杏MAP导航

Vatican News

?ivot si vy?aduje pokoru

Pápe? Franti?ek

Na konci roku 1955 nebudú v?etci spolo?ne maturova?, tých ?trnás? mladých ?udí, ktorí plní nádeje pred ?iestimi rokmi v marci prvýkrát vkro?ili na Escuela Técnica Especializada en Industrias Quimicas ?. 12. ?ia?, nie v?etci. Niekto tragicky padol na tejto ceste.

Bol to syn policajta. A pravdepodobne v mnohých oh?adoch najinteligentnej?í a najnadanej?í z nás v?etkých, nad?enec a hlboký znalec vá?nej hudby a s literárnou kultúrou rovnajúcou sa jeho hudobnému vzdelaniu... Bol to génius, ve?ký, urastený chlap medzi nami. Génius. Ale ?udská myse? je niekedy nepochopite?nou záhadou. A jedného dňa, ktorý sa zdal by? ako ka?dý iný, ten chlapec vzal otcovu pi?to? a zabil rovesníka, svojho priate?a zo susedstva.

Tá správa bola ako výstrel z pu?ky aj pre nás, ?okovala nás. Zavreli ho do trestnej ?asti psychiatrického ústavu a ja som ho i?iel nav?tívi?. Bola to moja prvá, konkrétna skúsenos? s väzením, dvojitým väzením, preto?e to bol aj ?alár pre du?evne chorých. Svojho priate?a som mohol pozdravi? len cez mali?ké okienko, ako ke? je po?tová známka rozrezaná na ?tyri ?asti mrie?kou a orámovaná ?a?kými ?eleznými dverami. A bolo to hrozné, bol som hlboko otrasený. Vrátil som sa tam s nieko?kými kamarátmi, aby som ho nav?tívil. O nieko?ko dní neskôr som v?ak po?ul, ako sa o ňom posme?ným tónom rozprával ?kolník a nieko?ko chlapcov z inej triedy v ?kole. Rozhneval som sa. Povedal som im v?etko, tak?e som sa ponáh?al za riadite?om ?koly, aby som vyjadril svoj nesúhlas: povedal som, ?e takéto veci by sa u? nikdy nemali opakova?, ?e je to e?te vá?nej?ie, ak je do toho zapletený aj ?kolník, ?e chlapec u? dos? trpí, medzi ústavom a väzením. Tento výbuch mi v ?kole priniesol istú poves? spravodlivého ?loveka, neviem nako?ko zaslú?enú, tak to u? býva s fámou. Môjho kamaráta potom poslali do polep?ovne a na?alej sme si písali: zachránilo ho to pred do?ivotným väzením, lebo bol vtedy e?te neplnoletý. Po nieko?kých rokoch ho prepustili.

Po maturite, ke? som u? bol v noviciáte, mi zatelefonoval môj bývalý spolubrat: povedal mi, ?e sa mu podarilo spoji? so sestrou toho chlapca a ?e zdrvená mu povedala, ?e krátko po odchode z polep?ovne spáchal samovra?du. Mohol ma? asi dvadsa??tyri rokov.

Ako sa hovorí v ?alme, srdce ?loveka je niekedy priepas?. Bol to jeden smútok, ktorý v mysli a v srdci vyvolal ?al?í.

Ke? som bol vo ?tvrtom ro?níku, v autobuse ma oslovil chlapec z prvého ro?níka. Myslím, ?e sa ma spýtal, ?i mu mô?em zohna? nejakú knihu, ktorú potrebuje, povedal som, ?e áno, ?e ju mám doma a prinesiem mu ju, a tak sa za?alo priate?stvo. Bol jediná?ik a v ?kole bol známy svojimi disciplinárnymi problémami. U? som v sebe cítil volanie ku kňazstvu, intenzívne som si uvedomoval svoje povolanie, ale nevyjadril som ho iným, videl som, ?e chlapec e?te nebol na prvom svätom prijímaní, a skrátka, za?al som ho sprevádza?, rozpráva? sa s ním, stara? sa o neho, ako som najlep?ie vedel. I?iel som aj k nemu domov, aby som sa stretol s jeho rodi?mi, dvoma dobrými ?u?mi, rodinou Herediovou, ale... Ale nakoniec, ke? som bol v ?iestom ro?níku, ten chlapec zabil svoju matku no?om. Musel ma? pätnás? rokov, nie viac. 

Spomínam si na smúto?ný obrad v tom dome, na otcovu smutnú tvár, na jeho dvojitý smútok bez pokoja. Vyzerala ako Jóbova maska: ?O?i sa mi od ?ia?u skalili, celé telo mi vychudlo na tieň“ (Jób 17, 7).    

