúpi? do dialógu s vami, s va?ím vnútorným svetom a – skrze vás – s tým rozmanitým a univerzálnym svetom, ktorý zastupujete. Nech prenikne do va?ich rozhovorov, dialógov a diskusií; a nech si nájde miesto aj v dynamikách, ktoré – ako v ka?dom ?udskom zhroma?dení – mô?u by? aj napäté.

Nech je to naozaj Duch Svätý, kto bude hlavným protagonistom – nech on formuje va?e srdcia, zapa?uje va?e mysle a osvet?uje vá? zrak, aby ste dokázali cíti?, chápa? a vidie? divy, ktoré Pán pripravuje pre dobro svojej Cirkvi a celého sveta!

?akujem vám za trpezlivé po?úvanie a pozývam vás zveri? sa Bohu, sile a milosti jeho slova, a tie? príhovoru svätých Petra a Pavla a svätých pápe?ov, ktorí sa v dejinách vystriedali.

Zverte sa aj príhovoru svätej Kataríny Sienskej, ktorej liturgickú spomienku dnes slávime v Taliansku i Európe. Nech je vám príkladom a povzbudením jej úplná oddanos? Kristovi – ktorého nazývala ?bláznom z lásky“ –, ako aj jej odvaha postavi? evanjelium nad v?etko. In?pirujme sa jej neúnavným úsilím o reformu Cirkvi, o jej jednotu, o pokoj a jej láskou k pápe?ovi, pre ktorého návrat z avignonského zajatia sa neúnavne obetovala.

Aj ke? ju niektorí nazývajú prísnou napomínate?kou pápe?ov – pre jej ohnivý jazyk plný vý?itiek a hrozieb –, jej oddanos? pápe?ovi bola preniknutá ne?nou láskou. Pre ňu bol pápe? v?dy a za ka?dých okolností ?sladký Kristus na zemi“!

Napokon vás zverujem aj preblahoslavenej Panne Márii, ktorú jej Syn a ná? Pán Je?i? chcel ma? za Matku Cirkvi. Nech vás s láskou zahalí svojím materinským plá??om a sprevádza v nadchádzajúcich dňoch.

A tak nech sa stane!

Preklad Martin Jarábek