杏MAP导航

Bratia a sestry!

Dovo?te mi, aby som vás oslovil týmito priamymi a familiárnymi slovami: bratia a sestry. Takto vás chcem pozdravi?, nábo?enskí predstavitelia a autority, ?lenovia diplomatického zboru a medzinárodných organizácií, zástupcovia akademických a kultúrnych in?titúcií, ob?ianskej spolo?nosti a rôznych mimovládnych organizácií, v mene toho bratstva, ktoré nás v?etkých spája ako synov a dcéry toho istého Neba.

Tvárou v tvár tajomstvu nekone?na, ktoré nás prevy?uje a pri?ahuje, nám nábo?enstvá pripomínajú, ?e sme stvorenia: nie sme v?emohúcimi, ale ?enami a mu?mi na ceste k tomu istému nebeskému cie?u. Na?a spolo?ná prirodzenos? ako stvorenia tak vytvára spolo?enstvo a skuto?né bratstvo. Pripomína nám, ?e zmysel ?ivota sa nedá zredukova? na na?e osobné záujmy, ale je zapísaný v bratstve, ktorým sa vyzna?ujeme. Rastieme len s inými a v?aka iným. Drahí predstavitelia a zástupcovia svetových a tradi?ných nábo?enstiev, nachádzame sa v krajine, ktorou po stáro?ia prechádzali ve?ké karavány: na týchto miestach sa prepletali mnohé príbehy, my?lienky, viery a nádeje, a to aj prostredníctvom starobylej Hodvábnej cesty. Nech sa Kazachstan opä? stane krajinou stretnutí medzi tými, ktorí sú vzdialení. Nech otvorí novú cestu stretnutia, ktorej stredobodom budú ?udské vz?ahy: úcta, ?estnos? v dialógu, nenahradite?ná hodnota ka?dého ?loveka, spolupráca; ako bratská cesta na spolo?né krá?anie k mieru.

V?era som si vypo?i?al obraz dombry, 

dnes by som chcel tento hudobný nástroj spoji? s hlasom najslávnej?ieho básnika (tejto) krajiny, otca jej modernej literatúry, pedagóga a skladate?a, ktorý je ?asto zobrazovaný páve s dombrou. Abai (1845-1904), ako ho ?udovo nazývajú, nám zanechal spisy preniknuté nábo?nos?ou, v ktorých ?iari tá najlep?ia du?a tohto národa: harmonická múdros?, ktorá tú?i po pokoji a vyh?adáva ho, pokorným kladením si otázok, s tú?bou po múdrosti hodnej ?loveka, nikdy nie je uzavretej v úzkych a obmedzených víziách, ale je ochotná in?pirova? sa mnohými skúsenos?ami. Abai nás provokuje nad?asovou otázkou: ?Aká je to krása ?ivota, ak sa nejde do h?bky?“ (Poézia, 1898). Iný básnik sa zamý??al nad zmyslom existencie a vlo?il do úst pastiera z týchto bezhrani?ných ázijských krajov rovnako zásadnú otázku: ?Kam smeruje toto moje krátke putovanie?“ (G. Leopardi, No?ný spev ázijského potulného pastiera). Práve takéto otázky vzbudzujú potrebu nábo?enstva, pripomínajú nám, ?e my ?udia neexistujeme ani tak preto, aby sme uspokojovali pozemské záujmy a nadväzovali vz?ahy ?isto ekonomickej povahy, ale aby sme krá?ali spolu, ako pocestní s poh?adom obráteným k nebu. Potrebujeme nájs? zmysel v kone?ných otázkach, pestova? duchovnos?; potrebujeme, ako povedal Abai, udr?iava? ?du?u bdelú a myse? jasnú“ (Slovo 6).

