杏MAP导航

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Om?a s kardinálmi voli?mi

Sixtínska kaplnka, 9. mája 2025

Za?nem slovom po anglicky a zvy?ok bude po taliansky.

Ale chcem zopakova? slová z responzóriového ?almu: ?Novú pieseň zaspievam Pánovi, lebo vykonal divy zázra?né.“

A naozaj, nielen so mnou, ale so v?etkými nami.

Bratia kardináli, ke? dnes ráno slávime sv. om?u, pozývam vás zamyslie? sa nad divmi, ktoré Pán urobil, nad po?ehnaniami, ktoré na?alej vylieva na nás v?etkých skrze Petrove poslanie.

Vy ste ma povolali nies? tento krí? a by? po?ehnaný týmto poslaním, a viem, ?e sa mô?em spo?ahnú? na ka?dého jedného z vás, ?e pôjdete so mnou, ke? budeme ako Cirkev, ako spolo?enstvo Je?i?ových priate?ov, ako veriaci, ohlasova? radostnú zves?, ohlasova? evanjelium.

Odtia?to po taliansky.

?Ty si Mesiá?, Syn ?ivého Boha“ (Mt 16, 16). Týmito slovami Peter, ktorého sa U?ite? spolu s ostatnými u?eníkmi pýta na vieru v neho, vyjadruje v skratke poklad, ktorý Cirkev u? dvetisíc rokov, prostredníctvom apo?tolskej postupnosti, opatruje, prehlbuje a odovzdáva ?alej.

Je?i? je Mesiá?, Syn ?ivého Boha – teda jediný Spasite? a ten, ktorý nám zjavuje tvár Otca.

V ňom sa nám Boh, aby sa priblí?il k ?u?om a stal sa im prístupným, zjavil v dôver?ivom poh?ade die?a?a, v ?ivom intelekte mladého ?loveka, v zrelých ?rtách mu?a (porov. II. vatikánsky koncil, pastorálna kon?titúcia Gaudium et spes, 22), a? sa po zm?tvychvstaní ukázal svojim s osláveným telom. Tak nám ukázal vzor svätej ?udskosti, ktorý mô?eme v?etci napodobňova?, a zároveň pris?úbil ve?ný osud, ktorý presahuje v?etky na?e obmedzenia a schopnosti.

Peter vo svojej odpovedi vystihuje oboje: Bo?í dar aj cestu, ktorou sa máme da? týmto darom premieňa? – nerozlu?né rozmery spásy, ktoré boli zverené Cirkvi, aby ich ohlasovala na dobro ?udstva. Zverené nám, vyvoleným Ním e?te pred na?ím zrodením v matkinom lone (porov. Jer 1, 5), znovuzrodeným vo vode krstu a – napriek na?im obmedzeniam a bez na?ej zásluhy – privedeni sem a odtia?to poslanými, aby evanjelium bolo ohlasované v?etkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

Boh zvlá?? zveruje tento poklad mne, ke? ma va?ím hlasovaním povolal sta? sa nástupcom Prvého z apo?tolov, aby som, s jeho pomocou, bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) v prospech celého tajomného Tela Cirkvi. Aby bola ?oraz viac mestom postaveným na vrchu (porov. Zjv 21, 10), archou spásy, ktorá sa plaví vlnami dejín, majákom, ?o osvet?uje noci tohto sveta. A to nie ani tak pre nádheru svojich ?truktúr ?i ve?kolepos? svojich stavieb – ako sú napríklad tieto monumenty, v ktorých sa nachádzame –, ale v?aka svätosti svojich ?lenov, toho ??udu, ktorý si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné skutky toho, ?o nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).

No na za?iatku rozhovoru, v ktorom Peter vyznáva svoju vieru, je e?te jedna otázka: ?Za koho pokladajú ?udia Syna ?loveka?“ (Mt 16, 13). Nejde o banálnu otázku – naopak, týka sa dôle?itého aspektu ná?ho poslania: reality, v ktorej ?ijeme, s jej hranicami i potenciálom, jej otázkami a presved?eniami.

?Za koho pokladajú ?udia Syna ?loveka?“ (Mt 16, 13). Pri tejto scéne, nad ktorou uva?ujeme, mô?eme nájs? dve mo?né odpovede, ktoré predstavujú dva odli?né postoje.

