杏MAP导航

Po rozlú?ke s Cyprom pápe? Franti?ek v sobotu 4. decembra predpoludním zavítal do Grécka. Do Atén priletel po 11. hodine miestneho ?asu (10 ná?ho ?asu). Svoj program za?al v Aténach protokolárnou náv?tevou u prezidentky Gréckej republiky Kateriny Sakellaropoulouovej. ?Nech Bo? ?ehná Grécko, pamä? Európy,“ napísal pápe? do ?estnej knihy.  V Prezidentskom paláci sa stretol aj s predsedom vlády Kyriakosom Mitsotakisom a potom sa u? vo ve?kej sále prihovoril zhroma?deným predstavite?om krajiny, ústavným ?inite?om, zástupcom spolo?enského ?ivota a diplomatickému zboru.

Vo svojom príhovore pápe? Franti?ek pou?il viacero symbolov gréckej antiky i kres?anstva: Olymp, Akropola, Athos, gré?tina ako jazyk Svätého písma, biblické ozna?enie Boha ?Logos“. Citoval slová ve?kého cirkevného otca sv. Gregora Nazianzského, ale aj Aristotelov pojem ?polis“, ?i homérovský výraz ?nostalgia“. Na uká?kach z antického textu Hippokratovej prísahy pápe? ukázal, ?e je písaný ako pre dne?ok. Príbehom návratu mýtického Odysea do Itaky ilustroval osudy migrantov a spojenie ?udstva v spolo?nej zranite?nosti.

Pápe? pou?il aj obraz z prírody, typický pre Grécko: olivovník. V súvislosti s nedávnymi po?iarmi, pri ktorom boli zni?ené mnohé olivové sady, zdôraznil spolo?ný zápas ?udstva s klimatickými zmenami. Ke? Svätý Otec hovoril o Grécku ako nosite?ovi pamäti Európy, pripomenul aj silné ekumenické gesto vo?i katolíckej men?ine z po?iatkov novodobých dejín Grécka. Nezabudol ani na sv. Jána Pavla II., ktorý nav?tívil Grécko pred 20 rokmi.

Príhovor Svätého Otca v Prezidentskom paláci

Atény, 4. decembra 2021

Vá?ená pani prezidentka republiky, ?lenovia vlády a diplomatického zboru, vá?ení predstavitelia nábo?enského a ob?ianskeho ?ivota, významní reprezentanti spolo?nosti a sveta kultúry, dámy a páni!

Srde?ne vás pozdravujem a ?akujem pani prezidentke za slová privítania vo Va?om mene a v mene v?etkých gréckych ob?anov. Je mi c?ou by? v tomto slávnom meste. Vezmem za svoje slová svätého Gregora z Nazianzu: «Atény, zlaté a rozdávajúce dobro... kým som h?adal výre?nos?, na?iel som ??astie» (Oratio, 43,14). Prichádzam ako pútnik na tieto miesta prekypujúce duchovnos?ou, kultúrou a civilizáciou, aby som na?erpal z toho istého ??astia, ktoré nadchýnalo ve?kého cirkevného otca. Bola to rados? z pestovania múdrosti a delenia sa s jej krásou. ??astie, ktoré nie je individuálne a izolované, ale ktoré sa rodí z ú?asu, smeruje k nekone?nému a otvára sa spolo?enstvu; múdre ??astie, ktoré sa z týchto miest roz?írilo v?ade: bez Atén a bez Grécka by Európa a svet neboli tým, ?ím sú. Boli by menej múdri a menej ??astní.

