杏MAP导航

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

?lenom parlamentu pri príle?itosti Jubilea predstavite?ov verejnej správy

21. júna 2025

Pani predsední?ka vlády a pán predseda Poslaneckej snemovne Talianskej republiky,

pani predsední?ka a pán generálny tajomník Medziparlamentnej únie,

zástupcovia akademických in?titúcií a nábo?enskí lídri,

s rados?ou vás vítam pri príle?itosti stretnutia Medzinárodnej medziparlamentnej únie po?as Jubilea predstavite?ov verejnej správy. Pozdravujem ?lenov delegácií zo ?es?desiatich ôsmich krajín. Osobitne si spomínam na predsedov jednotlivých parlamentných in?titúcií.

Politické pôsobenie bolo právom ozna?ené Piom XI. ako ?najvy??ia forma lásky“ (Pius XI., Príhovor k Talianskej katolíckej univerzitnej federácii, 18. decembra 1927). A skuto?ne, ke? si uvedomíme slu?bu, ktorú politika vykonáva v prospech spolo?nosti a spolo?ného dobra, ukazuje sa ako dielo kres?anskej lásky, ktorá nikdy nie je len teóriou, ale v?dy konkrétnym znakom a svedectvom Bo?ieho pôsobenia v prospech ?loveka (porov. pápe? Franti?ek, encyklika Fratelli tutti, 176–192).

V tejto súvislosti by som sa s vami chcel toto ráno podeli? o tri úvahy, ktoré pova?ujem za dôle?ité v sú?asnom kultúrnom kontexte.

  (@Vatican Media)

Prvá úvaha sa týka úlohy, ktorá vám bola zverená: podporova? a chráni? – nad rámec akýchko?vek partikulárnych záujmov – dobro celej komunity, spolo?né dobro, najmä obráni? tých najslab?ích a marginalizovaných. Znamená to napríklad usilova? sa o prekonanie neprijate?nej nerovnováhy medzi bohatstvom sústredeným v rukách nieko?kých a roz?írenou chudobou, ktorá presahuje únosnú mieru (porov. Lev XIII., encyklika Rerum novarum, 15. mája 1891, 1). Mnohí, ktorí ?ijú v krajnej núdzi, volajú, aby bolo po?u? ich hlas, no ?asto nenachádzajú u?i ochotné ich po?úva?. Takáto nerovnováha plodí situácie trvalej nespravodlivosti, ktoré ?ahko prerastajú do násilia a skôr ?i neskôr do tragédie vojny. Dobrá politická ?innos?, ktorá podporuje spravodlivé rozdelenie zdrojov, mô?e by? ú?innou slu?bou harmónii a mieru – tak na sociálnej úrovni, ako aj v medzinárodných vz?ahoch.

Druhá úvaha sa týka nábo?enskej slobody a medzinábo?enského dialógu. Aj v tejto oblasti – dnes mimoriadne aktuálnej – mô?e politická ?innos? ve?a urobi?, ak podporí také podmienky, ktoré zabezpe?ia skuto?nú nábo?enskú slobodu a umo?nia re?pektujúce a kon?truktívne stretnutie rôznych nábo?enských spolo?enstiev. Viera v Boha a pozitívne hodnoty z nej vyplývajúce sú pre jednotlivcov i spolo?enstvá nevy?erpate?ným prameňom dobra a pravdy. Svätý Augustín v tejto súvislosti hovoril o prechode ?loveka od amor sui – egoistickej sebalásky, uzavretej a de?truktívnej – k amor Dei – nezi?tnej láske zakorenenej v Bohu, ktorá vedie k sebadarovaniu –, ako o k?ú?ovom prvku budovania civitas Dei, teda spolo?nosti, ktorej základným zákonom je láska (porov. De civitate Dei, XIV, 28).

  (@Vatican Media)

Aby ste mali v politickej ?innosti jednotný referen?ný bod, namiesto apriórneho vylú?enia transcendentna z rozhodovacích procesov, je u?ito?né h?ada? v ňom to, ?o v?etkých spája. V tomto zmysle je nevyhnutným odkazom prirodzený zákon, nepísaný ?udskou rukou, no v?eobecne platný a uznávaný v ka?dej dobe, ktorého najpresved?ivej?í a najvierohodnej?í výraz nachádzame práve v prírode. U? v staroveku bol jeho autoritatívnym tlmo?níkom Cicero, ktorý v diele De re publica napísal: ?Prirodzený zákon je správny rozum v súlade s prírodou, v?eobecný, stály a ve?ný, ktorý svojimi príkazmi nabáda kona? dobro a svojimi zákazmi odvracia od zla […]. Tento zákon nemo?no nijako meni?, ani z neho ni? odňa?, a nie je mo?né ho úplne zru?i?; ani senát, ani ?ud nás od neho nemô?u oslobodi? a netreba h?ada? nikoho, kto by ho vysvet?oval. A nebude jedného zákona pre Rím, druhého pre Atény, jedného teraz a iného neskôr, ale jeden ve?ný a nemenite?ný zákon bude plati? pre v?etky národy v ka?dom ?ase“ (Cicero, De re publica, III, 22).