Bratia a sestry, svet od nás o?akáva príklad bdelých du?í a jasných myslí, o?akáva autentickú nábo?nos?. Nadi?la hodina, aby sme sa prebudili z toho fundamentalizmu, ktorý zne?is?uje a rozo?iera ka?dé krédo, nadi?la hodina, aby sme srdce urobili ?istým a súcitným. Je v?ak tie? na?ase zanecha? u? len pre u?ebnice dejín tie diskurzy, ktoré príli? dlho tu i inde v?tepovali podozrenie a poh?danie vo?i nábo?enstvu, akoby bolo destabilizujúcim faktorom modernej spolo?nosti. Na týchto miestach je dobre známe dedi?stvo ?tátneho ateizmu, ktorý sa tu presadzoval celé desa?ro?ia, tá utlá?ajúca a dusivá mentalita, pre ktorú u? len pou?itie slova ?nábo?enstvo“ vyvolávalo rozpaky. V skuto?nosti nábo?enstvá nie sú problémom, ale sú?as?ou rie?enia pre harmonickej?ie spolu?itie. H?adanie transcendencie a posvätnej hodnoty bratstva mô?e toti? in?pirova? a osvieti? rozhodnutia, ktoré treba urobi? v kontexte geopolitických, sociálnych, ekonomických, ekologických, ale v podstate aj duchovných kríz, ktoré prechádzajú mnohými dne?nými in?titúciami, dokonca aj demokraciami, a ohrozujú bezpe?nos? a svornos? medzi národmi. A preto potrebujeme nábo?enstvo, aby odpovedalo na tú?bu sveta po pokoji a tú?bu po nekone?ne, ktorá prebýva v srdci ka?dého ?loveka.

Preto je nevyhnutnou podmienkou skuto?ne ?udského a celostného rozvoja nábo?enská sloboda. Bratia a sestry, sme slobodné bytosti. Ná? Stvorite? ?ustúpil nabok“ kvôli nám, takpovediac ?obmedzil“ svoju absolútnu slobodu, aby aj z nás urobil slobodné bytosti. Ako teda mô?eme v jeho mene núti? bratov? ?Aj ke? veríme a uctievame,“ u?il Abai, ?nesmieme poveda?, ?e mô?eme núti? iných, aby verili a uctievali“ (Slovo 45). Nábo?enská sloboda je základným, primárnym a neodňate?ným právom, ktoré sa musí podporova? v?ade a nemô?e sa obmedzova? len na slobodu kultu. V skuto?nosti je právom ka?dého ?loveka verejne sved?i? o svojom kréde: ponúknu? ho bez toho, aby ho vnucoval. Je to dobrá prax ohlasovania, odli?ná od prozelytizmu a indoktrinácie, od ktorých si má ka?dý dr?a? di?tanc. Odsunutie najdôle?itej?ieho ?ivotného vyznania do súkromnej sféry by spolo?nos? ochudobnilo o nesmierne bohatstvo; naopak, podporovanie kontextov, v ktorých nábo?enské, etnické a kultúrne rozmanitosti spoluna?ívajú v úcte, je najlep?ím spôsobom, ako doceni? ?pecifické ?rty ka?dého, ako zjednoti? ?udské bytosti bez ich uniformovania, ako rozvíja? ich najvy??ie a?pirácie a neohrozi? ich vitalitu.

Tu je teda popri nesmrte?nej hodnote nábo?enstva aj jeho sú?asná hodnota, ktorú Kazachstan obdivuhodne podporuje tým, ?e u? dve desiatky rokov hostí tento kongres svetového významu. Sú?asný ro?ník nás vedie k zamysleniu sa nad na?ou úlohou v duchovnom a sociálnom rozvoji ?udstva v období po pandémii.

Pandémia, po?núc zranite?nos?ou a? po starostlivos?, je prvou zo ?tyroch globálnych výziev, ktoré by som chcel na?rtnú? a ktoré vyzývajú v?etkých – ale osobitným spôsobom nábo?enstvá – k vä??ej jednote. Covid-19 nás v?etkých postavil na rovnakú úroveň. Uvedomili sme si, ?e, ako povedal Abai, ?nie sme demiurgovia, ale smrte?níci“ (tam?e): v?etci sme sa cítili krehkí, v?etci odkázaní na pomoc; nikto nebol úplne samostatný, nikto celkom sebesta?ný. Teraz v?ak nemô?eme premárni? potrebu solidarity, ktorú sme pocítili, tým, ?e budeme pokra?ova? akoby sa ni? nestalo, bez toho, aby sme si pripustili výzvu spolo?ne rie?i? naliehavé problémy, ktoré sa týkajú v?etkých. Preto nábo?enstvá nesmú by? vo?i tomu ?ahostajné: sú povolané by? v prvej línii, by? podporovate?mi jednoty tvárou v tvár skú?kam, ktoré hrozia e?te vä??ím rozdelením ?udskej rodiny.

