杏MAP导航

Sledovali sme ako tento mladý mu?, Stefano, na ceste ku kňazstvu po?iadal o prijatie slu?by akolytu. Musíme sa za neho modli?, aby pokra?oval vo svojom povolaní a bol verný. Ale tie? sa musíme modli? za túto Cirkev v Asti, aby jej Pán zoslal kňazské povolania, preto?e ako vidíte, vä??ina sú star?í ?udia, ako ja: potrebujeme mladých kňazov, takých, ako tí nieko?kí stadia?to, ktorí sú skvelí. Modlime sa k Pánovi, aby po?ehnal tento kraj.

Z týchto krajov sa môj otec vydal na cestu emigrácie do Argentíny. A do týchto krajov, ktoré sú vzácne svojimi plodmi zeme a predov?etkým opravdivej pracovitosti ?udí, som pri?iel znovu pocíti? chu? svojich koreňov. Dnes je to v?ak opätovne evanjelium, ktoré nás privádza spä? ku koreňom viery. Nájdeme ich vo vyprahnutej zemi Kalvárie, kde Je?i? tak ako semienko dal svojou smr?ou vzklí?i? nádeji: zasadený do srdca zeme, otvoril nám cestu do neba; svojou smr?ou nám dal ve?ný ?ivot; prostredníctvom dreva krí?a nám priniesol ovocie spásy. Pozerajme teda na neho, h?a?me na Ukri?ovaného.

Na krí?i sa objavuje len jedna veta: «Toto je ?idovský krá?» (Lk 23,38). H?a, jeho titul: Krá?. Pri poh?ade na Je?i?a sa v?ak na?a predstava o krá?ovi obracia naruby. Skúsme si vizuálne predstavi? krá?a: príde nám na um silný mu? sediaci na tróne so vzácnymi insígniami, so ?ezlom v rukách a s trblietavými prsteňmi na prstoch, ako predná?a slávnostné slová svojim poddaným. To je zhruba obraz, ktorý máme v hlave.

Ale pri poh?ade na Je?i?a vidíme pravý opak. Nesedí na pohodlnom tróne, 

ale visí na popravisku. Boh, ktorý «mocnárov zosadil z trónov» (Lk 1,52), koná ako sluha, ktorého mocní dali na krí?; ozdobený len klincami a t?ním, zbavený v?etkého, av?ak bohatý na lásku, z trónu krí?a u? viac neu?í zástupy slovami, u? nedvíha ruku, aby u?il. Robí viac: na nikoho neukazuje prstom, ale v?etkým otvára svoju náru?. Takto sa ukazuje ná? Krá?: s otvorenou náru?ou, a brasa aduerte [piemontské náre?ie, pozn.].

A? ke? vstúpime do jeho náru?ia, pochopíme: pochopíme, ?e Boh za?iel a? tak ?aleko, a? k paradoxu krí?a, práve preto, aby objal v?etko z nás, ba aj to, ?o bolo od neho najvzdialenej?ie: na?u smr? – Je?i? objal na?u smr? –, na?u boles?, na?e chudoby, na?e krehkosti, na?e biedy. Stal sa sluhom, aby sa ka?dý z nás mohol cíti? ako syn; dovolil, aby ho urá?ali a vysmievali sa mu, aby v akomko?vek poní?ení nikto z nás nebol viac sám; dovolil, aby ho zobliekli, aby sa nikto necítil zbavený svojej dôstojnosti; vy?iel na krí?, aby v ka?dom ukri?ovanom v priebehu dejín bola prítomnos? Boha.

H?a ná? Krá?, Krá? ka?dého z nás, Krá? vesmíru, preto?e prekro?il najvzdialenej?ie hranice ?love?enstva, vstúpil do ?iernych dier nenávisti do ?iernych dier opustenosti, aby osvietil ka?dý ?ivot a objal ka?dú skuto?nos?. Bratia a sestry, toto je Krá?, ktorého dnes oslavujeme! Nie je ?ahké pochopi? to, ale je ná? Krá?. A otázka, ktorú si treba polo?i?, znie: je tento Krá? vesmíru Krá?om mojej existencie? Verím v neho? Ako ho mô?em oslavova? ako Pána v?etkých vecí, ak sa nestane aj Pánom môjho ?ivota? A ty, ktorý dnes za?ína? túto cestu ku kňazstvu, nezabúdaj, ?e toto je tvoj vzor: nelipni na poctách, nie. Toto je tvoj vzor; ak nemá? v úmysle by? kňazom ako tento Krá?, rad?ej sa zastav.

