杏MAP导航

Pán prezident republiky, drahí bratia biskupi, vá?ení primátori a starostovia zastupujúci mestá a územia obmývané Stredozemným morom, v?etci priatelia a priate?ky!

Srde?ne vás pozdravujem, v?a?ný ka?dému z vás, ?e ste prijali pozvanie kardinála Avelina zú?astni? sa na týchto stretnutiach. ?akujem vám za va?u prácu a za cenné úvahy, o ktoré ste sa podelili. Po Bari a Florencii pokra?uje cesta v slu?be stredomorským národom: aj tu sú cirkevní a ob?ianski predstavitelia spolu nie preto, aby rie?ili vzájomné záujmy, ale o?ivení tú?bou stara? sa o ?udstvo. ?akujem vám, ?e to robíte s mladými ?u?mi - sú?asnos?ou a budúcnos?ou Cirkvi a spolo?nosti.

Mesto Marseille je ve?mi starobylé. Zalo?ili ho grécki námorníci z Malej Ázie a 

pod?a legendy sa v ňom odohral príbeh lásky medzi námorníkom, ktorý emigroval a domorodou princeznou. Od svojho vzniku má zlo?itý a kozmopolitný charakter: víta bohatstvo mora a poskytuje domovinu tým, ktorí ju u? nemajú. Marseille nám hovorí, ?e napriek ?a?kostiam je dru?nos? mo?ná a je zdrojom radosti. Na mape medzi Nice a Montpellierom akoby sa takmer rysoval úsmev; a ja o ňom rád premý??am takto: Marseille je ?úsmev Stredomoria“. Preto by som vám rád ponúkol nieko?ko my?lienok o troch skuto?nostiach - troch oblastiach, ktoré charakterizujú Marseille: more, prístav a maják. Sú to tri symboly.

1. More. Príliv národov vytvoril z tohto mesta mozaiku nádeje s jeho ve?kou multietnickou a multikultúrnou tradíciou, ktorú reprezentuje viac ako 60 konzulátov prítomných na jeho území. Marseille je pluralitné a zároveň jedine?né mesto, preto?e práve jeho pluralita, ktorá je výsledkom stretávania sa so svetom, robí jeho históriu jedine?nou. Dnes ?asto po?úvame, ?e dejiny Stredomoria sú sie?ou konfliktov medzi rôznymi civilizáciami, nábo?enstvami a víziami. Neignorujme problémy - sú tu - ale nenechajme sa oklama?: výmeny, ktoré sa uskuto?nili medzi národmi, urobili zo Stredozemného mora kolísku civilizácie, more preplnené pokladmi, a to a? do takej miery, ?e, ako napísal ve?ký francúzsky historik, ?nie je to jedna krajina, ale nespo?etné krajiny. Nie je to jedno more, ale viacero morí“; ?po tisícro?ia do neho prúdilo v?etko, ?o komplikovalo a obohacovalo jeho dejiny“ (F. Braudel, La Méditerranée, Paris 1985, 16).

Mare nostrum je priestorom stretnutia: medzi abrahámovskými nábo?enstvami; medzi gréckym, latinským a arabským myslením; medzi vedou, filozofiou a právom a medzi mnohými inými skuto?nos?ami. Odovzdalo svetu vysokú hodnotu ?udskej bytosti, obdarenej slobodou, otvorenej pravde a potrebujúcej spásu, ktorá vidí svet ako zázrak, ktorý treba objavi?, a záhradu, ktorú treba obýva?, v znamení Boha, ktorý uzatvára spojenectvo s ?udstvom.

Ve?ký primátor ?ítal v Stredomorí nie otázku konfliktu, ale odpove? mieru, skuto?ne ?za?iatok a základ mieru medzi v?etkými národmi sveta“ (G. la Pira, Parole a conclusione del primo Colloquio Mediterraneo, 6. októbra 1958). V skutku povedal: ?Odpove? [...] je mo?ná, ak vezmeme do úvahy spolo?né historické a takpovediac trvalé povolanie, ktoré Prozrete?nos? pridelila v minulosti, pride?uje v sú?asnosti a v istom zmysle pridelí v budúcnosti, národom a národnostiam, ktoré ?ijú na brehoch tohto tajomného roz?íreného Tiberiadského jazera, ktorým je Stredozemné more“ (Príhovor pri otvorení prvého stredomorského kolokvia, 3. októbra 1958). Tiberiadské jazero, teda Galilejské more, miesto, kde sa v ?ase Krista sústre?ovalo ve?ké mno?stvo národov, kultov a tradícií. Práve tam, v ?Galilei pohanov“ (porov. Mt 4, 15), ktorú pretína Morská cesta, sa odohrávala vä??ina Je?i?ovho verejného ?ivota.

