杏MAP导航

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

ú?astníkom kongresu o ?udovej zbo?nosti v Stredomorí

Palais des Congrès

Va?a Eminencia kardinál, drahí bratia v biskupskej slu?be, drahí kňazi, reho?níci a reho?ní?ky, drahé sestry a drahí bratia v Kristovi,

som rád, ?e sa s vami mô?em stretnú? tu v Ajacciu na záver kongresu o ?udovej zbo?nosti v Stredomorí, na ktorom sa zú?astnilo mnoho vedcov a biskupov z Francúzska a iných krajín.

Krajiny obmývané Stredozemným morom vstúpili do dejín a boli kolískou mnohých civilizácií, ktoré dosiahli pozoruhodný rozvoj. Pripomíname si najmä grécko-rímsku a ?idovsko-kres?anskú civilizáciu, ktoré sved?ia o kultúrnom, nábo?enskom a historickom význame tohto ve?kého ?jazera“ uprostred troch kontinentov, tohto jedine?ného mora, ktorým je Stredozemné more.

Nesmieme zabúda?, ?e v klasickej literatúre, gréckej aj latinskej, bolo Stredozemné more ?asto ideálnym miestom pre zrod mýtov, bájí a legiend. Rovnako ako skuto?nos?, ?e filozofické myslenie a umenie spolu s naviga?nými technikami umo?nili civilizáciám Mare nostrum rozvinú? vysokú kultúru, otvori? komunika?né cesty, vybudova? infra?truktúru a akvadukty a e?te viac právne systémy a in?titúcie zna?nej komplexnosti, ktorých základné princípy sú platné a relevantné aj dnes.

Medzi Stredomorím a Blízkym východom vznikla ve?mi zvlá?tna nábo?enská skúsenos? spojená s Bohom Izraela, ktorý sa zjavil ?udstvu a za?al nepretr?itý dialóg so svojím ?udom, ktorý vyvrcholil v jedine?nej prítomnosti Je?i?a, Bo?ieho Syna. Bol to on, ktorý definitívne odhalil tvár Otca, svojho a ná?ho Otca, a ktorý zav??il zmluvu medzi Bohom a ?udstvom.

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Od Vtelenia Bo?ieho Syna uplynulo viac ako dvetisíc rokov a po ňom nasledovalo mnoho historických období a kultúr. V ur?itých historických momentoch kres?anská viera podmieňovala ?ivot národov a ich vlastných politických in?titúcií, zatia? ?o dnes, najmä v európskych krajinách, sa zdá, ?e otázka o Bohu slabne a my sa ocitáme ?oraz ?ahostajnej?í k jeho prítomnosti a jeho slovu. Pri analýze tohto scenára v?ak treba by? opatrný, aby sme sa neoddávali unáhleným úvahám a ideologickým súdom, ktoré niekedy e?te aj dnes stavajú proti sebe kres?anskú a svetskú kultúru. To je omyl!

Naopak, je dôle?ité uzna? vzájomnú otvorenos? týchto dvoch horizontov: veriaci sa s ?oraz vä??ím pokojom otvárajú mo?nosti ?i? svoju vieru bez toho, aby ju vnucovali, ale aby ju pre?ívali ako kvas v ceste sveta a prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Neveriacim alebo tým, ktorí sa vzdialili od nábo?enskej praxe, nie je cudzie h?adanie pravdy, spravodlivosti a solidarity, a ?asto, hoci nepatria k ?iadnemu nábo?enstvu, nosia v srdci vä??í smäd, po?iadavku po zmysle, ktorá ich vedie k spochybňovaniu tajomstva ?ivota a k h?adaniu základných hodnôt pre spolo?né dobro.