Prvá je odpove? sveta. Evanjelista Matú? zdôrazňuje, ?e rozhovor medzi Je?i?om a jeho u?eníkmi o tom, kým je, sa odohráva v krásnom meste Cézarea Filipova, bohatom na luxusné paláce, zasadenom do nádherného prírodného prostredia na úpätí Hermonu, ale zároveň sídlo krutých mocenských kruhov a miesto zrady a nevernosti. Tento obraz nám hovorí o svete, ktorý Je?i?a pova?uje za úplne bezvýznamnú osobu, nanajvý? za kurióznu postavu, ktorá mô?e udivova? svojím nezvy?ajným spôsobom rozprávania a konania. A tak, ke? sa jeho prítomnos? stane nepríjemnou pre po?iadavky ?estnosti a morálne nároky, ktoré priná?a, tento ?svet“ ho bez váhania odmietne a odstráni.

Potom je tu druhá mo?ná odpove? na Je?i?ovu otázku: odpove? jednoduchých ?udí. Pre nich Nazaretský nie je ??arlatán“, ale spravodlivý mu?, odvá?ny, ten, ?o dobre hovorí a hlása správne veci – ako iní ve?kí proroci v dejinách Izraela. Preto ho nasledujú – aspoň dovtedy, kým to pre nich nie je príli? rizikové alebo nepohodlné. Ale pova?ujú ho iba za ?loveka – a preto ho v ?ase nebezpe?enstva, po?as utrpenia, aj oni opú??ajú a odchádzajú sklamaní.

Tieto dva postoje sú prekvapivo aktuálne. Stelesňujú toti? názory, ktoré aj dnes – hoci mo?no inými slovami, ale s rovnakým obsahom – ?asto po?u? z úst mnohých mu?ov a ?ien na?ich ?ias.

Aj dnes existujú prostredia, kde sa kres?anská viera pova?uje za nie?o absurdné, pre slabých a málo inteligentných ?udí. Kde sa upredňostňujú iné istoty: technológia, peniaze, úspech, moc a pô?itok.

Sú to prostredia, v ktorých nie je ?ahké vydáva? svedectvo o evanjeliu, kde je veriaci zosmie?ňovaný, prenasledovaný, opovrhovaný alebo nanajvý? tolerovaný a po?utovaniahodný. No práve preto sú to miesta, kde je ohlasovanie evanjelia najnaliehavej?ie, lebo nedostatok viery ?asto vedie k tragédiám, ako je strata zmyslu ?ivota, zabudnutie na milosrdenstvo, poru?ovanie ?udskej dôstojnosti v jej najdramatickej?ích podobách, kríza rodiny a mnohé ?al?ie rany, ktorými na?a spolo?nos? trpí.

Aj dnes sa nájdu prostredia, kde si Je?i?a síce cenia ako ?loveka, no redukujú ho iba na akéhosi charizmatického lídra alebo super?loveka – a to nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi mnohými pokrstenými, ktorí tak v skuto?nosti ?ijú v praktickom ateizme.

Toto je svet, ktorý nám bol zverený. A práve v ňom – ako nás to neraz u?il pápe? Franti?ek – sme povolaní vydáva? radostné svedectvo o viere v Krista Spasite?a. Preto je aj pre nás nevyhnutné opakova?: ?Ty si Mesiá?, Syn ?ivého Boha“ (Mt 16, 16).

Nezriedka tak máme kona? najprv vo svojom osobnom vz?ahu s ním, v ka?dodennom úsilí o obrátenie. No aj ako Cirkev – ?ijúc spolo?ne svoje príslu?enstvo k Pánovi a priná?ajúc v?etkým radostnú zves? (porov. II. vatikánsky koncil, dogmatická kon?titúcia Lumen gentium, 1).

Hovorím to predov?etkým sebe ako Petrov nástupca na za?iatku svojho poslania rímskeho biskupa – Cirkvi, ktorá je v Ríme, povolanej predseda? v láske celej v?eobecnej Cirkvi, pod?a známeho vyjadrenia svätého Ignáca Antiochijského (porov. List Rimanom, Pozdrav). Ten, ke? ho v putách viedli do tohto mesta, kde mal podstúpi? obetu, písal kres?anom, ktorí tu ?ili: ?Vtedy budem naozaj Kristovým u?eníkom, ke? svet u? neuvidí moje telo“ (List Rimanom, IV, 1). Odkazoval na to, ?e ho v aréne roztrhajú divé ?elmy – a tak sa aj stalo –, no jeho slová pripomínajú vo v?eobecnosti nevyhnutný záväzok ka?dého, kto v Cirkvi vykonáva slu?bu autority: zmiznú?, aby ostal Kristus, sta? sa malým, aby bol On poznaný a oslávený (porov. Jn 3,30), darova? sa a? do krajnosti, aby nikomu nechýbala príle?itos? spozna? ho a milova?.

Nech mi Boh dá túto milos? – dnes i v?dy – s pomocou ne?nej príhovornej lásky Márie, Matky Cirkvi.

Preklad Martin Jarábek