Konkrétne je na nás, ktorí veríme v Boha, aby sme pomohli bratom a sestrám na?ej doby nezabudnú? na zranite?nos?, ktorá nás charakterizuje: neprepadnú? falo?nej domnienke v?emohúcnosti, ktorú vyvoláva technický a hospodársky pokrok, ktorý sám o sebe nesta?í; nenecha? sa chyti? do pasce výnosu a zisku, akoby boli liekom na v?etko zlo; nepod?ahnú? neudr?ate?nému rozvoju, ktorý nere?pektuje hranice dané stvorením; nenecha? sa znecitlivi? konzumizmom, ktorý otupuje, preto?e hmotné dobrá sú pre ?loveka a nie ?lovek pre hmotné dobrá. Skrátka, na?a spolo?ná zranite?nos?, ktorá sa objavila po?as pandémie, by nás mala podnieti? k tomu, aby sme nepokra?ovali ako doteraz, ale s vä??ou pokorou a prezieravos?ou.

Okrem uvedomenia si na?ej krehkosti a zodpovednosti sú veriaci v postpandemickej dobe povolaní k starostlivosti: stara? sa o ?udstvo vo v?etkých jeho rozmeroch, sta? sa remeselníkmi spolo?enstva – opakujem to slovo: remeselníkmi spolo?enstva –, svedkami spolupráce, ktorá presahuje ohrady ich spolo?enskej, etnickej, národnej a nábo?enskej príslu?nosti. Ale ako sa pusti? do takej náro?nej misie? Odkia? za?a?? Od po?úvania tých najslab?ích, od poskytnutia hlasu tým najkrehkej?ím, od vytvárania ozveny globálnej solidarity, ktorá sa týka predov?etkým ich, chudobných, núdznych, ktorí najviac utrpeli pandémiou, ?o arogantne dala na povrch nespravodlivos? celosvetových nerovností. Ko?ko ?udí nemá ani dnes ?ahký prístup k vakcínam. Ko?kí! Bu?me na ich strane, nie na strane tých, ktorí majú viac a dávajú menej; staňme sa prorockými a odvá?nymi svedomiami, bu?me nablízku v?etkým, ale najmä tým, na ktorých sa dnes príli? zabúda, tým, ktorí sú na okraji spolo?nosti, tým najslab?ím a najchudobnej?ím, tým, ktorí trpia v skrytosti a tichu, ?aleko od pozornosti. To, ?o vám navrhujem, nie je len spôsob, ako by? citlivej?í a solidárnej?í, ale aj cesta uzdravenia na?ich spolo?ností. Áno, preto?e práve bieda umo?ňuje ?írenie epidémií a iných ve?kých ne?várov, ktorým sa darí na ?ivnej pôde nedostatku a nerovnosti. Najvä??ím rizikovým faktorom na?ich ?ias zostáva chudoba. Chudoba. V tejto súvislosti sa Abai múdro opýtal: ?Mô?u si tí, ktorí sú hladní, zachova? jasnú myse? [...] a prejavi? usilovnos? v u?ení? Chudoba a spory [...] plodia [...] násilie a chamtivos?“ (Slovo 25). Pokia? bude vy?íňa? nerovnos? a nespravodlivos?, nebudú môc? pohasnú? hor?ie vírusy ne? tie covidové: vírusy nenávisti, násilia, terorizmu.

A toto nás privádza k druhej celosvetovej výzve, ktorá sa osobitne týka najmä veriacich: výzve mieru. V posledných desa?ro?iach sa dialóg medzi predstavite?mi nábo?enstiev sústredil predov?etkým na túto otázku. Napriek tomu vidíme, ?e na?e dni sú stále pozna?ené vojnovou pohromou, atmosférou vyhrotenej konfrontácie, neschopnos?ou urobi? krok vzad a poda? ruku druhému. Je potrebný impulz, ktorý musí prís? od nás, bratia a sestry. Ak Stvorite?, ktorému zasväcujeme svoju existenciu, dal vzniknú? ?udskému ?ivotu, ako mô?eme my, ktorí sa hlásime k viere, súhlasi? s jeho zni?ením? A ako si mô?eme myslie?, ?e ?udia na?ej doby, z ktorých mnohí ?ijú, akoby Boh neexistoval, budú motivovaní k úctivému a zodpovednému dialógu, ak sa ve?ké nábo?enstvá, ktoré tvoria du?u to?kých kultúr a tradícií, aktívne nezavia?u k mieru?