Mnohotvárny a v mnohých oh?adoch nestabilný kontext bol miestom univerzálneho ohlasovania blahoslavenstiev v mene Boha Otca v?etkých, ktorý ?dáva vychádza? svojmu slnku nad zlými i dobrými a dáva pr?a? spravodlivým i nespravodlivým“ (Mt 5, 45). Bola to tie? výzva roz?íri? hranice srdca, prekona? etnické a kultúrne bariéry. Tu je teda odpove?, ktorá prichádza od Stredozemného mora: toto ve?né Galilejské more pozýva k tomu, aby sa proti rozde?ovaniu konfliktov postavila ?dru?nos? rozdielov“ (T. Bello, Benedette inquietudini, Milano 2001, 73).

Mare nostrum na kri?ovatke medzi Severom a Juhom, Východom a Západom sústre?uje výzvy celého sveta, ako o tom sved?í jeho ?pä? brehov“: severná Afrika, Blízky východ, ?ierne more - Egejské more, Balkán a latinská Európa. Je to výbe?ok výziev, ktoré sa týkajú v?etkých: spomeňme si na klímu, pri?om Stredozemné more predstavuje horúce miesto, kde sú zmeny najrýchlej?ie cite?né; aké dôle?ité je zachova? stredomorskú makiu, pokladnicu biodiverzity! Skrátka, toto more, prostredie, ktoré ponúka jedine?ný prístup k zlo?itosti, je ?zrkadlom sveta“ a nesie v sebe globálne povolanie k bratstvu, jedine?né povolanie, ktoré je jediným spôsobom, ako predchádza? konfliktom a prekonáva? ich.

Bratia a sestry, v dne?nom mori konfliktov sme tu preto, aby sme posilnili prínos Stredozemného mora, aby sa opä? stalo laboratóriom mieru. Preto?e to je jeho povolanie, by? miestom, kde sa stretávajú rôzne krajiny a reality na základe ?udskosti, ktorú v?etci zdie?ame, a nie na základe protichodných ideológií. Áno, Stredomorie vyjadruje my?lienku, ktorá nie je jednotná a ideologická, ale mnohotvárna a prispôsobená realite; my?lienku vitálnu, otvorenú a zmierovaciu: my?lienku spolo?enstva: to je to slovo. Ako ve?mi ju potrebujeme v sú?asnej situácii, ke? zastarané a bojovné nacionalizmy chcú zni?i? sen o spolo?enstve národov! Ale - nezabúdajme - so zbraňami sa vedie vojna, nie mier, a s chamtivos?ou po moci sa v?dy vraciame do minulosti, a nebudujeme budúcnos?.

Kde by sme teda mali za?a? budova? mier? Na brehu Galilejského jazera za?al Je?i? tým, ?e dal nádej chudobným, vyhlásil ich za blahoslavených: vypo?ul ich potreby, uzdravil ich rany, ohlásil im radostnú zves? o krá?ovstve ako prvým. Práve odtia? musíme za?a? znova, od ?asto tichého volania posledných, nie od prvých z triedy, ktorí zvy?ujú hlas, hoci sa majú dobre. Za?nime znova, Cirkev a ob?ianske spolo?enstvo, od po?úvania chudobných, ktorých máme ?objíma? a nie s?ítava?“ (P. Mazzolari, La parola ai poveri, Bologna 2016, 39), preto?e majú tváre a nie sú to len ?ísla.

Zmena smerovania na?ich komunít spo?íva v tom, ?e k nim budeme pristupova? ako k bratom, ktorých príbehy by sme mali pozna?, a nie vníma? ich ako nepríjemné problémy, vyhadzova? ich, posiela? domov. Ná? prístup spo?íva v tom, ?e ich prijmeme, nie schovávame; ?e ich integrujeme, nie vys?ahujeme; ?e im dáme dôstojnos?. A Marseille, chcem zopakova?, je hlavným mestom integrácie národov. To je va?a hrdos?!

