杏MAP导航

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Bratia a sestry,
zdie?am s vami rados? zo slávenia tejto Eucharistie a rád pozdravujem v?etkých prítomných – farské spolo?enstvo, kňazov, diecézneho biskupa, Va?u Eminenciu, ako aj ob?ianskych a vojenských predstavite?ov.

Evanjelium tejto nedele, ktoré sme práve po?uli, obsahuje jedno z najkraj?ích a najpôsobivej?ích Je?i?ových podobenstiev, ktoré v?etci poznáme: podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 25–37).

Tento príbeh nás aj dnes neprestáva vyzýva?: oslovuje ná? ?ivot, narú?a pokoj na?ich ospalých ?i rozptýlených svedomí a burcuje nás proti riziku viery, ktorá je len pohodlná, zredukovaná na vonkaj?ie dodr?iavanie zákona, neschopná cíti? a kona? s tým istým súcitom, aký má Boh.

Súcit je toti? stredobodom tohto podobenstva. A hoci sa v evanjeliovom rozprávaní opisuje cez ?iny Samaritána, prvé, ?o evanjelium zdôrazňuje, je poh?ad. Ke? kňaz a levita videli zraneného mu?a le?a? pri ceste, hovorí sa o nich: ?videli ho a obi?li ho“ (v. 32); o Samaritánovi v?ak evanjelium hovorí: ?videl ho a bolo mu ho ?úto“ (v. 33).

Drahí bratia a sestry, poh?ad robí rozdiel, lebo odha?uje, ?o nosíme v srdci: mô?eme vidie? a obís?, alebo vidie? a by? dojatí súcitom. Je tu jeden poh?ad vonkaj?í, ?ahostajný a uponáh?aný, poh?ad, ktorý sa tvári, ?e nevidí, a teda sa nenechá oslovi?. A potom je tu poh?ad srdca – hlb?í poh?ad, plný empatie, ktorý nás vovádza do situácie druhého, robí nás ú?astnými, dotýka sa nás, burcuje ná? ?ivot a na?u zodpovednos?.

Prvým poh?adom, o ktorom toto podobenstvo hovorí, je poh?ad, ktorým sa Boh sklonil k nám, aby sme sa aj my nau?ili díva? jeho o?ami, o?ami plnými lásky a súcitu. Dobrý Samaritán je predov?etkým obrazom Je?i?a, ve?ného Syna, ktorého Otec poslal do dejín, lebo sa zadíval na ?udstvo nie ?ahostajne, ale s poh?adom, srdcom a vnútorným pohnutím plným milosrdenstva.

Ako mu? z podobenstva, ktorý zostupoval z Jeruzalema do Jericha, aj ?udstvo zostupovalo do priepasti smrti a aj dnes ?asto zápasí s temnotou zla, utrpenia, chudoby a absurdnosti smrti. No Boh sa na nás zadíval so súcitom, rozhodol sa sám vykro?i? po na?ej ceste, zostúpil medzi nás a v Je?i?ovi, dobrom Samaritánovi, pri?iel uzdravi? na?e rany a nalia? na ne olej svojej lásky a milosrdenstva.

Pápe? Franti?ek nám opakovane pripomínal, ?e Boh je milosrdenstvo a súcit. A povedal, ?e Je?i? je ?súcit Otca vo?i nám“ (Anjel Pána, 14. júla 2019). On je ten dobrý Samaritán, ktorý sa nám priblí?il. Svätý Augustín hovorí: ?Pán Je?i? Kristus chcel, aby sme pochopili, ?e to bol on, kto pomohol tomu napol m?tvemu, ktorého na ceste zranili a opustili lupi?i“ (O kres?anskej náuke, I, 30.33).

A tu je dôvod, pre?o nás toto podobenstvo aj dnes vyzýva: preto?e Kristus je zjavením súcitného Boha. Veri? v neho a nasledova? ho ako jeho u?eníci znamená necha? sa premeni?, aby sme aj my mali jeho city – srdce, ktoré sa dojíma, poh?ad, ktorý neobchádza, ruky, ktoré pomáhajú, plecia, ktoré nesú bremeno núdzneho.

Dne?né prvé ?ítanie nám cez slová Moj?i?a pripomína, ?e poslúcha? Pánove prikázania a obráti? sa k nemu neznamená mno?i? vonkaj?ie úkony, ale vráti? sa do svojho srdca, kde Boh vpísal zákon lásky. Ak v h?bke svojej existencie objavíme, ?e Kristus, ako dobrý Samaritán, nás miluje a stará sa o nás, aj my budeme hnaní milova? rovnakým spôsobom a staneme sa súcitní ako on. Uzdravení a milovaní Kristom sa aj my stávame znakmi jeho lásky a súcitu vo svete.

Bratia a sestry, aj dnes potrebujeme túto revolúciu lásky. V sú?asnosti je tou cestou z Jeruzalema do Jericha, z mesta pod úrovňou mora, cesta v?etkých, ktorí klesajú do zla, utrpenia a chudoby. Je to cesta mnohých, ktorých ?a?ia ?a?kosti ?ivota alebo sú zranení okolnos?ami, je to cesta tých, ktorí ?klesajú na dno“, a? sa strácajú. Zároveň je to cesta mnohých národov olupovaných a drancovaných, ktorí sú obe?ami totalitných politických re?imov, ekonomiky, ktorá ich odsudzuje k chudobe, vojny, ktorá ni?í ich sny a ?ivoty.

A ?o robíme my? Vidíme a obchádzame, alebo si, ako Samaritán, necháme prebodnú? srdce? Niekedy sa uspokojíme s tým, ?e si splníme povinnos?, alebo za svojho blí?neho pova?ujeme len toho, kto je nám blízky, kto zmý??a ako my, má rovnakú národnos? ?i vieru. No Je?i? prevracia túto perspektívu: ukazuje nám Samaritána, cudzinca a heretika, ktorý sa stáva blí?nym zraneného. A ?iada nás, aby sme urobili to isté.

Benedikt XVI. napísal: ?Samaritán sa nepýta, kde kon?ia jeho povinnosti solidarity, ani aké zásluhy treba na ve?ný ?ivot. Stane sa nie?o iné: zlomí sa mu srdce […]. Keby otázka znela: ?Je aj Samaritán mojím blí?nym?‘, v danom kontexte by odpove? znela skôr: ?nie‘. Ale Je?i? obráti otázku: Samaritán, cudzinec, sa stáva blí?nym a ukazuje mi, ?e aj ja sa mám z h?bky svojho vnútra nau?i? by? blí?nym a ?e u? v sebe nesiem odpove?. Mám sa sta? ?lovekom, ktorý miluje, ktorého srdce je otvorené a nechá sa pohnú? potrebou druhého.“ (Je?i? Nazaretský, 234).

Vidie? bez toho, aby sme pre?li ?alej, zastavi? na?e uponáh?ané tempo, dovoli?, aby mi ?ivot druhého, nech je to ktoko?vek, s jeho potrebami a utrpením, zlomil srdce. To nás zbli?uje, vytvára skuto?né bratstvo, búra múry a bariéry. A nakoniec si láska nájde miesto a stáva sa silnej?ou ako zlo a smr?.

Drahí priatelia, upierajme poh?ad na Krista, dobrého Samaritána, a po?úvajme dnes znova jeho hlas, ktorý hovorí ka?dému z nás: ?Cho? a rob aj ty podobne.“ (v. 37).

Preklad Martin Jarábek