Aj táto správa vtrhla do ?koly ako búrka a mo?no by som povedal, ?e nás prenikla tragickos?ou a zlo?itos?ou ?ivota. Jorge Luis Borges napísal: ?Sna?il som sa, neviem s akým ??astím, sklada? lineárne príbehy. Netrúfam si tvrdi?, ?e sú jednoduché, na svete neexistuje jediná stránka, jediné slovo, ktoré by také bolo“. Je potrebná pokora na to, aby sme mohli tlmo?i? zlo?itú ?ivotnú skúsenos?.

Ve?mi som si vá?il a ctil Borgesa, bol som zasiahnutý vá?nos?ou a dôstojnos?ou, s akou ?il svoj ?ivot. Bol to ve?mi múdry a hlboký ?lovek. Ke? som sa ako 27-ro?ný stal u?ite?om literatúry a psychológie na ?Colegio de la Inmaculada Concepción“ v Santa Fe, viedol som pre ?tudentov kurz tvorivého písania a napadlo mi posla? mu prostredníctvom jeho sekretárky, ktorá bola mojou u?ite?kou klavíra, dve poviedky, ktoré napísali ?tudenti. Vyzeral som e?te mlad?í, ako som bol, a? tak, ?e ma ?tudenti medzi sebou prezývali ?Carucha“ (detská tvár), a Borges, na druhej strane, bol u? jedným z najslávnej?ích autorov 20. storo?ia, si ich napriek tomu dal pre?íta? - ke??e bol u? prakticky slepý - a navy?e sa mu ve?mi pá?ili.

Pozval som ho aj na nieko?ko predná?ok na tému tzv. ?Gauchov“ (domorodí obyvatelia ní?in v niektorých oblastiach Ju?nej Ameriky – pozn. prekl.) v literatúre a on súhlasil. Vedel rozpráva? o v?etkom, bez toho, aby sa pretvaroval. Vo veku ?es?desiatich ?iestich rokov nastúpil v Buenos Aires do autobusu a osem hodín v noci cestoval do Santa Fe. Pri jednej z týchto príle?itostí sme pri?li neskoro, preto?e ke? som ho pri?iel vyzdvihnú? do hotela, spýtal sa ma, ?i mu mô?em pomôc? s holením. Bol to agnostik, ktorý ka?dý ve?er recitoval Ot?e ná?, preto?e s?úbil svojej matke, ?e zomrie s nábo?enským ute?ením.

Mohol to by? len duchovný ?lovek, ktorý napísal slová ako tieto: ?Ábel a Kain sa stretli po Ábelovej smrti. Prechádzali sa po pú?ti a spoznali sa u? z dia?ky, lebo obaja boli ve?mi vysokí. Bratia si sadli na zem, zapálili oheň a jedli. Ml?ali, ako to robia unavení ?udia, ke? sa deň skláňa. Na oblohe, ktorá e?te nedostala svoje meno, vy?lo nieko?ko hviezd. Vo svetle plameňov si Kain v?imol znamenie kameňa na Ábelovom ?ele a upustil chlieb, ktorý sa mu chystal prinies? k ústam, a po?iadal, aby mu bol jeho zlo?in odpustený. Ábel mu odpovedal: ?Zabil si ty mňa, alebo ja teba? U? si to nepamätám, sme tu spolu ako predtým.“ ?Teraz viem, ?e si mi naozaj odpustil,“ povedal Kain, ?lebo zabudnú? znamená odpusti?. Aj ja sa pokúsim zabudnú?...“.

Vedie? sa smia?, to je kvas, ktorý rozvíja rados?

Pápe? Franti?ek

Nádej je tie? vtipným die?a?om. Vie, ?e humor a úsmev sú kvasom ?ivota a nástrojom na to, aby sme odolne ?elili ?a?kostiam, dokonca aj krí?om. Irónia teda - v tomto smere je vhodná múdra definícia spisovate?a Romaina Garyho - je vyjadrením dôstojnosti, ?potvrdením nadradenosti ?loveka nad tým, ?o sa mu deje“. [...] Aj tie boli v mojej rodine v detstve predmetom výchovy na?ich rodi?ov.

Pre nás v?etkých súrodencov bola dôle?itá pedagogika zmyslu pre rados?, zdravú iróniu a  ?artovanie. [...] ?ivot mojej rodiny poznal ve?a ?a?kostí, utrpenia, s?z, ale aj v tých naj?a??ích chví?ach sme za?ili, ?e úsmev, smiech dokázali doda? energiu, aby sme sa vrátili na správnu cestu. Predov?etkým otec nás takto ve?a nau?il. Nejde o to, aby sme sa problémov zbavili, predstierali, ?e sa ni? nedeje, bagatelizovali ich - komik nie je ni? iné ako tragik videný od chrbta-, ale skôr ide o to, aby sme si v sebe udr?ali rados?, aby sme im mohli ?eli? a prekonávali ich. [...]