Dnes je more ?udského spolu?itia zne?istené nestabilitou, ktorá zraňuje aj nádherné Marseille. A kde je nestabilita, tam je zlo?in: kde je materiálna, vzdelanostná, pracovná, kultúrna a nábo?enská chudoba, tam je vydlá?dený terén pre mafiu a nezákonné obchodovanie. Samotný záväzok in?titúcií nesta?í, potrebujeme otras svedomia, aby sme povedali ?nie“ nezákonnosti a ?áno“ solidarite, ktorá nie je kvapkou v mori, ale nevyhnutným prvkom na pre?istenie jeho vôd.

Skuto?ným sociálnym zlom nie je ani tak nárast problémov, ale úpadok starostlivosti. Kto sa dnes stará o mladých ?udí, ktorí sú ponechaní sami na seba a ?ahko sa stávajú obe?ami zlo?inu a prostitúcie? Kto sa o nich stará? Kto je nablízku ?u?om zotro?eným prácou, ktorá by ich mala urobi? slobodnej?ími? Kto sa stará o vystra?ené rodiny, ktoré sa boja budúcnosti a privádzajú na svet nové bytosti? Kto po?úva náreky osamelých starých ?udí, ktorí namiesto toho, aby si ich vá?ili, sú zaparkovaní s falo?ne dôstojnou vyhliadkou na sladkú smr?, v skuto?nosti slan?iu ako morské vody? Kto myslí na nenarodené deti, odmietané v mene falo?ného práva na pokrok, ktorý je namiesto toho regresom v potrebách jednotlivca?

Dnes sme svedkami tragédie, ke? si pletieme deti so ?teniatkami... Môj tajomník mi povedal, ?e ke? prechádzal cez Námestie svätého Petra, videl nejaké ?eny, ktoré niesli deti... ale neboli to deti, vo vozíku boli ?teniatka... Táto zámena nám hovorí nie?o zlé... Kto sa pozrie so súcitom za vlastné brehy, aby po?úval výkriky bolesti, ktoré sa dvíhajú zo severnej Afriky a Blízkeho východu? Ko?ko ?udí ?ije ponorených do násilia a trpí situáciami nespravodlivosti a prenasledovania! A myslím na to?kých kres?anov, ktorí sú ?asto nútení opusti? svoje krajiny alebo tam ?ijú bez toho, aby im boli uznané ich práva, bez toho, aby mali plné ob?ianstvo.

Prosím, anga?ujme sa, aby sa tí, ktorí sú sú?as?ou spolo?nosti, mohli sta? jej plnohodnotnými ob?anmi. A potom je tu výkrik bolesti, ktorý rezonuje najviac zo v?etkých a ktorý mení mare nostrum na mare mortuum, Stredomorie z kolísky civilizácie na hrob dôstojnosti. Je to tlmený výkrik bratov a sestier migrantov, ktorému by som chcel venova? pozornos? úvahou o druhom obraze, ktorý nám Marseille ponúka, o obraze svojho prístavu. Najprv more. Po druhé prístav.

2. Marseillský prístav bol po stáro?ia do?iroka otvorenými dverami k moru, do Francúzska a do Európy. Mnohí odtia?to odchádzali za prácou a budúcnos?ou do zahrani?ia a mnohí odtia?to prechádzali bránou na kontinent s bato?inou plnou nádeje. Marseille má ve?ký prístav a je ve?kou bránou, ktorá sa nedá uzavrie?. Na druhej strane sa zatvorili viaceré stredomorské prístavy. A zazneli dve slová, ktoré podnecovali obavy ?udí: ?invázia“ a ?núdzový stav“. A prístavy sú zatvorené...

