杏MAP导航

1. U?i? sa prijíma?

Logika krstu

Na za?iatku tohto Jubilejného roka sme boli pozvaní h?adie? na Krista ako na pevnú a bezpe?nú ?kotvu“, v ktorej na?a nádej nezahanbuje, ale?– ako hovorí Svätý Otec?– ?povzbudzuje nás, aby sme krá?ali bez toho, ?e by sme stratili zo zrete?a ve?kos? cie?a, ku ktorému sme povolaní, ktorým je nebo“ (Spes non confundit, 25). Je to obraz plný nádeje, ktorý pápe? zveril Cirkvi, pripomínajúc, ?e skrze krst sme v Kristovi zakotvení. On preniesol na?u ?udskú prirodzenos? do nebeskej svätyne pred Otca (porov. Hebr 6,19), kde stále ?ije, aby sa za nás prihováral (porov. Hebr 7,25).

Hoci tento poh?ad priná?a ve?kú útechu, vieme, ?e ak chceme zosta? s Kristom v hlbokom spojení?– a?nielen slovami, ale aj skutkami a v pravde?–, musíme prija? dynamiku obrátenia k Evanjeliu a dovoli? Duchu Svätému nanovo prekresli? obrysy na?ej ?udskosti. Zakorenenie v Kristovi, v ktorom sa odovzdávame jemnému pôsobeniu Ducha Svätého, nie je výsledok, ktorý máme istý a ?vopred vybavený“. Nový zákon nás na viacerých miestach vystríha, aby sme nestratili schopnos? vytrva? v jedinej nádeji, ktorú nám dáva evanjelium.

?Teraz skrze smr? v jeho ?udskom tele zmieril so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepo?kvrnených a bez úhony. Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodklonite?ní od nádeje evanjelia, ktoré ste po?uli a ktoré sa hlása ka?dému stvoreniu, ?o je pod nebom; a ja, Pavol, stal som sa jeho slu?obníkom.“ (Kol 1,22-23).

?Pod?a Bo?ej milosti, ktorú som dostal polo?il som ako múdry stavite? základ a iný na ňom stavia. Ale ka?dý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemô?e polo?i? iný základ okrem toho, ?o je u? polo?ený, a je ním Je?i? Kristus.“ (1 Kor 3,10-11).

??udujem sa, ?e od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu“ (Gal 1,6).

Vo vnútri Cirkvi ide o neustále poku?enie?– h?ada? slová ?ah?ie a priamo?iarej?ie ako slová evanjelia, a tak sa vz?a?ova? od jediného základu, ktorým je Kristus. Jeho ?ivot je pritom najvýre?nej?ím svedectvom toho, ?ím sa na?a ?udskos? mô?e sta?, ak sa nechá vies? Bo?ou logikou. Znamená to ustavi?nú premenu ná?ho zmý??ania tak o tom, kým sme, ako aj o tom, ?ím nás Bo?ia milos? pozýva sta? sa. Preto sa v týchto pôstnych meditáciách chceme postavi? do roly Je?i?ových u?eníkov a s tú?bou ?u?i? sa“ od jeho spôsobu ?ivota skúma?, aké postoje sú nevyhnutné, aby sme sa spolo?ne vydali na cestu k novému, ve?nému ?ivotu. Prvou udalos?ou z?Je?i?ovho ?ivota, na ktorú sa chceme sústredi?, je jeho krst?– udalos?, ktorá znamená za?iatok jeho verejného ú?inkovania a odha?uje jeho hlboký zmysel.

1. Da? prednos?

Dlhé roky Je?i?ovho skrytého ?ivota v Nazarete, ktoré predchádzali a pripravili deň jeho krstu, zostávajú jednou z najzaujímavej?ích a najtajomnej?ích kapitol jeho ?ivota. Pod?a tradície pracoval ved?a Jozefa ako tesár, no niektoré moderné hypotézy nazna?ujú aj prípadné prepojenie s nábo?enskými skupinami obdobia, azda blízkymi Jánovi Krstite?ovi. Hoci tieto dohady nemáme potvrdené, nasto?ujú dôle?itú otázku: Aký význam malo toto dlhé obdobie ticha v súvislosti s Je?i?ovým poslaním?