Uprime v?ak svoj zrak opä? na ukri?ovaného Je?i?a. Vidí?, on nepozoruje tvoj ?ivot len na chví?u a dos?, nevenuje ti len letmý poh?ad, ako to ?asto robíme my s ním, ale on zostáva tam, a brasa aduerte – s roztvorenou náru?ou –, aby ti v tichosti povedal, ?e ni? z teba mu nie je cudzie, ?e ?a chce obja?, pozdvihnú? a spasi? takého, aký si, s tvojou históriou, s tvojimi biedami, s tvojimi hriechmi. Ale Pane, je to pravda? S mojím trápením ma takto miluje?? Ka?dý si tejto chvíli pomyslime na vlastnú biedu: ?Ale, miluje? ma s týmito duchovnými nedostatkami, ktoré mám, s týmito obmedzeniami?“

On sa usmieva a dáva nám pochopi?, ?e nás miluje, a ?e za nás dal svoj ?ivot. Zamyslime sa trochu nad na?imi obmedzeniami, a tie? nad dobrými vecami: On nás miluje takých, akí sme, akí sme teraz. On nám dáva mo?nos? kra?ova? v ?ivote, ak sa odovzdá? jeho tichej láske, ktorá sa ponúka, no nevnucuje – láska Bo?ia sa nikdy nevnucuje – jeho láske, ktorá ti v?dy odpú??a. My sa to?kokrát unavíme v odpú??aní ?u?om a spravíme krí?, lámeme palicu, spolo?ensky pochováme ?loveka. On sa nikdy neunaví v odpú??aní, nikdy, nikdy: v?dy ?a postaví na nohy, v?dy ti prinavracia tvoju krá?ovskú dôstojnos?. Áno, a z ?oho tá spása vychádza? Z toho, ?e sa ním necháme milova?, preto?e len tak budeme oslobodení od otroctva ná?ho ega, od strachu, ?e budeme sami, od my?lienky, ?e to nezvládneme.

Bratia a sestry, ?asto sa stavajme pred Ukri?ovaného a nechajme sa milova?, preto?e tie roztvorené ramená aj nám roztvárajú raj, tak ako ?kajúcemu lotrovi“. Vnímajme ako nám adresovanú tú vetu, jedinú, ?o dnes Je?i? hovorí z krí?a: «Bude? so mnou v raji» (Lk 23,43). Toto je to, ?o chce Boh a ?o nám chce poveda?, ka?dému z nás, zaka?dým, ke? necháme na sebe spo?inú? jeho poh?ad. A vtedy pochopíme, ?e nemáme neznámeho Boha, ktorý je tam hore v nebi, mocný a vzdialený, ale Boha, ktorý je nablízku. Blízkos? je Bo?í ?týl: blízkos? s ne?nos?ou a milosrdenstvom. Toto je Bo?í ?týl, iný ?týl nemá. Je blízky, ne?ný a súcitný. Ne?ný a milosrdná, ktorého otvorená náru? ute?uje a hladí. H?a, ná? Krá?!