Práve v tomto rámci mô?eme pochopi? krásu a význam ?udovej zbo?nosti (porov. sv. Pavol VI., apo?tolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 48). Bol to práve svätý Pavol VI, ktorý v Evangelii nuntiandi ?zmenil názov“ z ?nábo?nosti“ na ?udovú ?zbo?nos?“. Na jednej strane nám pripomína Vtelenie ako základ kres?anskej viery, ktorá sa v?dy vyjadruje v kultúre, dejinách a jazykoch národa a odovzdáva sa prostredníctvom symbolov, zvykov, obradov a tradícií ?ivého spolo?enstva. Na druhej strane praktizovanie ?udovej zbo?nosti pri?ahuje a zapája aj ?udí, ktorí sú na prahu viery, ktorí ju nepraktizujú vytrvalo a ktorí v nej napriek tomu nachádzajú skúsenos? vlastných koreňov a citov spolu s ideálmi a hodnotami, ktoré pova?ujú za u?ito?né pre svoj vlastný ?ivot a pre spolo?nos?.

?udová zbo?nos?, ktorá vyjadruje vieru prostredníctvom jednoduchých gest a symbolického jazyka zakoreneného v kultúre ?udí, odha?uje prítomnos? Boha v ?ivom tele dejín, posilňuje vz?ah s Cirkvou a ?asto sa stáva príle?itos?ou na stretnutie, kultúrnu výmenu a oslavu - je to zvlá?tne: zbo?nos?, ktorá nie je sviato?ná, ktorá ?nepriná?a dobrú vôňu“, ak to nie je zbo?nos?, ktorá vychádza od ?udí, je príli? ?destilovaná“. V tomto zmysle jej prejavy zhmotňujú vz?ah s Pánom ako aj obsah viery. V tejto súvislosti rád pripomeniem úvahu Blaisa Pascala, ktorý v dialógu s fiktívnym respondentom, aby mu pomohol pochopi?, ako dospie? k viere, hovorí, ?e nesta?í znásobova? dôkazy Bo?ej existencie alebo vyvíja? intelektuálne úsilie, treba sa skôr pozera? na tých, ktorí u? pokro?ili na tejto ceste, preto?e za?ali malými krokmi, ?brali si svätenú vodu, obetovali úmysly sv. om?í“ (Pensieri, in Opere complete, Miláno, 2020, ?. 681). Malé kroky, ktoré vás posúvajú vpred. ?udová zbo?nos? je zbo?nos?, ktorá je spojená s kultúrou, ale nie je s ňou zamenená. A robí sa po malých krokoch.

Tu je teda nie?o, na ?o sa nesmie zabúda?: ?V ?udovej zbo?nosti mô?eme zachyti? spôsob, akým sa prijatá viera vtelila do kultúry a ?alej sa odovzdáva“, a preto je v nej ?podchytená aktívna evanjeliza?ná sila, ktorú nemô?eme podceňova?: bolo by to, ako keby sme nebrali do úvahy pôsobenie Ducha Svätého“ (Apo?tolská exhortácia Evangelii gaudium, 123; 126), ktorý pôsobí vo svätom Bo?om ?ude, priná?a ho v ka?dodennom rozli?ovaní. Spomeňme si na neboráka diakona Filipa, ktorého jedného dňa viedol [Duch] po ceste a po?ul pohana, slu?obníka etiópskej krá?ovnej Kandaky, ako ?íta proroka Izaiá?a a ni?omu nerozumie. Oslovil ho: ?Rozumie??“ - ?Nie.“ A zvestoval mu evanjelium. A ten ?lovek, ktorý v tej chvíli prijal vieru, pri?iel k miestu, kde bola voda, a hovorí: ?Povedz mi, Filip, mô?e? ma pokrsti?, teraz, tu, kde je voda?“ Filip mu odpovedal: ?Áno." A Filip nepovedal: ?To sa nedá, najprv si musí? urobi? kurz, musí? privies? krstných rodi?ov, obaja musia by? zosobá?ení v Cirkvi, musí? urobi? toto...“. Nebolo to tak, on ho pokrstil. Krst je práve dar viery, ktorý nám dáva Je?i?.