Evanjeliá nazna?ujú, ?e skôr ne? Je?i? za?al hovori? a kona? v Bo?om mene, dobrovo?ne sa nechal formova? dejinnými okolnos?ami, v ktorých ?il. Neponáh?al sa ani neh?adal ?iadne skratky na to, aby sa prejavil. Tým nás pozýva znovuobjavi? hodnotu skrytého ?asu?– ?asu, v ktorom rastú korene a identita sa formuje v tichu v?edných dní. Aj v na?om ?ivote ?asto tie najdôle?itej?ie rozhodnutia dozrievajú v období nenápadnej prípravy, kedy sa na?e tú?by vycibria a sloboda sa utvrdzuje v malých, ka?dodenných vernostiach.

Ve?kou zves?ou evanjelia je práve to, ?e skôr ne? by Bo?í Syn vykonal nejaké neoby?ajné ?iny, za?al zachraňova? svet tým, ?e bol jednoducho s nami. Pre?íval na?e skúsenosti a nechal sa zasiahnu? udalos?ami ?udských dejín. Bo?ia spása neprichádza tak, ?e by nás hne? pretvorila alebo v?etko zvonka zmenila, ale prichádza ako stretnutie, ktoré plodí nádej. Je to trpezlivá cesta, na ktorej sa láska prejavuje v tých najoby?ajnej?ích a najkonkrétnej?ích skutkoch ka?dého dňa.

Potvrdením tohto nenásilného postoja je Je?i?ov krst, ktorý dáva slávnostne a inaugura?ne zaznie? za?iatku jeho verejného pôsobenia:

?V tých dňoch pri?iel Je?i? z Galiley, z Nazareta, a Ján ho pokrstil v Jordáne“ (Mk 1,9).

Je?i?ov krst v evanjeliách sprevádza mocné Jánovo kázanie o pokání. Ján Krstite?, ?erpajúc z prorockých hlasov Starého zákona, ohlasoval blízky príchod Krista ako oheň, ktorý o?istí ?ud od hriechov silou Bo?ieho Ducha. Tento ?oheň“ si ?ud neraz predstavoval dos? drsne, o ?om sved?ia Jánove slová: ?V ruke má veja?ku, aby vy?istil humno, svoju p?enicu zhroma?dí do sýpky, ale plevy spáli neuhasite?ným ohňom“ (Mt 3,12; porov. Lk 3,17).

O to prekvapivej?ie je, ako sa Je?i? rozhodne tieto proroctvá naplni?. Prichádza z Nazareta k Jordánu, kde sa ?udia dávali na znak pokánia krsti?, a prvé, ?o urobí, je gesto opísané pasívnym spôsobom: ?dal sa pokrsti?“. Matú? zdôrazňuje prekvapenie nad týmto po?ínaním cez Jánovu námietku: ?Ja by som sa mal da? pokrsti? od teba, a ty prichádza? ku mne?“ (Mt 3,14).

Nám sa to zdá ?nevhodné“ a dokonca ?zbyto?né“, ?e Boh sa chce da? najprv ?formova?“ na?ím úkonom. A predsa Boh je presved?ený, ?e najpodstatnej?ie a najnutnej?ie, ?o má urobi?, je ponori? sa do na?ich vôd, aby nám ukázal, ?e na?a skuto?nos? – so v?etkými svetlými i tienistými stránkami – mô?e by? miestom spásy: ?Nechaj to teraz, lebo tak sa patrí, aby sme splnili v?etko, ?o je spravodlivé“ (Mt 3,15).

Je?i?ov krst nám odha?uje prvý obraz o Bohu, ktorý je odzbrojujúci: namiesto toho, aby on sám (?i dokonca aby nám) nie?o robil, necháva svoje ?konanie“ na nás. Je to prejav ve?kej dôvery vo?i nám?– dôvery, ktorá bude ma? napokon dramatické dôsledky po?as jeho umu?enia, ke? sa Kristus v tichu naplno odovzdá do ?udských rúk a dovolí, aby ho z lásky k nám pribili na krí?.