Tí v?ak, ktorí riskujú svoje ?ivoty na mori, neuskuto?ňujú inváziu, h?adajú prijatie, h?adajú ?ivot. Pokia? ide o núdzový stav, migra?ný fenomén nie je ani tak momentálnou naliehavos?ou, ktorá je v?dy dobrá na vyvolanie popla?nej propagandy, ale skuto?nos?ou na?ich ?ias, procesom, ktorý zah?ňa tri svetadiely okolo Stredozemného mora a ktorý sa musí riadi? s múdrou prezieravos?ou: s európskou zodpovednos?ou schopnou ?eli? objektívnym ?a?kostiam. A ja sa tu, na tejto mape, pozerám na privilegované prístavy pre migrantov... Cyprus, Grécko, Malta, Taliansko a ?panielsko... Sú oto?ené k Stredozemnému moru a prijímajú migrantov.

Mare nostrum volá po spravodlivosti, na jeho brehoch vy?aruje bohatstvo, konzum a plytvanie na jednej strane, zatia? ?o na druhej strane je chudoba a neistota. Aj v tomto prípade Stredozemné more odrá?a svet, v ktorom sa Juh obracia k Severu, v ktorom sa to?ko rozvojových krajín su?ovaných nestabilitou, re?imami, vojnami a dezertifikáciou obracia k bohatým, v globalizovanom svete, v ktorom sme v?etci prepojení, ale rozdiely e?te nikdy neboli také hlboké. A predsa táto situácia nie je v posledných rokoch ni?ím novým a nie je to tento pápe?, ktorý pri?iel z druhého konca sveta, kto na ňu ako prvý naliehavo a so znepokojením upozorňuje. Cirkev o nej srdcervúco hovorí u? viac ako pä?desiat rokov.

Práve sa skon?il Druhý vatikánsky koncil ke? svätý Pavol VI. vo svojej encyklike Populorum progressio napísal: ?Národy hladu dnes dramaticky vyzývajú národy hojnosti. Cirkev sa chveje pred týmto výkrikom úzkosti a vyzýva ka?dého, aby láskou odpovedal svojmu bratovi“ (?. 3). Pápe? Montini vymenoval ?tri povinnosti“ vyspelej?ích národov, ?zakorenené v ?udskom a nadprirodzenom bratstve“: ?povinnos? solidarity, teda pomoc, ktorú musia bohaté národy poskytnú? rozvojovým krajinám; povinnos? sociálnej spravodlivosti, teda opätovné spravodlivé usporiadanie chybných obchodných vz?ahov medzi silnými a slabými národmi; a po tretie povinnos? v?eobecnej lásky, t. j. podpora ?udskej?ieho sveta pre v?etkých, spolo?ného sveta, v ktorom v?etci majú ?o da? a ?o prija?, bez toho, aby pokrok jedných predstavoval preká?ku pre rozvoj druhých“ (?. 44). Vo svetle evanjelia a týchto úvah Pavol VI. v roku 1967 zdôraznil ?povinnos? prijatia“, na ktorej, ako napísal, ?nemô?eme dostato?ne trva?“ (?. 67).

Pätnás? rokov predtým k tomu nabádal Pius XII., ke? napísal, ?e ?Nazaretská rodina vo vyhnanstve, Je?i?, Mária a Jozef emigrujúci do Egypta [...] sú vzorom, príkladom a oporou v?etkých emigrantov a pútnikov ka?dého veku a z ka?dej krajiny, v?etkých ute?encov akéhoko?vek stavu, ktorí pod tlakom prenasledovania alebo núdze sú nútení opusti? svoju vlas?, zanecha? svojich milovaných príbuzných [...] a odís? do cudzej krajiny“ (Ap. Kon?t. Exsul Familia de spirituali emigrantium cura, 1. augusta 1952).

Iste, ?a?kosti pri prijímaní sú tu pre v?etkých vidite?né. Migrantov treba prijíma?, chráni? alebo sprevádza?, podporova? a integrova?. Ak sa to nedosiahne, migrant skon?í na okraji spolo?nosti. Prijatie, sprevádzanie, podpora a integrácia: to je ten ?týl. Je pravda, ?e nie je ?ahké ma? tento ?týl alebo integrova? ?udí, ktorí nie sú o?akávaní, ale hlavným kritériom nemô?e by? zachovanie vlastného blaha, ale zachovanie ?udskej dôstojnosti.