Musíme by? pozorní, aby ?udová zbo?nos? nebola zneu?ívaná, ?i vyu?ívaná zoskupeniami, ktoré majú v úmysle polemickým spôsobom posilni? si vlastnú identitu, podnecujú partikularizmy, opozície, vylu?ujúce postoje. To v?etko neodpovedá kres?anskému duchu ?udovej zbo?nosti a vyzýva v?etkých, najmä pastierov, aby boli bdelí, aby rozli?ovali a podporovali neustálu pozornos? vo?i ?udovým formám nábo?enského ?ivota.

  (Vatican Media)

Ke? sa ?udovej zbo?nosti podarí sprostredkova? kres?anskú vieru a kultúrne hodnoty národa, zjednoti? srdcia a stmeli? spolo?enstvo, vtedy sa rodí dôle?ité ovocie, ktoré dopadá na celú spolo?nos? a tie? na vz?ahy medzi politickými, sociálnymi a ob?ianskymi in?titúciami a Cirkvou. Viera nezostáva súkromnou skuto?nos?ou - musíme sa vyvarova? tohto, povedal by som, kacírskeho vývoja privatizácie viery, srdcia sa spájajú a posúvajú ?alej - skuto?nos?, ktorá sa ?erpá vo svätyni svedomia, ale - ak chce by? úplne verná sama sebe - zah?ňa záväzok a svedectvo pre v?etkých, pre ?udský rast, sociálny pokrok a starostlivos? o stvorenie v znamení lásky. Práve preto z vyznania kres?anskej viery a komunitného ?ivota o?ivovaného evanjeliom a sviatos?ami vznikli v priebehu storo?í nespo?etné diela solidarity a in?titúcie, ako sú nemocnice, ?koly, opatrovate?ské centrá - vo Francúzsku ich je ve?a! -, v ktorých sa veriaci venovali núdznym a prispievali k rastu spolo?ného dobra. ?udová zbo?nos?, procesie a roráty, charitatívne aktivity bratstiev, spolo?ná modlitba svätého ru?enca a iné formy zbo?nosti mô?u ?ivi? toto – dovolím si poveda? - ?kon?truktívne ob?ianstvo“ kres?anov. ?udová zbo?nos? vám dáva ?kon?truktívne ob?ianstvo“!

Niekedy to niektorí intelektuáli, niektorí teológovia nechápu. Spomínam si, ako som raz i?iel na tý?deň na sever Argentíny, do Salty, kde sa koná slávnos? Señor de los Milagros, Pána zázrakov. Celá provincia, celá, sa zíde vo svätyni a v?etci chodia na spove?, od starostu a? po posledného, preto?e majú v sebe túto zbo?nos?. V?dy som chodil spoveda? a bola to ?a?ká práca, lebo v?etci ?udia sa spovedajú. A raz, ke? som vychádzal, na?iel som známeho kňaza: ?Aha, ty si tu, ako sa má??“ - ?Dobre!“... A ke? sme vychádzali, v tej chvíli pristúpila jedna pani s nejakými svätými obrázkami v ruke a povedala kňazovi, dobrému teológovi: ?Ot?e, po?ehnáte ich?“ - ?Áno, po?ehnám. Kňaz, ve?ký teológ, jej hovorí: ?Pani, boli ste na svätej om?i?“ ?Áno, bola." - ?Áno, padrecito.“ - ?A viete, ?e na konci om?e sa v?etko po?ehnáva?“ - ?Áno, padrecito." - ?A viete, ?e Bo?ie po?ehnanie pochádza od neho?“ - ?Áno, padrecito“. V tej chvíli ho zavolal iný kňaz: ?Ako sa má??“ - ?A pani, ktorá to?kokrát povedala ?áno, padrecito“, sa obrátila na iného: ?Ot?e, po?ehnáte mi to?“. Je tu spoluú?as?, zdravá spoluú?as?, ktorá h?adá Pánovo po?ehnanie a neprijíma zov?eobecnenia.

Zároveň mô?u veriaci na spolo?nom základe tejto odvahy kona? dobro, ?iada? o po?ehnanie. Mô?u sa ocitnú? na spolo?nej ceste aj so svetskými, ob?ianskymi a politickými in?titúciami, aby spolo?ne pracovali v slu?be ka?dému ?loveku, po?núc tými najmen?ími, v záujme integrálneho ?udského rastu a starostlivosti o tento ?Île de beauté“. (Ostrov krásy, pozn. prekl.)

