杏MAP导航

EUCHARISTICKÁ SLÁVNOS?

TRETÍ DE? PO POHREBE PÁPE?A FRANTI?KA

28. apríla 2025, Bazilika svätého Petra

Môj slabý hlas je dnes tu, aby vyjadril modlitbu a boles? ?asti Cirkvi, tej rímskej, ktorá nesie zodpovednos?, ktorú jej zverila história.

V týchto dňoch je Rím národom, ktorý pla?e za svojím biskupom, národom spolu s ?al?ími národmi, ktoré sa postavili do radu, aby si na?li miesto v priestoroch mesta, kde by mohli plaka? a modli? sa, ako ovce bez pastiera.
Ovce bez pastiera: metafora, ktorá nám umo?ňuje pochopi? pocity týchto dní a preniknú? do h?bky obrazu, ktorý sme prijali z Jánovho evanjelia — zrnko p?enice, ktoré musí zomrie?, aby prinieslo úrodu. Je to podobenstvo o láske pastiera k svojmu stádu.

V tomto ?ase, ke? svet horí a len málokto má odvahu ohlasova? Evanjelium a pretavova? ho do vízie mo?nej a konkrétnej budúcnosti, sa ?udstvo javí ako ovce bez pastiera. Tento obraz vychádza z úst Je?i?a, ke? sa zah?adí na zástupy, ktoré ho nasledovali.

Okolo neho sú apo?toli, ktorí mu rozprávajú v?etko, ?o vykonali a u?ili: slová, gestá a ?iny nau?ené od Majstra, ohlasovanie prichádzajúceho Bo?ieho krá?ovstva, výzva na zmenu ?ivota, sprevádzané znameniami, ktoré dávali slovám telo: pohladením, vystretou rukou, slovami bez zbrane, bez súdenia, oslobodzujúcimi, nebojácnymi kontaktu s ne?istotou.

Pri vykonávaní tejto slu?by, ktorá mala prebúdza? vieru a vzbudzova? nádej, ?e zlo nebude ma? posledné slovo a ?e ?ivot je silnej?í ne? smr?, nemali ani ?as sa najes?.
Je?i? si uvedomuje ich ?archu — a to nás teraz ute?uje.

Je?i?, pravý pastier dejín, ktoré potrebujú spásu, pozná bremeno, ktoré dolieha na ka?dého z nás, ke? pokra?ujeme v jeho misii, zvlá?? v týchto chví?ach, ke? budeme h?ada? jeho prvého pastiera na zemi.

Ako v ?asoch prvých u?eníkov, aj dnes sú tu úspechy i neúspechy, únava a strach. Úloha je obrovská a vkrádajú sa poku?enia, ktoré zakrývajú jedinú podstatnú vec: tú?i?, h?ada?, kona? v o?akávaní ?nového neba a novej zeme“.

A toto nesmie by? ?as balansovania, taktizovania, opatrnosti, ?as ustupovania in?tinktu vráti? sa spä?, alebo e?te hor?ie — ?as pomsty a mocenských spojenectiev. Potrebná je radikálna ochota vstúpi? do Bo?ieho sna, zvereného do na?ich chudobných rúk.

V tejto chvíli ma zasahujú slová z Apokalypsy:

?Ja, Ján, som videl sväté mesto, novú Jeruzalem, zostupova? z neba od Boha, pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho ?enícha.“

Nové nebo, nová zem, nový Jeruzalem.

Tvárou v tvár tomuto ohláseniu novosti nemô?eme pod?ahnú? mentálnej a duchovnej lenivosti, ktorá nás pripútava k známym formám pre?ívania viery a cirkevnej praxe z minulosti, tú?iac, aby sa nekone?ne opakovali, zotro?ení strachom zo strát spojených s nevyhnutnými zmenami.

Myslím na po?etné reformné procesy ?ivota Cirkvi, ktoré za?al pápe? Franti?ek a ktoré presahujú nábo?enské hranice. ?udia mu priznali, ?e bol univerzálnym pastierom, a Petrova lo? potrebuje práve túto ?irokú plavbu, ktorá sa nebojí hraníc a prekvapení.

Títo ?udia nesú v srdci nepokoj a ja v ňom vnímam otázku: ?o bude s týmito procesmi?

Na?ou povinnos?ou by malo by? rozli?ova? a usmerni? to, ?o sa za?alo, vo svetle po?iadaviek na?ej misie, smerom k novému nebu a novej zemi, zdobiac Nevestu pre ?enícha. Mohli by sme toti? aj pokú?a? sa obliec? Nevestu pod?a svetských záujmov, vedení ideologickými nárokmi, ktoré trhajú jednotu Kristovho rúcha.

H?ada? pastiera dnes znamená predov?etkým h?ada? vodcu, ktorý doká?e zvládnu? strach zo strát pred po?iadavkami Evanjelia.

H?ada? pastiera, ktorý má Je?i?ov poh?ad — epifániu Bo?ej ?udskosti v ne?udskom svete.

H?ada? pastiera, ktorý potvrdí, ?e máme krá?a? spolu, zjednocujúc slu?by a charizmy: sme Bo?í ?ud, ustanovený na ohlasovanie Evanjelia.