Tých, ktorí sa k nám utiekajú, by sme nemali vníma? ako bremeno, ktoré treba nies?: ak ich budeme vníma? ako bratov, budú sa nám javi? predov?etkým ako dar. Zajtra bude Svetový deň migrantov a ute?encov. Nechajme sa doja? príbehom mnohých na?ich bratov a sestier v núdzi, ktorí majú právo migrova? aj nemigrova?, a neuzatvárajme sa do ?ahostajnosti. Dejiny nás vyzývajú, aby sme si uvedomili, ?e je potrebné zabráni? stroskotaniu civilizácie. Budúcnos? nebude v uzavretosti, ktorá je návratom do minulosti, zvratom na ceste dejín.

Proti stra?nej pohrome vykoris?ovania ?udských bytostí nie je rie?ením odmieta?, ale pod?a mo?ností ka?dého zabezpe?i? ve?ký po?et legálnych a regulárnych vstupov, udr?ate?ných v?aka spravodlivému prijatiu európskym svetadielom v rámci spolupráce s krajinami pôvodu. Na druhej strane, poveda? ?dos?“ znamená zatvára? o?i; snaha ?zachráni? sa“ teraz, sa zajtra zmení na tragédiu, ke? nám budúce generácie budú ?akova?, ak sme dokázali vytvori? podmienky pre nevyhnutnú integráciu, zatia? ?o nám budú vy?íta?, ak sme uprednostnili len sterilnú asimiláciu.

Integrácia, dokonca aj migrantov, je namáhavá, ale prezieravá: pripravuje budúcnos?, ktorá, ?i sa nám to pá?i alebo nie, bude spolo?ná alebo nie; asimilácia, ktorá neberie do úvahy rozdiely a zostáva strnulá vo svojich vlastných paradigmách, namiesto toho spôsobuje, ?e idea preva?uje nad realitou a ohrozuje budúcnos?, zvä??uje vzdialenosti a vyvoláva vytváranie geta, ?o spôsobuje vzplanutie nepriate?stva a nezná?anlivosti.

Bratstvo potrebujeme ako chlieb. Samotné slovo ?brat“ vo svojom indoeurópskom odvodení odha?uje koreň súvisiaci s vý?ivou a ob?ivou. Udr?íme sa len vtedy, ke? budeme najslab?ích ?ivi? nádejou, ke? ich budeme prijíma? ako bratov. ?Nezabúdajte na pohostinnos?“ (Hebr 13, 2), hovorí nám Sväté písmo. A zo Starého zákona sa opakuje: vdova, sirota a cudzinec. Tri povinnosti lásky: pomáha? vdove, pomáha? sirote a pomáha? cudzincovi, migrantovi.

V tomto oh?ade je marseillský prístav aj ?bránou k viere“. Pod?a tradície sa tu vylodili svätí Marta, Mária a Lazár a zasiali v týchto kon?inách evanjelium. Viera prichádza z mora, ako to pripomína marseillská tradícia Svie?kovej procesie s námorným sprievodom. Lazár je v evanjeliu Je?i?ov priate?, ale je to aj meno protagonistu ve?mi aktuálneho podobenstva, ktoré nám otvára o?i pre nerovnos?, ktorá rozkladá bratstvo, a hovorí nám o Pánovej zá?ube v chudobných.

My kres?ania, ktorí veríme v ná?ho Boha, ktorý sa stal ?lovekom, v jediného a neopakovate?ného ?loveka, ktorý na brehu Stredozemného mora hovoril o sebe ako o ceste, pravde a ?ivote (porov. Jn 14, 6), nemô?eme súhlasi? s tým, aby sa cesty stretnutia uzavreli... Nezatvárajme cesty stretnutia, prosím! Nemô?eme sa zmieri? s tým, aby pravda boha peňazí zví?azila nad dôstojnos?ou ?loveka, aby sa ?ivot zmenil na smr?!

Cirkev, vyznávajúc, ?e Boh sa v Je?i?ovi Kristovi ?ur?itým spôsobom spojil s ka?dým ?lovekom“ (Gaudium et spes, 22), verí spolu so svätým Jánom Pavlom II. ?e jeho cestou je ?lovek (porov. encyklika Redemptor hominis, 14). Adoruje Boha a slú?i tým najkrehkej?ím, adoruje Boha a slú?i tým najkrehkej?ím, ktorí sú jeho pokladmi. Adorova? Boha a slú?i? blí?nemu, to je to, na ?om zále?í: nie spolo?enská dôle?itos? alebo ?íselná dôslednos?, ale vernos? Pánovi a ?loveku!