Práve preto, aby som zdôraznil toto nerozlu?né puto, toto ??astné man?elstvo medzi nádejou a rados?ou, pred otvorením Svätej brány nového Jubilea som sa chcel stretnú? vo Vatikáne so skupinou viac ako sto humoristov rôznych národností a oblastí. Niektorí poznamenali, ?e je to dos? ve?ký skok oproti ?asom, ke? herci a ?a?ovia sa nemohli pochováva? do po?ehnanej pôdy, ale ak sa ?lovek rozhodne prija? meno Franti?ek, ?Bo?í ?a?o“, je to asi to minimum, ?o sa mô?e o?akáva?. Krátko nato mi jeden z nich vtipne povedal, ?e je pekné pokúsi? sa rozosmia? Boha... a? na to, ?e kvôli jeho v?evedúcnosti predvída v?etky va?e vtipy a pokazí pointu. To je ten druh humoru, ktorý je dobrý pre srdcia.

?ivot má nevyhnutne svoje horkosti, sú sú?as?ou ka?dej cesty nádeje a obrátenia. Treba sa v?ak za ka?dú cenu vyhnú? utápaniu sa v melanchólii, nedovoli? jej, aby zatvrdila srdce. [...] Sú to poku?enia, pred ktorými nie sú imúnne ani zasvätené osoby. A ?ia?, stáva sa, ?e sa stretávame s niektorými, ktorí sú zatrpknutí, melancholickí, viac autoritárski ako autoritatívni, viac ?staromládeneckí“ ako man?elia Cirkvi, viac funkcionári ako pastieri alebo viac povrchní ako radostní, a ani to ur?ite nie je dobré. Vo v?eobecnosti v?ak máme my kňazi dobrý sklon k humoru a dokonca aj ur?itú znalos? vtipov a príbehov, ktorých sme ?asto predmetom, a okrem toho aj ich dobrými rozpráva?mi.

Dokonca aj pápe?i. Ján XXIII, ktorého ?artovná povaha bola dobre známa, po?as jedného prejavu viac-menej povedal: ??asto sa mi stáva, ?e v noci za?nem premý??a? o rade vá?nych problémov. Vtedy urobím odvá?ne a rázne rozhodnutie, ?e ráno sa pôjdem porozpráva? s pápe?om. Potom sa zobudím celý spotený a spomeniem si, ?e pápe? som ja“. Ako mu len rozumiem... A Ján Pavol II. nebol o ni? menej vtipný. Na prípravných zasadnutiach konkláve, ke? bol e?te kardinálom Wojty?om, k nemu pristúpil star?í a dos? strnulý kardinál s úmyslom vynada? mu, preto?e chodil ly?ova?, liezol po horách, bicykloval, plával... ?Myslím si, ?e toto nie sú aktivity vhodné pre va?u úlohu,“ povedal mu polohlasom. Na ?o budúci pápe? odvetil: ?Ale viete, ?e v Po?sku sú to be?né aktivity pre najmenej 50 percent kardinálov?“ V Po?sku boli v tom ?ase len dvaja kardináli.

Irónia je liekom nielen na povzbudenie a osvietenie druhých, ale aj na seba samého, preto?e sebairónia je mocným nástrojom na prekonanie poku?enia narcizmu. Narcisti sa neustále pozerajú na seba do zrkadla, lí?ia sa, ale najlep?ia rada pred zrkadlom je v?dy sa na sebe zasmia?. Oso?í nám to. Odhalí to dôkaz toho starého ?ínskeho príslovia, ktoré hovorí, ?e existujú len dvaja dokonalí ?udia: jeden je m?tvy a druhý sa nikdy nenarodil. [...] Cirkev má pritom neformálne aj zlo?itý rad kategorizácií vtipov a ?artov pod?a rádov, kongregácií, postáv. [...] Vtipy o jezuitoch a od jezuitov sú skuto?ným ?ánrom, porovnate?ným sná? len s vtipmi o karabinieroch v Taliansku alebo o ?idovských matkách v tzv. ?jidi?“ humore.