Práve v tejto nespravodlivej a nevinnou boles?ou naplnenej udalosti sa definitívne uká?e, pre?o Bo?í Syn tú?il takto ?necha? sa formova?“ ?u?mi s absolútnou a pre nás nepochopite?nou miernos?ou. Ak hriech vtiahol na?u ?udskos? do temnôt sebectva, do strachu a uzavretia sa, ktoré nás pripravilo o spolo?enstvo s Bohom a s blí?nymi, potom spása mô?e prís? len skrze niekoho, kto sa k nám priblí?i bez strachu. Na?ou prvou potrebou – tým, ?o voláme ?spása“ – toti? nie je na?a zmena, ale jeho príchod k nám .

Ani v tejto Kristovej zdanlivej pasivite pri krste nesmieme prehliadnu? Bo?ie konanie, ktoré odha?uje jeden z najpôsobivej?ích rysov jeho lásky. Zvy?ajne si myslíme, ?e milova? znamená pria? dobro druhému, prípadne mu to vyjadri? nejakým gestom. No milova? znamená aj chcie? skuto?né dobro druhého. V tomto zmysle má najvä??iu cenu správanie, ktoré druhému pomô?e, aby sa necítil by? vylú?ený alebo neprimeraný. Vtedy pochopíme Bo?í postoj, ktorý sa dáva nám, dáva prednos? na?ej slabosti pred svojou mocou.

Celý Je?i?ov ?ivot bude preniknutý touto logikou pozornosti vo?i blí?nemu a vytvarovaný ?týlom, v ktorom tvár druhého predchádza ka?dý princíp ?i nábo?enskú povinnos?. V dôsledku toho zaplatí najvy??iu cenu: hoci by to znamenalo poru?i? ?idovský kult?– ktorý, ako ka?dý nábo?enský systém, doká?e niekedy nadradi? zákon nad hodnotu ?ivota –, Je?i? v?dy dá prednos? ?loveku v slabosti, v utrpení ?i v hriechu.

Tým, ?e zapo?al dielo uzdravenia a spásy zdola, v krehkej ?udskosti, Je?i? postavil súcit do samého stredu radikálne novej ?udskosti. V jednom príbehu, o ktorom hovoria v?etci synoptici, sa jednozna?ne objavuje Je?i?ov súcit, ktorý doká?e v?dy postavi? do centra pozornosti druhého ?loveka.  Ke? sa Dvanásti apo?toli vrátili zo svojej misijnej cesty, pri?li k Je?i?ovi, aby mu porozprávali v?etko, ?o robili a u?ili. A Pán vytu?il nielen potrebu podeli? sa, ale aj nutnos?, aby u?eníci neza?ali príli? lipnú? na tom, ?o práve vykonali:

?On im povedal: "Po?te vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpo?iňte." Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ?udí a nemali sa kedy ani najes?. Odi?li teda lo?ou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádza? a mnohí sa dovtípili, kam. Pe?o sa ta zbehli zo v?etkých miest a predstihli ich. Ke? vystúpil a videl ve?ký zástup, z?utoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A za?al ich u?i? mnohým veciam.“ (Mk 6,31-34).

Potreba odpo?inku bola pre u?eníkov aj pre Je?i?a nevyhnutná, ba priam posvätná. Nikto by nikdy nemal zanedbáva? túto prvú a základnú pozornos? vo?i sebe. Ak sa necháme príli? pohlti? povinnos?ami a úlohami, riskujeme, ?e vyhoríme vo svojej ?udskosti a pomýlime si potrebu robi? veci dobre s tú?bou kona? skuto?né dobro pre druhých. Táto prvá potreba v?ak mô?e by? zatienená, ke? je pred nami niekto, kto je schopný náhle pohnú? útrobami ná?ho súcitu. Ak objavíme, ?e máme v sebe silu odlo?i? seba samých, nie z potreby cíti? sa u?ito?nými, ale zo spontánnej a slobodnej tú?by podeli? sa o kúsok toho, ?o sme a ?o máme, potom sa mô?eme te?i? z ve?kého ??astia. Nejde o to, aby sme sa cítili dobre - alebo dokonca lep?ie ako ostatní -, ale o rados? z objavu, ?e Boh, Otec, sa mô?e skuto?ne postara? o ka?dého, ke? si jeho deti zvolia cestu solidarity a logiku súcitu.