Toto je kres?anské svedectvo a mnohokrát je dokonca hrdinské; myslím napríklad na svätého Charlesa de Foucaulda, ?univerzálneho brata“, na mu?eníkov z Al?írska, ale aj na mnohých dne?ných charitatívnych pracovníkov. V tomto priam ?kandalózne evanjeliovom spôsobe ?ivota Cirkev nachádza bezpe?ný prístav, v ktorom mô?e zakotvi? a z ktorého mô?e vypláva?, aby mohla tka? putá s ?u?mi ka?dého národa, v?ade h?ada? stopy Ducha a ponúka? to, ?o dostala z milosti.

Tu je naj?istej?ia skuto?nos? Cirkvi, tu je - napísal Bernanos – ?Cirkev svätých“ a dodal, ?e ?celý tento ve?ký aparát múdrosti, sily, pru?nej disciplíny, ve?koleposti a majestátu nie je sám osebe ni?ím, ak ho neo?ivuje láska“ (Jeanne relapse et sainte, Paris 1994, 74). Rád chválim túto francúzsku prenikavos?, veriaceho a tvorivého génia, ktorý tieto pravdy potvrdil mno?stvom gest a spisov.

Svätý Cézar z Arles povedal: ?Ak máte lásku, máte Boha, a ak máte Boha, ?o vám chýba?“ (Sermo 22, 2). Pascal uznával, ?e ?jediným ú?elom Písma je láska“ (Pensieri, ?. 301) a ?e ?pravda mimo lásky nie je Boh, ale je jeho obrazom a modlou, ktorú nemo?no ani milova?, ani uctieva?“ (Pensieri, ?. 767). A svätý Ján Kassián, ktorý tu zomrel, napísal, ?e ?v?etko, aj to, ?o sa pova?uje za u?ito?né a potrebné, má men?iu hodnotu ako to dobro, ktorým je pokoj a láska“ (Duchovné predná?ky XVI, 6).

Je teda dobré, ?e kres?ania nie sú v láske druhí; a ?e evanjelium lásky je magna charta pastora?nej starostlivosti. Nie sme povolaní oplakáva? minulé ?asy alebo nanovo definova? cirkevnú dôle?itos?, sme povolaní sved?i?: nie vyzdobi? evanjelium slovami, ale da? mu telo; nie hodnoti? vidite?nos?, ale vyda? sa na bezodplatnos?, veriac, ?e ?Je?i?ovou mierou je láska bez miery“ (Homília, 23. februára 2020). Svätý Pavol, apo?tol pohanov, ktorý ve?kú ?as? svojho ?ivota strávil na stredomorských cestách, od jedného prístavu k druhému, u?il, ?e na naplnenie Kristovho zákona musíme nies? bremená jeden druhého (porov. Gal 6, 2).

Drahí bratia biskupi, prosím, neza?a?ujme ?udí bremenami, ale od?ah?ujme ich námahu v mene evanjelia milosrdenstva, aby sme s rados?ou rozdávali Je?i?ovu ú?avu unavenému a zranenému ?udstvu. Nech Cirkev nie je zhroma?diskom predpisov, nech je prístavom nádeje pre sk?ú?ených. Roz?írte svoje srdcia, prosím! Nech je Cirkev prístavom ob?erstvenia, kde sa ?udia cítia povzbudení chopi? sa ?ivota s neporovnate?nou silou Kristovej radosti. Nech Cirkev nie je zvykom. Pamätajme na Pána: ka?dý, ka?dý je pozvaný.

3. A tak sa v krátkosti dostávam k poslednému obrazu, obrazu majáka. Osvet?uje more a ukazuje prístav. Pýtam sa, aké svetelné cesty mô?u vies? smerovanie cirkví v Stredozemnom mori? Ke? myslíme na more, ktoré spája to?ko rôznych veriacich spolo?enstiev, verím, ?e mô?eme uva?ova? o viacerých synergických cestách, mo?no dokonca uva?ova? o mo?nosti stredomorskej cirkevnej konferencie, potrebnej na zdie?anie a aby dala regiónu vä??iu cirkevnú reprezentatívnos?, ako povedal kardinál. Aj vzh?adom na prístav a otázku migrácie by mohlo by? plodné pracova? na e?te viac prepojenej ?pecifickej pastorácii, aby najviac ohrozené diecézy mohli poskytova? lep?iu duchovnú a ?udskú pomoc svojim sestrám a bratom v núdzi.

