杏MAP导航

HOMÍLIA PÁPE?A LEVA XIV.

V tento nádherný deň by som predov?etkým chcel v?etkých pozva?, po?núc mnou, aby sme pre?ili to, ?o slávime, v kráse katedrály, ktorú by sme mohli nazva? ?prírodnou“ – s rastlinami a mnohými prvkami stvorenstva, ktoré nás sem priviedli, aby sme slávili Eucharistiu, ?o znamená vzdáva? v?aky Pánovi.

V tejto Eucharistii máme mnoho dôvodov, za ktoré chceme Pánovi ?akova?: toto slávenie mô?e by? prvým s novou formou svätej om?e za starostlivos? o stvorenstvo, ktorá je aj výsledkom práce rôznych dikastérií vo Vatikáne.

A osobne ?akujem mnohým prítomným, ktorí na tomto liturgickom diele pracovali. Ako viete, liturgia je vyjadrením ?ivota a vy ste ?ivotom tohto Centra Laudato si’. Chcem vám v tejto chvíli, pri tejto príle?itosti, po?akova? za v?etko, ?o robíte, ke? sa nechávate vies? krásnou in?piráciou pápe?a Franti?ka, ktorý daroval tento malý kúsok zeme, tieto záhrady, tieto priestory, aby sa mohla ?alej rozvíja? dôle?itá misia, ktorá je nám v?etkým známa aj po desiatich rokoch od zverejnenia Laudato si’: nevyhnutnos? stara? sa o stvorenstvo, o spolo?ný domov.

Tu je to podobné ako v starobylých kostoloch prvých storo?í, ktoré mali krstite?nicu, cez ktorú bolo treba prejs?, aby ?lovek vstúpil do chrámu. Osobne by som sa v tejto vode nechcel da? pokrsti?… ale je to symbol prechodu cez vodu, aby sme boli v?etci obmytí z na?ich hriechov a slabostí, a tak mohli vstúpi? do ve?kého tajomstva Cirkvi, je to nie?o, ?o aj dnes pre?ívame. Na za?iatku svätej om?e sme prosili o obrátenie – o na?e obrátenie. Chcel by som doda?, ?e sa máme modli? aj za obrátenie mnohých ?udí, vnútri aj mimo Cirkvi, ktorí e?te stále neuznávajú naliehavos? starostlivosti o spolo?ný domov.

Mnohé prírodné pohromy, ktoré vo svete stále vidíme – takmer denne, na mnohých miestach a v mnohých krajinách –, sú ?iasto?ne spôsobené aj plytvaním a na?ím ?ivotným ?týlom. Preto sa musíme pýta? sami seba, ?i túto premenu naozaj ?ijeme: ako ve?mi ju potrebujeme!

Ke? som toto v?etko povedal, mám pripravenú aj homíliu, o ktorú sa s vami podelím – majte so mnou trochu trpezlivosti: obsahuje niektoré my?lienky, ktoré nám naozaj pomô?u pokra?ova? v dne?nom uva?ovaní a spolo?ne pre?i? túto rodinnú a pokojnú chví?u vo svete, ktorý je v plameňoch – ?i u? globálnym otep?ovaním, alebo ozbrojenými konfliktmi, ktoré robia posolstvo pápe?a Franti?ka v jeho encyklikách Laudato si’ a Fratelli tutti e?te aktuálnej?ím. V evanjeliu, ktoré sme po?uli, sa mô?eme nájs?, ke? sledujeme strach u?eníkov v búrke – je to strach, ktorý spolo?ne pre?íva ve?ká ?as? ?udstva. No v srdci Jubilejného roka vyznávame – a mô?eme to poveda? znova a znova: je tu nádej! Stretli sme ju v Je?i?ovi. On e?te v?dy utí?i búrku. Jeho moc nevyvoláva zmätok, ale tvorí; neni?í, ale dáva ?ivot, priná?a novú existenciu. A aj my sa pýtame: ?Kto?e je to, ?e ho aj vietor, aj more poslúchajú?“ (Mt 8, 27).

Ú?as, ktorý táto otázka vyjadruje, je prvým krokom, ktorý nás vyvádza zo strachu. Okolo Galilejského jazera Je?i? prebýval a modlil sa. Tam povolal svojich prvých u?eníkov v ich prostredí, v ich ka?dodennom ?ivote a práci. Podobenstvá, ktorými ohlasoval Bo?ie krá?ovstvo, odha?ujú hlboké puto s tou krajinou a vodami, s rytmom ro?ných období a ?ivotom stvorenstva.