2. Prejs? skú?kou

Aby sme dokázali da? prednos? druhému, potrebujeme ma? jasne a hlboko zakorenené vedomie lásky, ktorá robí na?u skuto?nos? dobrou a krásnou. To sa deje Je?i?ovi práve v momente, ke? sa jeho telo nechá Jánom ponori? do vôd Jordánu:

?Len ?o vystúpil z vody, videl, ako sa otvára nebo a Duch ako holubica zostupuje naňho“ (Mk 1,10).

Len ?o sa ?lovek rozhodne urobi? krok skuto?ného spolo?ného ?ivota v krajine, po ktorej krá?ajú na?i bratia a sestry v ?udskej rodine, urobí aj krok smerom k Bo?iemu nebu. V skuto?nosti, ako to potvrdzuje evanjeliový príbeh, ?lovek mô?e dokonca urobi? mimoriadny objav, ?e nebesá - tie, ktoré strá?ia pôvod a osud ná?ho ?udstva - nie sú hore, ale dole. Je?i?ovo krstné gesto odha?uje, ?e iba zostup do slabosti a krehkosti ?udského údelu nám otvára cestu k Bo?iemu hlasu a ve?kosti.

Pred vo?bou Krista, ktorý v krste vyjadruje svoju ochotu ?necha? sa formova?“ nami a dáva prednos? ná?mu ?love?enstvu, sa nebesá doslova roztrhnú ako látka, ktorá nemô?e zosta? neporu?ená ved?a jasného plameňa. Roztrhnutie nebies - tohto miesta, ktoré v biblickom jazyku predstavuje sídlo Boha - sved?í o tom, ?e ke? na?e ?love?enstvo objaví, ?e je schopné súcitu, nebesia nemô?u neurobi? iný pohyb smerom k podobnosti s nami, ktorá je hlboko vytú?ená a kone?ne nájdená.

Predstavenie je vyhradené len pre Je?i?a, nie pre prítomných, preto?e nejde o verejnú pochvalu, ale o intímny a nezabudnute?ný zá?itok, vyhradený pre tých, ktorí sa nechajú formova? láskou. Zostúpenie Ducha vidite?ným a hmatate?ným spôsobom, ako holubica, znamená, ?e Je?i? po svojom krste vnímal, ?e je schopný prija? a vyvola? ?ivot vä??í, ako je on sám, ?ivot Otca a jeho nekone?nej lásky k ?udstvu. Cíti? sa milovaný nie je len emócia, ale vedomie, ?e sme pre niekoho skuto?ne dôle?ití, ?e sme plodní. Túto citovú zrelos?, ktorú v?etci potrebujeme, nedosiahneme tým, ?e sa izolujeme na piedestáli, ale tým, ?e prijmeme splynutie so ?ivotom iných.

?A z neba zaznel hlas: ?Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám za?úbenie‘“ (Mk 1,11).

Hlas z neba odha?uje tajomstvo ná?ho ?udského ?ivota: zaka?dým, ke? ?ijeme ako ?bratia a sestry“, nemô?e sa neobjavi? na?a identita milovaných detí Otca. V tejto scéne je prítomné celé Bo?ie tajomstvo: Otec, ktorý posiela svoju lásku na zem, Duch, ktorý umiestňuje svoj stan v na?om ?love?enstve, a samozrejme Syn, ktorý sa rozhodol ma? ú?as? na v?etkom - okrem hriechu - na na?om smrte?nom tele.

Po skon?ení krstu sa Je?i? nijako nezdr?iava útechou, ktorú práve za?il. Po vyjdení z vody sa Je?i? nechá s ve?kou poslu?nos?ou vies? k ?al?ej, nepredvídate?nej skúsenosti.

?A hne? Duch ho hnal na pú??. Na pú?ti bol ?tyridsa? dní a Satan ho pokú?al“ (Mk 1,12-13a).