Z toho vyplýva potreba rozvoja koncepcie sekulárnosti, ktorá by nebola statická a zakorenená, ale vývojová a dynamická, schopná prispôsobi? sa rôznym alebo nepredvídaným situáciám a podporova? neustálu spoluprácu medzi ob?ianskymi a cirkevnými autoritami pre dobro celého spolo?enstva, pri?om ka?dá z nich by zostala v medziach svojich kompetencií a priestoru. Benedikt XVI. potvrdil, ?e zdravý sekularizmus ?znamená oslobodi? nábo?enstvo od bremena politiky a obohati? ju o prínos nábo?enstva, pri?om sa zachováva potrebný odstup, jasné rozlí?enie a nevyhnutná spolupráca medzi nimi. [...] Takáto zdravá sekularita zaru?uje, ?e politika mô?e pôsobi? bez toho, aby zneu?ívala nábo?enstvo, a ?e nábo?enstvo mô?e ?i? slobodne bez toho, aby ho za?a?ovala politika diktovaná vlastnými záujmami a niekedy nie v súlade s nábo?enským presved?ením alebo dokonca v rozpore s ním. Preto je zdravá sekularita (jednota - rozlí?enie) potrebná, ba nevyhnutná pre obidve“ (Apo?tolská exhort. postin. Ecclesia in Medio Oriente, 29). Takto povedal Benedikt XVI.: zdravá sekularita, ale popri nej aj religiozita. Oblasti majú by? re?pektované.

Takto sa mô?e uvo?ni? viac energie a viac synergie, bez predsudkov a bez zásadného odporu, v otvorenom, úprimnom a plodnom dialógu.

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Drahé sestry a bratia, ?udová zbo?nos?, ktorá je tu na Korzike ve?mi hlboko zakorenená – a nie je to pover?ivos?-, priná?a hodnoty viery a zároveň vyjadruje tvár, históriu a kultúru národov. Práve v tomto vzájomnom prelínaní, bez zmätkov, sa formuje neustály dialóg medzi nábo?enským a svetským svetom, medzi Cirkvou a ob?ianskymi a politickými in?titúciami. V tejto otázke ste u? dlho na ceste, je to va?a tradícia a ste cnostným príkladom v Európe. Pokra?ujte! A chcel by som povzbudi? mladých ?udí, aby sa e?te aktívnej?ie zapájali do spolo?ensko-kultúrneho a politického ?ivota s podnetom najzdrav?ích ideálov a nad?ením pre spolo?né dobro. Tak ako vyzývam pastierov a veriacich, politikov a osoby s verejnou zodpovednos?ou, aby v?dy zostávali blízko ?udí, po?úvali ich potreby, chápali ich utrpenie, tlmo?ili ich nádeje, preto?e ka?dá autorita rastie len v blízkosti. Pastieri musia ma? túto blízkos?: blízkos? k Bohu, blízkos? k iným pastierom, blízkos? ku kňazom, blízkos? k ?u?om, ktorí sú tak blízko. To sú skuto?ní pastieri. Ale pastier, ktorý nemá túto blízkos?, dokonca ani k dejinám a kultúre, je jednoducho ?Monsieur l'Abbé“. Nie je to pastier. Musíme rozli?ova? medzi týmito dvoma spôsobmi vykonávania pastora?nej práce.

Dúfam, ?e tento Kongres o ?udovej zbo?nosti vám pomô?e znovu objavi? korene va?ej viery a podnieti vás k obnovenému anga?ovaniu sa v Cirkvi a v ob?ianskej spolo?nosti v slu?be evanjeliu a spolo?nému dobru v?etkých ob?anov.

Nech vás Panna Mária, Matka Cirkvi, sprevádza a pomáha vám na va?ej ceste. ?akujem vám!

Preklad Martin Jarábek