杏MAP导航

Andrea Tornielli

Ak existuje jeden teológ a jeden pápe?, ktorý po?as svojho ?ivota uva?oval a u?il o rozumnosti viery, bol to Joseph Ratzinger. Nie náhodou o tom hovoril aj v závere?ných riadkoch svojho duchovného testamentu, ktorý zverejnil v deň svojej smrti: ?Videl som a vidím, ako sa zo spleti domnienok vynorila a znovu vynára rozumnos? viery. Je?i? Kristus je naozaj cesta, pravda a ?ivot - a Cirkev so v?etkými svojimi nedostatkami je naozaj jeho telom“.

Toto opakované zdôrazňovanie v?ak nikdy neznamenalo - pod?a Ratzingera - zredukovanie viery na filozofický "systém", na architektúru ideí, na zoznam morálnych noriem, pri?om sa zabúda na to, ?e kres?anská viera je stretnutím s Osobou, ako ?ítame v prológu encykliky «Deus caritas est». V rozhovore napísanom pre nemecký mesa?ník Herder Korrespondenz, ktorý vy?iel v júli 2021, emeritný pápe? poznamenal: ?Veriaci je ?lovek, ktorý sa pýta.... V tomto zmysle sa mi my?lienka «úniku do ?istej doktríny» zdá absolútne nereálna. U?enie, ktoré by existovalo len ako akási prírodná zásobáreň, oddelená od ka?dodenného sveta viery a jej po?iadaviek, by istým spôsobom predstavovalo zrieknutie sa samotnej viery. U?enie sa musí rozvíja? vo viere a z viery, nie popri nej“.

U? ako kardinál v roku 2001 Ratzinger vyslovil ve?mi jasné slová, aby sa vyhol upadnutiu do tohto redukcionizmu, ktoré sa oplatí zopakova? aj dnes: ?Povaha viery nie je taká, ?e od ur?itého momentu mo?no poveda?: ja ju mám, iní nie... Viera zostáva cestou. Po?as celého ná?ho ?ivota je to cesta, a preto je viera v?dy ohrozená a v nebezpe?enstve. A je tie? zdravé, ?e sa takto vyhýba riziku, aby sa stala manipulovate?nou ideológiou. Riskujeme, ?e sa zatvrdíme a nebudeme schopní podeli? sa o reflexiu a utrpenie s bratom, ktorý pochybuje a kladie si otázky. Viera mô?e dozrie? len do tej miery, ?e v ka?dom ?tádiu svojej existencie zná?a a prijíma utrpenie a silu nevery a nakoniec ju prekro?í, aby sa stala znovu ?ivotaschopnou v novej ére.“

Viera, ako pripomenul sám Benedikt XVI. a ako rád opakuje Franti?ek, sa odovzdáva iba prí?a?livos?ou, a nie prozelytizmom alebo vnucovaním. Veriaci nie je ten, kto ?vlastní“ nie?o, ?o mô?e ?spravova?“. Kres?an nedáva vopred pripravené odpovede, ktoré by ka?dému v?etko vysvetlili. Kres?an mô?e len odzrkadli? nejakú iskru daru, ktorý nezaslú?ene dostal, a ke? sa tak stane, je to z ?istej milosti. Preto je povolaný h?ada? Boha v dialógu s ka?dým, prijíma? existenciálne pochybnosti a rany tých, ktorí neveria, sprevádza? ka?dého bez toho, aby sa niekedy pova?oval za ?dosiahnutého“. Joseph Ratzinger bol aj v tomto svedkom a majstrom.

-mj-