Pokia? ide o nebezpe?enstvo narcizmu, ktorému sa dá predchádza? správnymi dávkami sebairónie, vynára sa mi príbeh o trochu márnivom jezuitovi, ktorý mal problémy so srdcom a musel by? hospitalizovaný. Pred vstupom na opera?nú sálu sa tento jezuita pýta Boha: ?Pane, nastal môj ?as?“ ?Nie, bude? ?i? e?te najmenej ?tyridsa? rokov,“ hovorí mu Boh. Hne? ako sa zotavil, vyu?il príle?itos? a nechal si transplantova? vlasy, liftingova? tvár, dal si urobi? liposukciu, o?né vie?ka, zuby... skrátka, vy?iel odtia? ako iný ?lovek. Hne? pred nemocnicou ho v?ak zrazí auto a on zomiera. Len ?o predstúpi pred Boha, protestuje: ?Pane, ale... ty si mi povedal, ?e budem ?i? e?te ?tyridsa? rokov!A Boh: ?Ups, prepá?... Nepoznal som ?a...“.

A povedali mi aj jeden, ktorý sa ma priamo týka, a to o pápe?ovi Franti?kovi v Amerike. Je to asi takto: hne? ako pápe? Franti?ek pristane na letisku v New Yorku na svojej apo?tolskej ceste do Spojených ?tátov, nájde tam obrovskú limuzínu, ktorá ho ?aká. Je trochu v rozpakoch z tej pompéznosti, ale potom si pomyslí, ?e u? dávno ne?oféroval a nikdy v takomto aute, a povie si: no, kedy to e?te za?ijem? Pozrie sa na limuzínu a spýta sa vodi?a: ?Dovolíte mi to skúsi??“ A vodi?: ?Pozrite, je mi to naozaj ?úto, Va?a Svätos?, ale jednoducho to nemô?em urobi?, poznáte postupy, protokol...“. Ale viete, ako sa hovorí, ?e pápe?, ke? si nie?o zaumieni, trvá na svojom, a trvá a? kým doty?ný neustúpi. Pápe? Franti?ek si potom sadne za volant na jednej z tých obrovských ciest a.... Za?ne pridáva? plyn: 50 km/h, 80, 120... A? kým sa neozve siréna a ved?a neho sa zastaví policajné auto. Mladý policajt pristúpi k tmavému oknu, trochu vystra?ený pápe? ho spustí a mu? zbledne. ?Ospravedlňte ma na chví?u“, povie a vráti sa do auta, aby zavolal na stanicu. ??éf... Myslím, ?e mám problém.“ A ?éf: ?V ?om je problém?“ ?No, zastavil som auto za prekro?enie rýchlosti... ale je v ňom naozaj dôle?itý ?lovek.“ ?Aký dôle?itý? Je to starosta?“ “ Nie, ?éf, viac ako starosta....“ ? A viac ako starosta, kto je tam? Guvernér?“ ?Nie, viac...“. ?Je to prezident?“ ?Viac, myslím...“ ?A kto by mohol by? dôle?itej?í ako prezident?“ ?Po?úvajte, ?éf, ja naozaj neviem, kto to je, ale len vám hovorím, ?e pápe? je jeho ?ofér!“

Evanjelium, ktoré nás napomína, aby sme sa pre svoju spásu opä? stali ako deti (Mt 18, 3), nám týmto spôsobom pripomína aj obnovenie ich schopnosti usmieva? sa, ktorá je pod?a psychológov, ktorí si dali tú námahu a preskúmali ju, ako sa ukázalo, viac ako desa?krát vä??ia ako u dospelých.

Ni? ma dnes tak nepovzbudí ako stretnutie s de?mi: ak som mal v detstve svojich majstrov úsmevu, teraz, ke? som starý, sú to ?asto deti, ktoré sú mojimi mentormi. Sú to stretnutia, ktoré ma najviac povzbudia, pri ktorých sa cítim najlep?ie. A potom tie so starými ?u?mi: star?í ?udia, ktorí ?ehnajú ?ivotu, odkladajúc v?etku nevra?ivos?, ktorí majú rados? ako víno, ktoré sa rokmi stalo dobrým, sú neodolate?ní.

Majú milos? pla?u a smiechu, ako deti. Ke? deti beriem na ruky, na audienciách na Svätopeterskom námestí sa deti vä??inou usmievajú; iné, ke? ma vidia celého v bielom, si myslia, ?e som lekár, ktorý im pri?iel da? injekciu, a potom pla?ú. Sú to majstri spontánnosti, ?udskosti a pripomínajú nám, ?e tí, ktorí sa zrieknu svojej ?udskosti, sa zrieknu v?etkého, a ?e ke? nám za?ne by? za?a?ko vá?ne plaka? alebo sa vá?nivo smia?, vtedy sa skuto?ne za?al ná? úpadok. Stávame sa necitlivými a znecitlivení dospelí nepriná?ajú ni? dobré ani sebe, ani spolo?nosti a ani Cirkvi.

Preklad Miroslava Holubíková