Bratia a sestry, po tom, ako sme sa na neho h?adeli, ?o mô?eme urobi?? Dne?né Evanjelium pred nás stavia dve cesty. Pred Je?i?om sú tí, ktorí sú divákmi, a tí, ktorí sa zapájajú. Divákov je ve?a, vä??ina. Dívajú sa, je to divadlo: vidie? niekoho zomiera? na krí?i. V skuto?nosti – hovorí text – ??udia sa dívali“ (v. 35). Neboli to zlí ?udia, mnohí boli veriaci, ale pri poh?ade na Ukri?ovaného zostali divákmi: neurobia krok smerom k Je?i?ovi, ale pozerajú sa na neho z dia?ky, zvedavo a ?ahostajne, bez toho, aby sa skuto?ne zainteresovali, bez toho, aby sa pýtali, ?o mô?u urobi?. Mo?no sa vyjadrili: ?Aha pozri na neho...“, mo?no vyjadrili svoje úsudky a názory: ?Ve? on je nevinný, len sa na neho pozrite...“, mo?no sa niektorí s?a?ovali, ale v?etci stáli so zalo?enými rukami. Ale aj pri krí?i sú diváci: vodcovia ?udu, ktorí chcú by? svedkami krvavého divadla Kristovho neslávneho konca; vojaci, ktorí dúfajú, ?e poprava sa ?oskoro skon?í, aby mohli ís? domov; jeden zo zlo?incov, ktorý si na Je?i?ovi vybíja svoj hnev. Vysmievajú ho, urá?ajú, u?avujú si na jeho ú?et.

A v?etci títo diváci majú spolo?ný refrén, ktorý sa v texte spomína trikrát: ?Ak si krá?, zachráň sa!“ (porov. v. 35.37.39) Takto ho urá?ajú, provokujú ho. Zachráň sa, ?o je presný opak toho, ?o robí Je?i?, ktorý nemyslí na seba, ale na záchranu tých, ktorí ho urá?ajú. Av?ak to ?zachráň sám seba“ je nákazlivé, ?íri sa od vodcov cez vojakov a? po ?udí, vlna zla zasahuje takmer ka?dého. Ale pomyslime, ?e zlo je nákazlivé, ?e nás infikuje: ako ke? chytíme infek?nú chorobu, okam?ite nás nakazí. A títo ?udia hovoria o Je?i?ovi, ale ani na chví?u sa na Je?i?a nenaladia. Zostávajú ob?ale? a vedú re?i. Je to smrtiaca nákaza ?ahostajnosti.

?karedá choroba, ?ahostajnos?: ?Toto sa mňa netýka, toto sa ma netýka.“ ?ahostajnos? vo?i Je?i?ovi a ?ahostajnos? aj vo?i chorým, vo?i chudobným, vo?i úbo?iakom zeme. Rád sa pýtam ?udí a pýtam sa ka?dého z vás; viem, ?e ka?dý z vás dáva almu?nu chudobným, a pýtam sa vás: ?Ke? dáva? almu?nu chudobným, pozerá? im do o?í? Doká?e? sa pozrie? do o?í chudobnému mu?ovi alebo ?ene, ktorí ?a prosia o almu?nu? Ke? dáva? almu?nu chudobným, hodí? mincu alebo sa dotkne? ich ruky? Si schopný dotknú? sa ?udského utrpenia?“ Ka?dý nech si potom v priebehu dňa odpovie.

Títo ?udia boli ?ahostajní. Títo ?udia hovoria o Je?i?ovi, ale nenaladia sa na Je?i?a. A to je smrte?ná nákaza ?ahostajnosti: vytvára si od situácií biedy odstup. Vlna zla sa v?dy ?íri týmto spôsobom: za?ína tým, ?e sa ?lovek di?tancuje, ?e sa díva a ni? neurobí, ?e sa nestará, potom myslí len na to, ?o ho zaujíma, a navykne si odvráti? sa bokom. A toto je riziko aj pre na?u vieru, ktorá ochabuje, ak zostáva teóriou a nestáva sa praxou, ak niet zaanga?ovania sa, ak sa nenasadíme osobne, ak nejdeme s ko?ou na trh. Potom sa z nás stávajú kres?ania ako voda z ru?í – ako som to po?ul hovori? u nás doma –, ktorí hovoria, ?e veria v Boha a chcú mier, ale nemodlia sa a nestarajú sa o blí?neho, a tie?, ich Boh nezaujíma, ani mier. Títo kres?ania len slovami, povrchní!