Napokon, maják v tejto prestí?nej budove, ktorá nesie jeho meno, ma núti myslie? predov?etkým na mladých ?udí: oni sú svetlom, ktoré ukazuje cestu vpred. Marseille je ve?ké univerzitné mesto, v ktorom sa nachádzajú ?tyri univerzitné areály. Z pribli?ne 35 000 ?tudentov, ktorí ich nav?tevujú, je 5 000 cudzincov. Kde inde treba za?a? utkáva? vz?ahy medzi kultúrami ako na univerzite? Tam mladých ?udí neuchvacujú zvody moci, ale sen o budovaní budúcnosti. Stredomorské univerzity sú laboratóriami snov a staveniskami budúcnosti, kde mladí ?udia dozrievajú stretávaním, vzájomným spoznávaním a objavovaním blízkych a zároveň odli?ných kultúr a súvislostí.

To je spôsob, ako prelomi? predsudky, zahoji? rany a odvráti? fundamentalistickú rétoriku. Pozor na kázanie to?kých fundamentalizmov, ktoré sú dnes v móde. Dobre vzdelaní a súdr?ní mladí ?udia mô?u otvori? ne?akané dvere dialógu. Ak chceme, aby sa venovali evanjeliu a vysokej slu?be politike, musíme by? najprv dôveryhodní: zabudnú? na seba, oslobodi? sa od sebareferencií, venova? sa neúnavne pre druhých. Prvoradá výzva výchovy sa v?ak týka ka?dého formatívneho veku: u? v detstve mo?no spájaním sa s inými prekona? mnohé bariéry a predsudky, rozvíja? vlastnú identitu v kontexte vzájomného obohacovania. Cirkev k tomu mô?e prispie? tým, ?e dá svoje forma?né siete do slu?ieb a o?iví ?tvorivos? bratstva“.

Bratia a sestry, výzvou je aj stredomorská teológia, ktorá sa rozvíja... Teológia musí by? zakorenená v ?ivote. Nefunguje ...oslobodzujúca ...laboratórna teológia. A toto je výzva: stredomorská teológia, ktorá rozvíja myslenie priliehajúce k realite, ?domov“ ?udského, a nielen technického údaja, schopné spája? generácie prepojením pamäti a budúcnosti a originálne podporova? ekumenickú cestu medzi kres?anmi a dialóg medzi veriacimi rôznych nábo?enstiev.

Je dobré pusti? sa do filozofického a teologického výskumu, ktorý vychádzajúc zo stredomorských kultúrnych zdrojov, obnovuje nádej ?loveka, tajomstvo slobody, ktorý potrebuje Boha a druhého, aby dal zmysel jeho existencii. A tie? je potrebné uva?ova? o tajomstve Boha, o ktorom si nikto nemô?e nárokova?, ?e ho vlastní alebo ovláda, a ktoré, naopak, treba vyňa? z akéhoko?vek násilného a in?trumentálneho pou?ívania, uvedomujúc si, ?e vyznanie jeho ve?kosti v nás predpokladá pokoru h?adajúcich.

Drahí bratia a sestry, som rád, ?e mô?em by? tu v Marseille! Pán prezident ma raz pozval na náv?tevu Francúzska a povedal mi: ?Je dôle?ité, aby ste pri?li do Marseille!“ A ja som mu povedal: ?To je dôle?ité!“ A tak som pri?iel... ?akujem vám za va?u trpezlivos?, trpezlivé po?úvanie a anga?ovanos?. Cho?te do toho, odvá?livci! Bu?te morom dobra, aby ste solidárne ?elili dne?nej chudobe; bu?te pohostinným prístavom, aby ste prijali tých, ktorí h?adajú lep?iu budúcnos?; bu?te majákom mieru, aby ste prostredníctvom kultúry stretnutia roz?tiepili temné priepasti násilia a vojny. ?akujem ve?mi pekne.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu/ Vatican News: Martin Jarábek)