Pamätajúc na hrôzy a chyby minulosti, spojme svoje úsilie, aby sa V?emohúci u? nikdy nestal rukojemníkom ?udskej moci. Abai napomína, ?e ?toho, kto dovo?uje zlo a neprotire?í zlu, nemo?no pova?ova? za naozaj veriaceho, ale prinajlep?om za vla?ného veriaceho“ (porov. Slovo 38). Bratia, sestry, o?istenie od zla je potrebné pre ka?dého z nás. Ve?ký kaza?ský básnik na tom trval a napísal, ?e ten, kto ?sa vzdáva u?enia, sa zbavuje po?ehnania“ a ?kto nie je prísny sám na seba a nie je schopný súcitu, nemô?e by? pova?ovaný za veriaceho“ (Slovo 12). Bratia a sestry, o?is?me sa teda od domý??avosti, ?e sa cítime spravodliví a nemáme sa u? ?o u?i? od druhých; oslobo?me sa od splo??ujúcich a de?truktívnych koncepcií, ktoré urá?ajú Bo?ie meno strnulos?ou, extrémizmom a fundamentalizmom a znesväcujú ho nenávis?ou, fanatizmom a terorizmom, ?ím zohavujú aj obraz ?loveka. Áno, preto?e ?zdrojom ?udskosti“ – pripomína Abai – ?je láska a spravodlivos?, [...] to sú koruny bo?ského stvorenia“ (Slovo 45). Nikdy neospravedlňujme násilie. Nedovo?me, aby sa posvätné stalo ú?elovým nástrojom toho, ?o je profánne. Nech posvätno nie je podperou moci a moc nech sa nepodopiera posvätnom!

Boh je mier a v?dy vedie k mieru, nikdy nie k vojne. Zavia?me sa preto e?te viac podporova? a posilňova? potrebu rie?enia konfliktov nie bezvýslednými argumentmi sily, zbraní a hrozieb, ale jediným prostriedkom po?ehnaným nebom a hodným ?loveka: stretnutím, dialógom, trpezlivým rokovaním, ktoré sa uskuto?ňuje s oh?adom na deti a mladé generácie. Ony stelesňujú nádej, ?e mier nebude krehkým výsledkom náro?ných rokovaní, ale plodom neustáleho vzdelávacieho úsilia, ktoré podporí ich sny o rozvoji a budúcnosti. Abai v tomto zmysle nabádal k roz?irovaniu vedomostí, k prekra?ovaniu hraníc vlastnej kultúry, k prijímaniu vedomostí, histórie a literatúry iných. Investujme, prosím, do tohto: nie do zbrojenia, ale do vzdelávania!

Po výzvach týkajúcich sa pandémie a mieru sa venujeme tretej výzve, a to výzve bratského prijatia. Dnes je tu ve?ká ?a?kos? prija? ?loveka. Ka?dý deň sa odpisujú nenarodené deti a nemluvňatá, migranti a star?í ?udia. Je to kultúra skartovania. To?ko bratov a sestier umiera obetovaných na oltári zisku, zahalených svätokráde?ným kadidlom ?ahostajnosti. Ka?dá ?udská bytos? je v?ak posvätná. ?Homo sacra res homini“, hovorili v antickom období (Seneca, Epistulae morales ad Lucilium, 95,33): je predov?etkým na?ou úlohou, úlohou nábo?enstiev, pripomína? to svetu! Nikdy predtým sme neboli svedkami takého ve?kého presunu obyvate?stva spôsobeného vojnami, chudobou, klimatickými zmenami a h?adaním prosperity, ktorú umo?ňuje globalizovaný svet, ale ktorá je ?asto ?a?ko dostupná. Dochádza k ve?kému hromadnému exodu: z najchudobnej?ích oblastí sa ?udia sna?ia dosta? do tých bohat?ích. Vidíme to dennodenne, v rozli?ných migra?ných pohyboch sveta. To nie je zále?itos? správ, ale historický fakt, ktorý si vy?aduje spolo?né a prezieravé rie?enia. Samozrejme, je in?tinktívne bráni? nadobudnutú bezpe?nos? a zo strachu zatvára? dvere; je ?ah?ie podozrieva? cudzinca, obviňova? ho a odsudzova?, ne? ho spozna? a pochopi?. Je v?ak na?ou povinnos?ou pamäta? na to, ?e Stvorite?, ktorý bdie nad krokmi ka?dého stvorenia, nás nabáda, aby sme mali podobný poh?ad ako on, poh?ad, ktorý rozpozná tvár ná?ho brata. Brata migranta treba prija?, sprevádza? ho, podporova? ho a integrova?.