Toto bola tá zlá vlna, ktorá bola tam na Kalvárii. Je tu v?ak aj blahodarná vlna dobra. Uprostred to?kých divákov, jeden sa zapája, a to ?kajúci lotor“. Ostatní sa z Pána smejú, on sa mu prihovára a oslovuje ho menom: ?Je?i?u“; mnohí si na neho vylievajú svoj hnev, on Kristovi vyznáva svoje chyby; mnohí hovoria: ?Zachráň sa“, on sa modlí: ?Je?i?u, spomeň si na mňa“ (v. 42). Iba o to ?iada Pána. Toto je krásna modlitba. Ak ju ka?dý z nás ka?dý deň prednesie, je to krásna cesta: cesta k svätosti: ?Je?i?u, spomeň si na mňa“. Takto sa zlo?inec stáva prvým svätým: na chví?u sa priblí?i k Je?i?ovi a Pán si ho ponechá pri sebe nav?dy.

Teraz evanjelium hovorí o kajúcom zlo?incovi kvôli nám, aby nás vyzvalo premôc? zlo tým, ?e prestaneme by? divákmi. Prosím vás, toto je hor?ie ne? kona? zlo: ?ahostajnos?. Odkia? za?a?? Od dôvery, od oslovenia Boha menom, tak ako to urobil kajúci lotor, ktorý na konci svojho ?ivota nanovo objavuje odvá?nu dôveru detí, ktoré dôverujú, prosia, naliehajú. A v dôvere priznáva svoje chyby, pla?e, ale nie nad sebou samým, ale pred Pánom. A my, máme túto dôveru, priná?ame Je?i?ovi to, ?o máme v sebe, alebo sa pred Bohom maskujeme, mo?no s trochou posvätnosti a kadidla? Prosím vás, nepestujme spiritualitu make-upu, tá je nudná. Pred Bohom treba len vodu a mydlo, bez lí?enia sa, s du?ou takou, aká je. A odtia? vychádza záchrana.

Kto sa cvi?í v dôvere, tak ako tento kajúci lotor, nau?í sa prihovára?, nau?í sa priná?a? Bohu to, ?o vidí, utrpenie sveta, ?udí, s ktorými sa stretáva; poveda? mu ako ten kajúci lotor: ?Pane, spomeň si!“ Nie sme na svete len preto, aby sme zachránili seba samých. Nie. Ale aby sme priviedli na?ich bratov a sestry do náru?ia Krá?a. Orodova?, prihovára? sa za niekoho, pripomína? ho Pánovi, to otvára brány raja. Nu? my, ke? sa modlíme, prihovárame sa? ?Spomeň, Pane, spomeň si na mňa, na moju rodinu, spomeň si na tú zále?itos?, spomeň si, spomeň...“ Pritiahnu? Pánovu pozornos?.

Bratia a sestry, dnes na nás ná? Krá? z krí?a h?adí a brasa aduerte – s otvoreným náru?ím. Je na nás, ?i sa rozhodneme by? divákmi, alebo sa zapojíme. Som divákom, alebo sa chcem zapoji?? Vidíme krízy dne?nej doby, úbytok viery, chýbajúcu ú?as?... ?o urobíme? Obmedzíme sa na teoretizovanie, obmedzíme sa na kritizovanie, alebo si vyhrnieme rukávy, vezmeme ?ivot do rúk, prejdeme od "ak" výhovoriek k "áno" modlitby a slu?by? V?etci si myslíme, ?e vieme, ?o tu v spolo?nosti nefunguje, v?etci.  Ka?dodenne rozprávame o tom, ?o v?etko nefunguje vo svete a aj v Cirkvi: mnoho vecí v Cirkvi nefunguje. Ale potom, robíme s tým nie?o? Za?piníme si ruky ako ná? Boh pribitý na drevo, alebo sa zostávame prizera? s rukami vo vreckách?

Dnes, ke? Je?i?, vyzle?ený na krí?i, odstraňuje ka?dý závoj zakrývajúci Boha a rúca ka?dú falo?nú predstavu o jeho krá?ovstve, h?a?me na neho, aby sme na?li odvahu pozrie? sa na seba, krá?a? cestami dôvery a príhovoru, sta? sa slu?obníkmi, aby sme kra?ovali s ním. ?Spomeň si, Pane, spomeň si“: Modlievajme sa takto ?astej?ie. ?akujem.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-zk, jb, mh-