杏MAP导航

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Popolcová streda

5. marca 2025

Dnes ve?er si na hlavy budeme sypa? po?ehnaný popol. O?iví v nás spomienku na to, ?ím sme, ale aj nádej na to, ?ím budeme. Pripomína nám, ?e sme prach, ale zároveň nás uvádza na cestu k nádeji, ku ktorej sme povolaní, preto?e Je?i? zostúpil do prachu zeme a svojím zm?tvychvstaním nás so sebou v?ahuje do Otcovho srdca.

Takto sa odvíja pôstna cesta k Ve?kej noci, medzi spomienkou na na?u krehkos? a nádejou, ?e na konci cesty nás bude ?aka? Zm?tvychvstalý Pán.

Predov?etkým slávime spomienku. Popol prijímame sklonením hlavy nadol, akoby sme sa chceli pozrie? na seba, nazrie? do svojho vnútra. Popol nám toti? pomáha uvedomi? si krehkos? a úbohos? ná?ho ?ivota: sme prach, z prachu sme boli stvorení a v prach sa obrátime. A je ve?a chví?, ke? si pri poh?ade na svoj osobný ?ivot alebo na realitu, ktorá nás obklopuje, uvedomíme, ?e ?ka?dý sa mihne ako vidina [...] nadarmo sa pachtí a lopotí, poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie“ (? 39, 7).

U?í nás to predov?etkým skúsenos? krehkosti, ktorú za?ívame v na?ej únave, v slabostiach, s ktorými sa musíme vyrovna?, v obavách, ktoré v nás prebývajú, v neúspechoch, ktoré nás vnútorne spa?ujú, v pominute?nosti na?ich snov, v uvedomení si, aké pominute?né sú veci, ktoré vlastníme. Boli sme stvorení z popola a zeme a dotýkame sa krehkosti v skúsenosti s chorobou, v chudobe, v utrpení, ktoré niekedy náhle dopadne na nás a na?e rodiny. A opä? si uvedomujeme, ?e sme krehkí, ke? sa v spolo?enskom a politickom ?ivote na?ej doby ocitáme vystavení ?jemnému prachu“, ktorý zne?is?uje svet: ideologickej opozícii, logike pretvárky, návratu starých ideológií, ktoré teoreticky vylu?ujú iných, vykoris?ovaniu zdrojov zeme, násiliu vo v?etkých jeho podobách a vojne medzi národmi. To v?etko je ?toxický prach“, ktorý zahmlieva vzduch na na?ej planéte a bráni pokojnému spoluna?ívaniu, zatia? ?o neistota a strach z budúcnosti v nás ka?dým dňom narastajú.

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Napokon, tento stav krehkosti nám pripomína drámu smrti, ktorú sa v na?ich spolo?nostiach zalo?ených na vonkaj?om výzore, sna?íme mnohými spôsobmi vyhna? a dokonca ju vytesni? z na?ich jazykov, ale ktorá sa nám vnucuje ako skuto?nos?, s ktorou musíme po?íta?, ako znak neistoty a pominute?nosti ná?ho ?ivota.

Tak?e napriek maskám, ktoré nosíme, a umelým výmyslom, ktoré sú ?asto umne vytvorené, aby nás rozptýlili, nám popol pripomína, kto sme. To je pre nás dobré. Pretvára nás, otupuje drsnos? ná?ho narcizmu, vracia nás do reality, robí nás pokornej?ími a dostupnej?ími jeden pre druhého: nikto z nás nie je Boh, v?etci sme na ceste.

Pôstne obdobie je v?ak aj výzvou, aby sme v sebe o?ivili nádej. Ak prijímame popol so sklonenou hlavou, aby sme sa vrátili k spomienke na to, kým sme, pôstne obdobie nás nechce necha? so sklonenou hlavou, ale naopak, nabáda nás, aby sme zdvihli hlavu k tomu, ktorý povstáva z hlbín smrti a ?ahá aj nás z popola hriechu a smrti do slávy ve?ného ?ivota.

Popol nám potom pripomína nádej, ku ktorej sme povolaní, preto?e Je?i?, Bo?í Syn, sa zmie?al s prachom zeme a vyzdvihol ho a? do neba. A On zostúpil do hlbín prachu, zomrel za nás a zmieril nás s Otcom, ako sme po?uli od apo?tola Pavla: ?Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21).

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Toto je, bratia a sestry, nádej, ktorá o?ivuje popol, ktorým sme. Bez tejto nádeje sme odsúdení na pasívne zná?anie krehkosti ná?ho ?udského údelu, a najmä ke? ?elíme skúsenosti smrti, upadáme do smútku a opustenosti a nakoniec uva?ujeme ako blázni: ?Krátky je a trudný ?ivot ná?, nieto lieku pre ?loveka na konci [...] telo bude popolom a duch rozplynie sa ako riedky vzduch“ (Múd 2, 1 - 3). Na druhej strane nádej Ve?kej noci, ku ktorej smerujeme, nás podopiera v na?ej krehkosti, uis?uje nás o Bo?om odpustení a aj ke? sme zahalení popolom hriechu, otvára nás radostnému vyznaniu ?ivota: ?Som presved?ený, ?e môj Obranca ?ije a posledný sa zdvihne zo zeme!“ (Jób 19, 25). Pamätajme na toto: ??lovek je prach a v prach sa obráti, ale v Bo?ích o?iach je vzácnym prachom, preto?e Boh stvoril ?loveka a predur?il ho k nesmrte?nosti“ (Benedikt XVI., Generálna audiencia, 17. februára 2010).

Bratia a sestry, s popolom na hlave krá?ame v ústrety ve?kono?nej nádeji. Obrá?me sa k Bohu, vrá?me sa k nemu celým svojím srdcom (porov. Joel 2, 12), vrá?me ho do centra svojho ?ivota, aby spomienka na to, ?ím sme - krehkí a smrte?ní ako popol rozptýlený vo vetre -, bola kone?ne osvetlená nádejou Zm?tvychvstalého. A nasmerujme k nemu svoj ?ivot, aby sme sa stali znamením nádeje pre svet: U?me sa z almu?ny ako vychádza? zo seba, aby sme sa podelili o potreby druhých a ?ivili nádej na spravodlivej?í svet. U?me sa z modlitby objavova?, ?e potrebujeme Boha, alebo, ako povedal Jacques Maritain, aby sme objavovali ??obrákov neba“, aby sme ?ivili nádej, ?e v na?ich krehkostiach a na konci na?ej pozemskej púte nás ?aká Otec s otvorenou náru?ou. Z pôstu sa dozvedáme, ?e ne?ijeme len preto, aby sme uspokojili svoje potreby, ale ?e sme hladní po láske a pravde a len láska k Bohu a k sebe navzájom nás mô?e skuto?ne nasýti? a da? nám nádej na lep?iu budúcnos?.

Nech nás v?dy sprevádza istota, ?e odkedy Pán pri?iel v popole sveta, ?dejiny zeme sú dejinami neba. Boh a ?lovek sú spojení jediným osudom“ (C. Caretto, Il deserto nella città, Rím 1986, 55) a On nav?dy zmetie popol smrti, aby sme za?iarili novým ?ivotom.

S touto nádejou v srdci sa vydajme na cestu. A zmierme sa s Bohom.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, ?udovít Malík, Martin Jarábek