Zatia? ?o Luká? a Matú? sa sna?ia vypracova? výsti?ný opis okamihu skú?ky na pú?ti, Marek podáva ?itate?ovi suché a podstatné zhrnutie Je?i?ových poku?ení. To, ?o Marek namiesto toho s istou originalitou zdôrazňuje, je takmer násilný spôsob, akým Duch ponára Je?i?a do tohto priestoru skú?ky jeho vôle. Pou?ité grécke sloveso (ekballō), ktoré mo?no prelo?i? ako ?vyhna?“ alebo ?odohna?“, je to isté, ktoré evanjelista pou?ije na opis vyháňania démonov a ne?istých duchov Je?i?om (porov. Mk 1, 34.39; 6, 13; 7, 26; 9, 18) alebo u?eníkmi (porov. Mk 3, 15; 6, 13; 9, 18.28).

Ke??e Duch Svätý je nevidite?ná sila, ktorá z h?bky usmerňuje na?e rozhodnutia a ?iny, mohli by sme poveda?, ?e Kristus po svojom krste cíti potrebu podrobi? sa skú?ke, aby si osvojil prijatý dar, ?ím sa vo?ba krstu stáva hlboko zakorenenou mentalitou, a nie len momentálnym impulzom. Inými slovami, prijíma tvrdý - ale nevyhnutný - zákon iniciácie, bez ktorého hrozí, ?e ka?dý impulz na?ej slobody nebude ni?ím iným ne? ilúziou. My máme, ?ia?, tendenciu vyhýba? sa tejto skú?ke, ktorú potrebuje ka?dé skuto?né rozhodnutie. Myslíme si, ?e sa mô?eme pusti? na ve?ké cesty ?ivota so silou dobrých pocitov, dôverujúc schopnosti vedie? sa prispôsobi? a zorganizova?. Vynechávame únavnú skúsenos? u?ňovskej praxe, kde sa obna?uje na?a citlivos? a my sa u?íme o?is?ova? od ilúzie ?ahkých výsledkov a klamu lacných skratiek. Ná? svet je bohatý na návody, ako sa nau?i? dosahova? najrôznej?ie výkony, ale ve?mi chudobný na ?udí ochotných necha? sa preskú?a?, aby si overili pravos? svojich tú?ob.

Matú? a Luká? uvádzajú tri druhy poku?ení, ktorým Je?i? ?elí na pú?ti. V?etky skú?ky v ich rôznorodosti spája ur?itá absolutizácia potrieb a pocitov ?loveka: jedlo, bohatstvo, moc. Marek vo svojom evanjeliu ne?pecifikuje, ktorým poku?eniam Je?i? ?elil, s výnimkou polovice príbehu, ke? je to Peter, kto je ozna?ený za ?satana“, ke? sa sna?í u?etri? Majstra utrpenia krí?a. Prechádzajúc týmito údajmi by sme mohli poveda?, ?e Je?i? po svojom krste vstúpil do priestoru skú?ky, ktorá trvala po?as celej jeho existencie, aby si osvojil ?udskos?, ktorá je disponovaná nikdy neustúpi? od kritéria súcitu a prednosti v prospech druhého.

?asto sa nám stáva, ?e robíme rozhodnutia, za ktoré nevieme zaplati? cenu, sna?íme sa zauja? stanoviská, ktoré potom nedoká?eme udr?a?. Dôvod je ve?mi jednoduchý: myslíme si, ?e mô?eme sú?a?i? bez tréningu, chceme ochutna? ovocie tým, ?e sa vyhneme pomalému procesu dozrievania. Nie sme pripravení prija? krí? ako moment overenia na?ej tú?by prija? ve?kú lásku. V modlitbe ?Ot?e ná?“ Je?i? u?í u?eníkov v?etkých ?ias zakon?i? ka?dú autentickú modlitbu odvahou prosi? Boha, aby nás neu?etril od chví? skú?ok, potrebných na to, aby sme boli schopní vernosti a h?bky (?nepod?ahni poku?eniu“), ale aby nám zachoval len mo?nos? nestrati? sa (?zbav nás zlého“). Nestrácame sa toti? vtedy, ke? trpíme, ale ke? sa vzdávame prijatia dôsledkov rozhodnutí, ktoré sme urobili.