Evanjelista Matú? opisuje búrku ako ?zemetrasenie“ (pou?íva slovo seismos): Matú? pou?ije ten istý výraz aj pre zemetrasenie pri Je?i?ovej smrti a na úsvite jeho zm?tvychvstania. Nad týmto otrasom sa Kristus povzná?a, stojac vzpriamene: u? tu nám evanjelium dáva tu?i? Vzkrieseného, prítomného uprostred ná?ho prevráteného príbehu. Vý?itka, ktorú Je?i? adresuje vetru a moru, odha?uje jeho moc ?ivota a spásy, ktorá prevy?uje tie sily, pred ktorými sa stvorenia cítia stratené.

A tak sa znova pýtajme: «Kto?e je to, ?e ho aj vietor, aj more poslúchajú?» (Mt 8, 27). Hymnus z Listu Kolosanom, ktorý sme po?uli, akoby na túto otázku odpovedal: «On je obrazom nevidite?ného Boha, prvorodený v?etkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené v?etko na nebi aj na zemi» (Kol 1, 15-16). Jeho u?eníci, vtedy vydaní napospas búrke a zmietaní strachom, e?te nemohli toto poznanie o Je?i?ovi vyzna?. My dnes, vo viere, ktorá nám bola odovzdaná, mô?eme pokra?ova?: «On je aj hlavou tela, Cirkvi. On je po?iatok, prvorodený z m?tvych, aby mal prvenstvo vo v?etkom» (v. 18). Tieto slová nás zaväzujú v dejinách, robia z nás ?ivé telo, ktorého hlavou je Kristus. Na?a misia chráni? stvorenstvo, priná?a? mu pokoj a zmierenie, je jeho vlastnou misiou: misiou, ktorú nám Pán zveril. Po?úvame volanie zeme, po?úvame volanie chudobných, lebo toto volanie do?lo a? k Bo?iemu srdcu. Na?e pobúrenie je jeho pobúrením, na?a práca je jeho prácou.

A k tomu nás in?piruje spev ?almistu: ?Hlas Pánov nad vodami; zahrmel Boh veleby, Pán nad ve?kými vodami! Hlas Pánov - taký mohutný! Hlas Pánov - taký ve?kolepý!“ (? 29, 3-4). Tento hlas zaväzuje Cirkev k proroctvu, aj ke? to znamená odvahu postavi? sa ni?ivej moci knie?at tohto sveta. Neporu?ite?ná zmluva medzi Stvorite?om a stvoreniami toti? mobilizuje na?e mysle a úsilie, aby sa zlo premieňalo na dobro, nespravodlivos? na spravodlivos?, chamtivos? na spolo?enstvo.

S nekone?nou láskou stvoril jediný Boh v?etko a daroval nám ?ivot: preto svätý Franti?ek z Assisi nazýva stvorenia bratom, sestrou, matkou. Len poh?ad kontemplácie mô?e zmeni? ná? vz?ah k stvoreným veciam a vyvies? nás z ekologickej krízy, ktorej prí?inou je naru?enie vz?ahov s Bohom, s blí?nym a so zemou v dôsledku hriechu (porov. pápe? Franti?ek, encyklika Laudato si’, 66).

Drahí bratia a sestry, Borgo Laudato si’, v ktorom sa nachádzame, má by? pod?a in?pirácie pápe?a Franti?ka ?dielňou“, kde sa ?ije harmónia so stvorenstvom, ktorá je pre nás uzdravením a zmierením, a kde sa h?adajú nové a ú?inné spôsoby, ako chráni? prírodu, ktorá nám bola zverená. Vás, ktorí sa s oddanos?ou venujete uskuto?ňovaniu tohto projektu, preto uis?ujem o svojej modlitbe a povzbudení.

Eucharistia, ktorú slávime, dáva zmysel a silu na?ej práci. Ako pí?e pápe? Franti?ek: «V Eucharistii stvorenstvo dosahuje svoje najvä??ie pový?enie. Milos?, ktorá má sklon prejavova? sa zmyslovo, dosahuje nádherný výraz, ke? sa Boh sám, ktorý sa stal ?lovekom, necháva prijíma? svojím stvorením. Pán, na vrchole tajomstva vtelenia, chcel preniknú? do na?ej intimity prostredníctvom zlomku hmoty. Nie zhora, ale zvnútra, aby sme ho mohli stretnú? v na?om vlastnom svete» (pápe? Franti?ek, encyklika Laudato si’, 236). Z tohto miesta preto chcem tieto my?lienky zakon?i? a zveri? vám slová, ktorými svätý Augustín v závere svojich Vyznaní spája stvorené veci a ?loveka do kozmickej chvály: ó Pane, ?tvoje diela ?a chvália, aby sme ?a milovali, a my ?a milujeme, aby ?a tvoje diela chválili“ (svätý Augustín, Vyznania, XIII, 33,48). Nech je toto harmóniou, ktorú ?írime vo svete.

Preklad Martin Jarábek