杏MAP导航

Andrea Tornielli

Vo svete, ktorý je v plameňoch a nachádza sa na pokraji priepasti nového svetového konfliktu; vo svete, ktorý je pozna?ený neschopnos?ou po?úva? a nenávis?ou, ktorá podnecuje vojny a násilie odrá?ajúce sa aj na digitálnom kontinente, je ur?ite novinkou, ?e sa ?tyristo ?udí zi?lo na mesiac mimo domova, aby sa modlili, po?úvali sa navzájom a diskutovali.

Synodálna Cirkev, na ktorej dnes trvá pápe? Franti?ek, predstavuje malé semienko nádeje: je stále mo?né vies? dialóg, prijíma? sa navzájom, odlo?i? do úzadia dôle?itos? vlastného ega, aby sa prekonali polarizácie a dospelo sa k ?iroko zdie?anému konsenzu. ?ijeme v temnej hodine, v ?ase, ke? sa vojny a terorizmus, ktoré masakrujú civilistov a zabíjajú deti, udr?iavajú pomocou opory verbálneho násilia a jednohlasnosti. Temná hodina, v ktorej sa dokonca aj ?mier“, ?dialóg“, ?rokovania“ a ?prímerie“ stali nevyslovite?nými slovami. Temná hodina pozna?ená nedostatkom odvahy, prezieravosti a diplomatickej kreativity na v?etkých úrovniach - po?núc vládami a vládnucimi triedami.

Naozaj sa treba pevne zopnú? v modlitbe. Skuto?ne existuje prorocký hlas, ktorý je schopný povsta? a vystupova? nad záujmy, ideológie a stranícku príslu?nos?, ktorý treba podpori? a nasledova?: je to hlas rímskeho biskupa. Vo svete, ktorý je v plameňoch, predstavuje synoda, ktorú sme slávili v októbri, malé semienko, ktoré, ako dúfame, bude ma? dôsledky pre budúcnos? Cirkvi a celého ?udstva.

Pri poh?ade na Cirkev a jej poslanie, ak analyzujeme súhrnný dokument tohto prvého zasadania jedinej synody, ktorá bude ma? o rok svoj záver – je to text odhlasovaný s ve?mi vysokým percentom súhlasu – v ňom objavíme pomerne ve?a noviniek. Predov?etkým ?al?ie uvedomenie si potreby uplatňova? u?enie posledného koncilu, pokia? ide o jedine?né povolanie, ktoré sa týka nás v?etkých pokrstených.

Na ka?dej stránke evanjelia sa proti Je?i?ovi, ktorý sa ka?dému priblí?il a s ka?dým sa rozprával, stavajú kasty a bojujú proti nemu kňazi tej doby, zvyknutí klás? ?a?ké bremená na plecia iných, zákonníci, znalci zákona, u?itelia náuky. Je potrebné h?adie? na Nazaretského, aby sa v Cirkvi na v?etkých úrovniach, od Rímskej kúrie a? po najmen?ie farnosti, obnovilo vedomie, ?e ka?dé ministérium je slu?bou, a nie mocou, a skuto?ne ?slú?i“ vtedy, ak ?udí spája, zjednocuje, robí ich spoluzodpovednými, vytvára bratstvo, sved?í o Bo?om milosrdenstve, nie vtedy ke? odcudzuje, nie ke? upevňuje privilégiá, nie ke? vytvára hranice rozdelenia medzi tými, ktorí sú vysvätení, a tými, ktorí nie sú, nie ke? pova?uje (mo?no viac skutkami ako slovami) laika za pokrsteného druhej kategórie.

Zároveň je potrebné vyhnú? sa riziku zo strany pokrstených, tých, ktorí nie sú povolaní ku kňazskému povolaniu, ale k iným formám svedectva a slu?by v jedinom pokrstenom kňazstve, ?e sa budú chcie? klerikalizova? a nechajú sa klerikalizova?, ?e vytvoria malú kastu ?anga?ovaných laikov“.

Synoda o synodalite bude semienkom nádeje, ak ?as milosti, ktorý za?ili mu?i (vä??inou mu?i a biskupi) a ?eny zhroma?dení v Ríme, bude sved?i? o metóde, ktorú treba trpezlivo uplatňova? v ka?dom prejave ?ivota kres?anských spolo?enstiev. Nebude semienkom nádeje, ak sa zredukuje na byrokratické plnenie, mo?no tým, ?e vlo?í do mixéra ?cirkevného“ a sebareferen?ného jazyka zmes starých klerikálnych kategórií. Tých cirkevných, ktoré slovami hovoria, ?e chcú uplatňova? koncil, ale potom konajú s predkoncilovými kategóriami prostredníctvom zau?ívanej praxe, s biskupmi a kňazmi, ktorí rozhodujú, a ostatnými pokrstenými, ktorí sa musia obmedzi? na to, aby tieto rozhodnutia uviedli do praxe.