Prirodzený zákon, v?eobecne platný nad rámec iných subjektívnych presved?ení, je kompasom, ktorý mô?e orientova? legislatívnu ?innos? i samotné konanie, najmä v súvislosti s etickými otázkami, ktoré sú dnes naliehavej?ie ne? v minulosti, preto?e sa dotýkajú oblasti osobnej intimity.

V?eobecná deklarácia ?udských práv, ktorú prijala a vyhlásila Organizácia Spojených národov 10. decembra 1948, u? patrí k spolo?nému kultúrnemu dedi?stvu ?udstva. Tento v?dy aktuálny dokument mô?e výrazne prispie? k tomu, aby sa ?udská osoba – vo svojej nedotknute?nej celistvosti – stala základom h?adania pravdy a východiskom obnovy dôstojnosti pre tých, ktorí sa necítia re?pektovaní vo svojom vnútri a vo svojom svedomí.

Prichádzame k tretej úvahe. Civiliza?ný stupeň dosiahnutý v na?om svete a ciele, na ktoré ste povolaní odpoveda? dnes ?elia ve?kej výzve umelej inteligencie. Ide o vývoj, ktorý mô?e by? bezpochyby prínosný pre spolo?nos?, av?ak v tej miere v akej jej vyu?ívanie nezasahuje do identity a dôstojnosti ?udskej osoby, a do jej základných slobôd. Osobitne netreba zabúda?, ?e umelá inteligencia má slú?i? ako nástroj v prospech ?loveka – nie ho znehodnocova? ani ohrozova? jeho dôstojnos?. Ide teda o významnú výzvu, ktorá si vy?aduje ve?kú pozornos? a prezieravý poh?ad do budúcnosti, aby sa v nových podmienkach mohli navrhova? zdravé, spravodlivé a bezpe?né ?ivotné ?týly – predov?etkým v prospech mladých generácií.

Osobný ?ivot má ove?a vä??iu hodnotu ne? akýko?vek algoritmus a spolo?enské vz?ahy si vy?adujú ?udský priestor, ktorý presahuje akéko?vek vopred nastavené ?truktúry ?i neosobné schémy. Nezabúdajme, ?e hoci umelá inteligencia doká?e zhroma?di? milióny údajov a v priebehu nieko?kých sekúnd odpoveda? na mno?stvo otázok, zostáva nosite?kou statickej ?pamäti“, ktorá sa nedá porovna? s ?udskou pamä?ou – pamä?ou mu?a a ?eny –, ktorá je naopak tvorivá, dynamická, plodná, schopná spája? minulos?, prítomnos? a budúcnos? do ?ivého a plodného h?adania zmyslu so v?etkými etickými a existenciálnymi dôsledkami (porov. pápe? Franti?ek, Príhovor na zasadnutí G7 o umelej inteligencii, 14. júna 2024).

Politika nemô?e ignorova? takúto výzvu. Naopak, je ňou priamo oslovená, aby dokázala odpoveda? ob?anom, ktorí dnes oprávnene na výzvy tejto novej digitálnej kultúry h?adia s nádejou i obavami zároveň.

Svätý Ján Pavol II. po?as Jubilea roku 2000 predstavil politikom svätého Tomá?a Mora ako svedka, ku ktorému sa majú utieka?, a ako orodovníka, pod ktorého ochranu majú zveri? svoje úsilie. Skuto?ne, sir Thomas More bol mu?om verne plniacim svoje ob?ianske povinnosti, dokonalým slu?obníkom ?tátu práve v?aka svojej viere, ktorá ho viedla k tomu, ?e politiku nevnímal ako povolanie, ale ako poslanie slú?i? pravde a dobru. ?Svoju verejnú ?innos? zveril do slu?by ?loveku, najmä slabému a chudobnému; spolo?enské spory rie?il s vynikajúcim zmyslom pre spravodlivos?; chránil rodinu a bránil ju s neúnavným úsilím; podporoval v?estranné vzdelávanie mláde?e“ (apo?tolský list Motu proprio E Sancti Thomae Mori, 31. októbra 2000, 4). Odvaha, s akou neváhal obetova? svoj ?ivot, len aby nezradil pravdu, z neho robí aj dnes mu?eníka slobody a prvenstva svedomia. Nech je jeho príklad pre ka?dého z vás prameňom in?pirácie a tvorivej vízie.

Vá?ené dámy a páni, ?akujem vám za va?u náv?tevu. Zo srdca vám ?elám v?etko dobré vo va?om poslaní a vyprosujem pre vás i va?ich blízkych nebeské po?ehnanie.

V?etkým vám ?akujem. Nech Boh po?ehná vás i va?u prácu. ?akujem.

Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Martin Jarábek, Zuzana Klimanová