3. Ostáva? v nádeji

?o sa stane Je?i?ovi po ?tyridsiatich dňoch na pú?ti? Aké je ovocie tohto ?asu o?is?ovania a upevňovania jeho vôle pre spásu sveta? Rozprávanie evanjelistu Marka o tomto bode je mimoriadne suché, a predsa ve?mi pútavé.

?Bol tam s divou zverou…“ (Mk 1,13b).

Na konci ?tyridsa?dňového poku?enia vidíme Je?i?a so zvý?enou schopnos?ou zosta? v realite, aj ke? je obývaná hrozivými a znepokojujúcimi prítomnos?ami. Divoké zvieratá, s ktorými sa zdá, ?e Je?i? doká?e zosta? v nebojácnom vz?ahu - takmer v rámci znovuobjavenej vesmírnej harmónie -, sú ambivalentným obrazom. Na jednej strane ich mo?no chápa? jednoducho ako zvieratá, tú ?as? prírody, vo?i ktorej sa cítime nadradení, ale z ktorej máme istý strach. Na druhej strane ich mo?no chápa? aj ako symbol v?etkých síl, ktorými sa v skuto?nosti cítime potenciálne napadnutí: napätia, nepriate?ov a zla.

Bez oh?adu na to, ako chceme chápa? tento text, zis?ujeme, ?e skú?ka na pú?ti slú?i Je?i?ovi na to, aby v ňom dozrela potrebná vnútorná sila, aby mohol prija? svoje poslanie bez strachu zo smrti. Evanjelium pou?íva sloveso v nedokonavom tvare (?bol“), aby nazna?ilo, ?e postavenie, ktoré Je?i? získal, treba chápa? ako zaujatie ?týlu, nie ako trvalé oslobodenie od ?a?kostí. Ten - samozrejme - symbolický ?as ?tyridsiatich dní je spôsob, ako poveda?, ?e Je?i? musel po v?etky dni svojho ?ivota cvi?i? svoje srdce, aby si vybralo dobro a odmietlo zlo. Evanjeliá rozprávajú o tom, ako Je?i? odchádzal z domu skoro ráno, aby sa ponoril do uzavretej a tichej modlitby, napriek potrebám a naliehaniu zástupov, ktoré ho vyh?adávali. Zvyk pestova? a strá?i? si ?vnútornú pú??“ urobil z Je?i?a ?loveka schopného by? v ka?dej situácii s ve?kým pokojom, nikdy sa ni?oho nebál a nikdy ho ni? a nikto nevyvádzal z miery.

Ke? Je?i? vy?le svojich u?eníkov ohlasova? krá?ovstvo, ponúkne im návod, ako sa sta? sú?as?ou tohto triezveho a dôvery plného spôsobu ?ivota vo svete.

?Prikázal im, aby si na cestu ni? nebrali, iba palicu, ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby si obuli sandále a neobliekali si dvoje ?iat. A povedal im: ?Kdeko?vek vojdete do domu, zostaňte tam, kým odtia? neodídete. Keby vás niekde neprijali a nepo?úvali, vyjdite odtia? a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim‘“ (Mk 6,8-11).

Tieto in?trukcie zabraňujú, aby sa u?eníci nechali vláka? do pasce paternalizmu alebo asistencializmu. Je?i? na pú?ti odmietol ka?dú poku?ite?skú výzvu k nezávislosti a sebapresadeniu a zvolil si ?ivot, v ktorom sa spása mô?e ohlasova? i zakú?a? len ako ovocie spolo?enstva lásky, dobrovo?ne prijatého. Aj u?eníci majú chodi? po svete nie s nadradenos?ou tých, ?o v?dy len rozdávajú, ale s pokorou tých, ?o majú takisto ve?a ?o prija? a nau?i? sa. Cie?om ohlasovania je ponúknu? ?u?om príle?itos? objavi? poklad, ktorý nosíme vo svojej ?udskosti: súcit, ?tedros? a pohostinnos?.