Kaza?ský jazyk povzbudzuje k tomuto prívetivému poh?adu: výraz ?milova?“ v ňom doslova znamená ?láskavo sa pozrie? na niekoho“. Tradi?ná kultúra týchto regiónov to v?ak potvrdzuje aj krásnym ?udovým príslovím: ?Ak niekoho stretne?, sna? sa mu urobi? rados?, mo?no ho vidí? naposledy.“ Ak úcta k pohostinnosti v prostredí stepi   pripomína neod?kriepite?nú hodnotu ka?dej ?udskej bytosti, Abai to potvrdzuje slovami, ?e ??lovek musí by? priate?om ?loveka“ a ?e toto priate?stvo je zalo?ené na v?eobecnom zdie?aní, preto?e dôle?ité skuto?nosti ?ivota a po ?ivote sú spolo?né. Preto tvrdí, ?e ?v?etci ?udia sú si navzájom hos?ami“ a ??lovek sám je hos?om v tomto ?ivote“ (Slovo 34). Znovu objavme umenie pohostinnosti, prijatia, súcitu. A nau?me sa aj hanbi?: áno, cíti? ten zdravý stud, ktorý pramení zo súcitu s ?lovekom, ktorý trpí, z dojatia a údivu nad jeho stavom, nad jeho osudom, na ktorom sa cíti by? ú?astný. Je to cesta súcitu, ktorá nás robí ?udskej?ími a viac veriacimi. Je na nás, aby sme okrem potvrdenia neporu?ite?nej dôstojnosti ka?dého ?loveka u?ili ako plaka? kvôli druhým:  plaka? kvôli druhým, preto?e len vtedy, ke? budeme cíti? bremená ?udstva ako svoje vlastné, budeme skuto?ne ?udskí.

A posledná globálna výzva, ktorá na nás dolieha: starostlivos? o spolo?ný domov. Tvárou v tvár klimatickým výkyvom ho treba chráni?, aby sa nedostal do podru?ia logiky zisku, ale uchoval sa pre budúce generácie, na chválu Stvorite?a. Abai napísal: ?Aký nádherný svet nám dal Stvorite?! Svoje svetlo nám daroval s ve?kodu?nos?ou a ?tedros?ou. Ke? nás matka zem chovala vo svojom lone, ná? nebeský Otec sa nad nami starostlivo skláňal“ (z básne ?Jar“). Najvy??í s láskyplnou starostlivos?ou pripravil spolo?ný domov pre ?ivot: a my, ktorí sa hlásime k nemu, ako mô?eme dovoli?, aby bol zne?istený, týraný a zni?ený? Spojme svoje úsilie aj v tejto výzve. Nie je posledná v poradí dôle?itosti. V skuto?nosti súvisí s tou prvou – výzvou pandémie. Vírusy ako Covid-19, ktoré sú síce mikroskopické, ale doká?u roztrie?ti? ve?ké ambície pokroku, ?asto súvisia s po?kodenou rovnováhou vo?i prírode, ktorá nás obklopuje, a to najmä na?ou vlastnou vinou. Spomeňme si napríklad na odlesňovanie, nelegálny obchod so ?ivými zvieratami, na intenzívne chovy... Je to mentalita vykoris?ovania, ktorá devastuje domov, v ktorom ?ijeme. A nielen to, vedie to k zatieneniu úctivého a nábo?enského videnia sveta, ktoré zamý??al Stvorite?. Preto je nevyhnutné podporova? a propagova? starostlivos? o ?ivot vo v?etkých jeho formách.

Drahí bratia a sestry, postupujme spolo?ne, aby cesta nábo?enstiev bola ?oraz priate?skej?ia. Abai hovorieval, ?e ?falo?ný priate? je ako tieň: ke? na teba svieti slnko, nezbaví? sa ho, ale ke? sa nad tebou zbiehajú mraky, nie je ho nikde vidie?“ (Slovo 37). Nech sa nám to nestane: nech nás Najvy??í oslobodí od tieňov podozrievania a falo?nosti; nech nám dá pestova? slne?né a bratské priate?stvá prostredníctvom ?astého dialógu a jasnej úprimnosti úmyslov. A chcel by som tu po?akova? za úsilie Kazachstanu v tejto veci: sna?i? sa v?dy zjednocova?, sna?i? sa v?dy podnecova? dialóg, sna?i? sa v?dy vytvára? priate?stvo. A toto je príklad, ktorý nám Kazachstan dáva a my v?etci ho máme nasledova?, riadi? sa ním. Neh?adajme fingované zmierovacie synkretizmy – sú zbyto?né –, ale zachovávajme si na?u identitu otvorenú odvahe inakosti, bratskému stretnutiu. Len tak, touto cestou, doká?eme v temných ?asoch, v ktorých ?ijeme, vy?arova? svetlo ná?ho Stvorite?a. ?akujem vám v?etkým!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Beáta Dorková)