V práve zverejnenej súhrnnej správe sa potom hovorí o spolo?nej potrebe da? viac priestoru ?enám, ?enskému dôvtipu, mariánskemu princípu, ktorý je v Cirkvi ve?mi dôle?itý. Aj tu by sta?ilo ma? odvahu viac sa pozera? na evanjelium a viac dôverova? Je?i?ovi. Pod krí?om zostali ?eny, vtedy ke? sa apo?toli a u?eníci (okrem Jána) rozutekali. Kým on zomieral, ony ostávali. A práve ich prezieravosti a odvahe opusti? ve?eradlo v?a?íme za prvé ohlásenie vzkriesenia. Pri prázdnom hrobe boli najprv ?eny, nie mu?i, nie vystra?ení apo?toli, ktorí zostali zamknutí vo svojich domovoch. Prvé oznámenie naj?okujúcej?ej novinky v dejinách ?udstva - o Bohu, ktorý sa stal ?lovekom, zomrel za nás a potom vstal z m?tvych, ?ím nás urobil sú?as?ou svojho plánu - urobili ?eny, nie mu?i. Ony sú svedkami toho, ?o videli, prázdny hrob, ony sú prvé, ktoré hovoria, ?e Je?i? ?ije. Ony predná?ajú prvú homíliu o kerygme, o základných veciach na?ej viery, apo?tolom a u?eníkom, ktorí sú stále zdesení tým, ?o sa stalo na Ve?ký piatok. Sta?ilo by za?a? odtia?to, aby sme si v?etci uvedomili, ?e ?eny si treba v Cirkvi ove?a viac vá?i? na v?etkých úrovniach a prekona? metlu klerikalizmu, choroby, ktorá je ?ia?, stále hlboko zakorenená a ktorú Petrov nástupca opakovane odsúdil. Treba dúfa?, ?e synodálny súhrnný dokument bude predstavova? bod, z ktorého niet návratu pri obnove evanjeliových východísk aj v tejto oblasti.

?al?ím prvkom, ktorý vyplýva z textu odhlasovaného ?lenmi synody, je text o prijímaní zranených. Prijímanie chudobných - blízkos? k nim a prednostná vo?ba pre nich je u?ením Je?i?a Krista a tradíciou cirkevných otcov, nie je len sociologickou kategóriou ?i objavom teológie oslobodenia - a prijímanie migrantov, v ktorých kres?an nemô?e nevidie? odraz tváre Svätej Rodiny z Nazareta na úteku. Ale aj prijímanie tých, ktorí sú ?ne?tandardní“, ktorí sú vzdialení, ktorí sú ?nepohodlní“.

Opä? sa musíme vráti? k evanjeliu a k tej ve?mi ú?innej syntéze obsiahnutej v slovách, ktoré rímsky biskup zveril mladým ú?astníkom Svetových dní mláde?e v Lisabone, ke? zopakoval, ?e v Cirkvi je naozaj miesto pre v?etkých, ?todos, todos“. Na ka?dej stránke evanjelia vidíme, ako Nazaretský láme tabu a zau?ívané tradície, rúca tabu a pokrytectvo, aby prijal hrie?nika, zraneného, odvrhnutého, bezprávneho, skazeného, vzdialeného, toho, kto nie je ?z nás“.

V?etkým nám pomô?e, ak sa vrátime k dynamike toho, ?o sa stalo v Jerichu v marci tridsiateho roku, nieko?ko dní pred Je?i?ovým umu?ením, smr?ou a zm?tvychvstaním, ke? sa Majster, prechádzajúci pod planým figovníkom, pozrie hore a osloví malého skorumpovaného mýtnika, ktorého v?etci nenávidia, a pozve sa do jeho domu. Zachej prijíma Nazaretského, spoznáva svoj hriech a obracia sa. Toto obrátenie je v?ak dôsledkom toho, ?e sa naňho najprv niekto s láskou pozrel, prijal ho a obdaril milosrdenstvom. Nie je to nevyhnutná podmienka. Potrebná je Cirkev, ktorá je schopná pozera? sa rovnakým poh?adom ako Je?i? na ka?dú ?enu a ka?dého mu?a s ich biedou, s ich hriechom, aby sa cítili prijatí, a aby sme ich sprevádzali s trpezlivos?ou a nehou, dôverujúc v pôsobenie milosti a jej konanie v Bo?om ?ase a spôsobom v srdciach ?udí a v ich príbehoch.

A napokon, ako by sme mohli mimochodom nespomenú? body, v ktorých synoda vo svojej syntéze vyzýva k revízii kanonického práva, k tomu, aby sme s vä??ou presved?ivos?ou a konkrétnos?ou pokra?ovali na ceste ekumenizmu a viac vyu?ívali existujúce synodálne ?truktúry. A tie?, aby sme sa vydali cestou, ktorú nám nazna?il svätý Ján Pavol II. u? v roku 1995 v súvislosti so slu?bou pápe?a, a to ?nájs? takú formu vykonávania primátu, ktorá sa v ?iadnom prípade nevzdá základnej povahy svojho poslania, ale bude otvorená novej situácii“ (Ut unum sint).

Preklad Martin Jarábek