?…a anjeli mu posluhovali“ (Mk 1,13b).

Predtým, ako sa Je?i? ujme slu?by uzdravovania a spásy v na?om záujme, nau?í sa na pú?ti nezískava? veci, ktoré potrebuje, tým, ?e by vyu?il svoju bo?skú prirodzenos?. Verný logike krstu rad?ej na?úva potrebám ná?ho ?udstva, aby sa nau?il, ako ich naplni? bez úskokov a podvodov. Bo?ie Slovo sa stalo telom aj z tohto dôvodu: aby nám ukázalo, aká ve?ká mô?e by? dôstojnos? v prijímaní vecí, ktoré potrebujeme, pri?om sa zriekame titanskej ilúzie, ?e ich musíme vybojova? alebo vyrobi? vlastnými silami.

Po prijatí výzvy ?ivota, v ktorom prvok skú?ky nie je náhodný, ale kon?titutívny, je Je?i? pripravený uvo?ni? v?etku nádej, ktorou je jeho srdce preplnené. Robí to tak, ?e vyjadruje slovami, ako interpretuje ?as a priestor ?udského ?ivota.

?Ke? Jána uväznili, Je?i? pri?iel do Galiley a hlásal Bo?ie evanjelium: ?Naplnil sa ?as a priblí?ilo sa Bo?ie krá?ovstvo, kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,14-15).

Vo v?etkých evanjeliách za?ína Je?i? otvorene hlása? krá?ovstvo, ke? je Ján Krstite? zatknutý a uml?aný pre svoju prorockú slu?bu. Je?i? teda preberá ?tafetu od najvä??ieho proroka, akého kedy Izrael poznal. Zasiahnutý touto boles?ou, ale posilnený dôverou v Otcovu prozrete?nos?, ktorú si vyskú?al na pú?ti, za?ína Je?i? vyjadrova? svoj poh?ad na nás, dejiny i celý svet.

V Matú?ovom evanjeliu vidíme Je?i?a, ako ohlasuje blahoslavenstvá, teda najjasnej?iu a najoslobodzujúcej?iu interpretáciu ná?ho ?love?enstva, ktoré sa v?aka vteleniu znovu spojilo s bo?stvom: sme blahoslavení do tej miery, do akej prijímame to, ?ím sme a ?ím sa nachádzame. V Luká?ovom rozprávaní sa táto dobrá správa explicitne vyjadruje v synagóge v Nazarete, kde Kristus ohlasuje za?iatok ?dne?ka“, v ktorom sa uskuto?nia v?etky nádeje obsiahnuté v Písme: ak prijmeme svoju radikálnu chudobu, mô?eme sa u? cíti? bohatí v Bo?om krá?ovstve a oslobodení od v?etkých otroctiev. V Jánovom evanjeliu sa dobrá správa ohlasuje skôr prostredníctvom skuto?nosti, návratu vína na ohrozenú svadobnú hostinu, ?ím sa potvrdzuje to, ?o ?epkali u? proroci: na?a krajina u? nebude ?opustená“, ale nav?dy ?vydatá“ (porov. Iz 62, 4).

V Markovom evanjeliu je ohlasovanie radostnej zvesti hutné a drobné. V dvoch slovách sa Je?i?ovi podarí roz?iari? svetlo tak intenzívne a jasné, ?e doká?e zahna? akúko?vek tmu: ?as sa naplnil, netreba ?aka? na priaznivej?í, Bo?ie krá?ovstvo je blízko. Toto je prvý a radikálny výklad skuto?nosti, ku ktorému Je?i? Kristus prichádza prostredníctvom krstu a skú?ky na pú?ti. V dejinách sveta ni? nechýba, inak by nebolo mo?né uzna? Boha za Otca. Zatia? ?o on, naopak, ním je a chce ním by? pre v?etkých. Prvé slová Bo?ieho slova na tomto svete majú nárok by? zru?ením práva by? zmätený alebo sklamaný zo?i-vo?i skuto?nosti.