Je?i?, ke? sa zah?adí na ?udí, ktorí ho nasledujú, cíti v sebe záchvev súcitu: vidí ?eny, mu?ov, deti, starcov a mladých, chudobných i chorých, a nikoho, kto by sa o nich staral, kto by uhasil ich hlad po ?ivote a po Slove.

On sám pred nimi cíti, ?e je ich Chlebom, ktorý nesklame, ich Vodou, ktorá uhasí smäd naveky, ich balzamom, ktorý lie?i ich rany.

Pre?íva ten istý súcit ako Moj?i?, ktorý na konci svojich dní, z vrchu Abarim, pozerajúc na krajinu, ktorú nemô?e vkro?i?, prosí Pána, aby jeho ?ud neostal ako stádo bez pastiera, ?ud, ktorého u? nemô?e vies?, ?ud, ktorý musí ís? ?alej.

Táto modlitba je teraz aj na?ou modlitbou — modlitbou celej Cirkvi a v?etkých ?ien a mu?ov, ktorí ?iadajú by? vedení a podopieraní v námahách ?ivota, uprostred pochybností a protire?ení, siroty po slove, ktoré by ich nasmerovalo v hluku sirén lákajúcich na in?tinkty sebaspásy, slove, ktoré by prelomilo osamelos?, pozbieralo zavrhnutých, nevzdávalo sa pred násilím a malo odvahu nepodvoli? Evanjelium tragickým kompromisom strachu, spol?eniu sa so svetskými logikami a slepými alianciami necitlivými na znamenia Ducha Svätého.

Je?i?ov súcit je ten istý súcit prorokov, ktorí vyjadrovali Bo?ie utrpenie pri poh?ade na rozptýlený a zneu?ívaný ?ud zlými pastiermi, nájomníkmi, ktorí vyu?ívajú stádo a utekajú, ke? prichádza vlk.

Zlým pastierom na ovciach nezále?í, nechávajú ich napospas, a preto budú rozprá?ené.

Dobrý pastier v?ak dáva svoj ?ivot za svoje ovce.

O tejto radikálnej dispozícii pastiera hovorí strana Jánovho evanjelia, ktorú sme po?uli v tejto eucharistickej liturgii. Ukazuje nám, ako Je?i? vidí za hranicu smrti, v hodine, ktorá oslávi jeho misiu: hodina smrti na krí?i, ktorá zjavuje bezpodmiene?nú lásku ku v?etkým.

?Ak p?eni?né zrnko nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo.“

Zrnko p?enice, ktoré h?adalo zem vtelením Slova, padlo, aby pozdvihlo padlých, pri?lo h?ada? stratených.

Jeho smr? je siatbou, ktorá nás ponecháva v napätí hodiny, v ktorej semeno u? nevidno, lebo ho ukrýva zem — vyvolávajúc v nás strach, ?e bolo premrhané.
Toto napätie nás mô?e nap?ňa? úzkos?ou, ale mô?e sa sta? prahom nádeje, trhlinou v pochybnostiach, svetlom v noci, ve?kono?nou záhradou.

Prís?ub plodnosti patrí ochote prija? smr?: sta? sa p?enicou, ktorú ?ujú, by? rukojemníkom nevery a nev?a?nosti, ktorým Je?i? — dobrý pastier, ktorý dáva ?ivot za svoje ovce — odpovedá odpustením, vyprosujúcim u Otca, ke? zomiera opustený priate?mi.

Dobrý pastier seje svojou smr?ou, odpú??ajúc nepriate?om, uprednostňujúc ich spásu — spásu v?etkých — pred svojou vlastnou.

Ak chceme by? verní Pánovi, p?eni?nému zrnku padnutému do zeme, musíme sia? svojím vlastným ?ivotom.

A ako nespomenú? slová ?almu:

?Tí, ?o sejú v slzách, budú ?a? v radosti.“

Sú ?asy, ako ten ná?, ke? sa sejba stáva gestom, aktom viery v ?ase hladu, ke? semeno je vzaté zo zvy?kov, ktoré by inak zachránili ?ivot.

Ro?ník pla?e, preto?e vie, ?e tento posledný akt ho mô?e stá? ?ivot.

Ale Boh neopustí svoj ?ud, neopustí svojich pastierov, tak ako nenechal svojho Syna v hrobe.

Na?a viera chráni prís?ub radostnej ?atvy, ale prejs? musí smr?ou semena — na?ím vlastným ?ivotom.

Toto krajné, úplné, vy?erpávajúce gesto ro?níka mi pripomenulo Ve?kono?ný deň pápe?a Franti?ka, jeho vyliatie sa bez ?etrenia v po?ehnaní a objatí svojho ?udu, deň pred jeho smr?ou — jeho posledný akt sejby bez výhrad, v ohlasovaní Bo?ieho milosrdenstva.

?akujeme ti, pápe? Franti?ek.

Mária, svätá Panna, ktorú my v Ríme uctievame ako Salus populi romani, ktorá teraz bdie pri jeho pozemských pozostatkoch, nech prijme jeho du?u a nech nás chráni v pokra?ovaní jeho misie.

Amen.

Preklad Martin Jarábek