Nejde o zneva?ovanie alebo bagatelizovanie v?etkého, ?o v dejinách chýba, ?krípe alebo je zlobou a nespravodlivos?ou zjavne popierané. Je?i? vidí pohár skuto?nosti preplnený ?ivotom, preto?e vie, ako ve?mi sa Boh rozhodol zapoji? do ?udských dejín. Syn pozná nesmiernos? Otcovej lásky a vyhlasuje, ?e ?as sa naplnil - bez toho, aby bol uzavretý -, tak?e odteraz u? nikto nikdy nebude taký osirelý, aby nemohol prija? adopciu ako Bo?ie die?a.

Musíme sa v?ak obráti?, to znamená prekona? ur?itý spôsob myslenia a hodnotenia vecí, ktorý je stále príli? zameraný na na?e zmysly, o?akávania a zvyky. Je potrebné vzdiali? sa od smútku a rezignácie, uvedomi? si, ?e kým my stále trpíme, pla?eme a tápeme v tme, Boh urobil nie?o, ?o sme si nevedeli predstavi?: pri?iel prebýva? medzi nás. Táto správa je ú?asná, ale ?a?ko sa jej verí. Je ako obrovské a prívetivé more, do ktorého sa treba pokojne ponori? a zosta?, s dôverou sa nau?i? ho prekonáva?.

Záver

V tomto pôstnom období Svätého jubilejného roka sme pozvaní, aby sme zostali ukotvení v Kristovi a boli si istí, ?e v ňom nájdeme pevný a bezpe?ný záchytný bod pre svoj ?ivot. Konkrétnym znakom ná?ho pri?nutia k tejto nádeji je prekro?enie svätej brány, ?o predstavuje gesto, ktoré nás pozýva vstúpi? e?te hlb?ie do tajomstva Kristovho ?ivota. Kristov krst nie je len udalos?ou v jeho ?ivote, ale znamením, ktoré osvet?uje cestu ka?dého veriaceho a ukazuje ur?ité existenciálne pohyby, ktoré sme povolaní vykona? aj my.

Prvým pohybom je schopnos? decentralizova? sa, to znamená vyjs? zo svojho stredu, aby sme nechali priestor druhému. Je?i?, vstupujúc do vôd Jordánu, sa ponára do ?udského stavu, plne zdie?a krehkos? a dejiny ka?dého ?loveka. Toto gesto nás u?í, ?e pravé spolo?enstvo s druhými sa buduje nielen vtedy, ke? sú nám ich rozhodnutia príjemné alebo zrozumite?né, ale aj vtedy, ke? nás skú?ajú a sú pre nás výzvou.

Druhým pohybom je obrátenie, chápané ako nepretr?ité cvi?enie spytovania svedomia. Krst ozna?uje prechod: pre Je?i?a je za?iatkom jeho verejného poslania, pre nás je pozvaním klás? si otázky, ?i si na?e srdce skuto?ne osvojilo logiku evanjelia. Obrátenie nie je len morálnou zmenou, ale hlbokou premenou ná?ho spôsobu videnia, posudzovania a lásky.

A napokon tretí pohyb je mo?no naj?a??í a rozhodujúci: zosta? v realite bez toho, aby sme pred ňou utekali alebo ju sublimovali. Krst Krista ponára do rieky ?ivota, pri?om ho ne?etrí napätia, skú?ok a protire?ení sveta. Aj my sme povolaní zosta? pevne v na?ej dobe s jej zlo?itos?ami a výzvami bez toho, aby sme utekali alebo h?adali umelé úto?isko. Len tak mô?eme aj uprostred ?a?kostí rozpozna?, ?e na na?ej ceste prebýva istá prítomnos?: prítomnos? Boha, ktorý nás neopú??a, ale zostáva v?dy s nami.

Svätý Ot?e, ktorý si v krste svojho milovaného Syna zjavil svoju dobrotu ?udstvu, daj, aby tí, ktorí boli obnovení vo vode a Duchu Svätom, ?ili zbo?ne a spravodlivo na tomto svete a dostali dedi?stvo ve?ného ?ivota. Skrze ná?ho Pána Je?i?a Krista.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap.

Kazate? Pápe?ského domu

Preklad Martin Jarábek