Odtia?to sa roz?írili obzory ?udstva. Aj ja sa cítim by? pozvaný pozdvihnú? poh?ad a da? mu spo?inú? na najvy??ej ?asti mesta, Akropole. U? z dia?ky je vidite?ná pre cestovate?ov, ktorí tam po?as tisícro?í dosahovali, a poskytovala neodmyslite?ný odkaz na bo?stvo. Je to výzva k roz?íreniu na?ich obzorov smerom k Najvy??iemu: od Olympu cez Akropolu a? po horu Athos Grécko pozýva ?udí v?etkých ?ias, aby smerovali svoju ?ivotnú cestu k Najvy??iemu. K Bohu, preto?e potrebujeme transcendenciu, aby sme boli skuto?ne ?udskými. A zatia? ?o dnes, na Západe, ktorý odtia?to vzi?iel, existuje tendencia zastiera? potrebu Neba, uväznení v ?ialenstve tisícok pozemských zhonov a nenásytnej chamtivosti od?ud??ujúceho konzumizmu, tieto miesta nás pozývajú, aby sme ?asli nad nekone?nom, nad krásou bytia, nad rados?ou z viery. Odtia?to prechádzali cesty evanjelia, ktoré spájajú Východ a Západ, Sväté miesta (Svätú zem) a Európu, Jeruzalem a Rím; tie evanjeliá, ktoré, aby svetu priniesli dobrú správu o Bohu milujúcom ?udstvo, boli napísané v gré?tine, nesmrte?nom jazyku, ktoré pou?ilo Slovo – Logos – na vyjadrenie seba samého, v jazyku ?udskej múdrosti, ktorý sa stal hlasom bo?ej Múdrosti.

Ale v tomto meste poh?ad, okrem toho, ?e smeruje k Najvy??iemu, podnecuje aj smerova? k druhému. Pripomína to more, na ktoré sa Atény pozerajú, a ktoré usmerňuje poslanie tejto krajiny, polo?enej v srdci Stredozemného mora, aby bola mostom medzi národmi. Tu ve?kí historici s nad?ením rozprávali príbehy blízkych i vzdialených národov. Tu, pod?a známeho Sokratovho výroku, sa ?udia za?ali cíti? ako ob?ania nielen mesta a krajiny, ale celého sveta. Ob?ania: tu si ?lovek uvedomil, ?e je ?politickým ?ivo?íchom“ (porov. Aristoteles, Politika, I, 2), a ako sú?as? spolo?enstva v druhých nevidel poddaných, ale ob?anov, s ktorými mô?e spolo?ne organizova? polis. Tu sa zrodila demokracia. Tá kolíska sa tisícro?ia potom stala domovom, ve?kým domovom demokratických národov: mám na mysli Európsku úniu a sen o mieri a bratstve, ktorý pre mnohé národy predstavuje.

Nedá sa inak ako so znepokojením kon?tatova?, ?e sa zaznamenáva, a to nielen na európskom kontinente, upadanie demokracie. Tá si vy?aduje participáciu a zapojenie v?etkých, a preto si ?iada úsilie a trpezlivos?. Je komplexná, zatia? ?o autoritárstvo je unáhlené a ?ahké uistenia, ktoré ponúkajú populizmy, sa zdajú by? lákavé. V mnohých spolo?nostiach, úzkostných na bezpe?ie a znecitlivených konzumom, vedie únava a nespokojnos? k istému druhu ?demokratického skepticizmu“. Participácia v?etkých je v?ak základnou po?iadavkou, a to nielen na dosiahnutie spolo?ných cie?ov, ale aj preto, ?e odpovedá na to, kto sme: bytosti spolo?enské, neopakovate?né a zároveň vzájomne závislé.

Av?ak je tu aj skepticizmus vo?i demokracii spôsobený vzdialenos?ou medzi in?titúciami, strachom zo straty identity a byrokraciou. Náprava nespo?íva v obsedantnom h?adaní popularity, v smäde po zvidite?není, v hlásaní nesplnite?ných s?ubov alebo v prihlásení sa k abstraktným ideologickým kolonizáciám, ale spo?íva v dobrej politike. Preto?e politika je dobrá vec a musí takou by? aj v praxi, ke??e je najvy??ou zodpovednos?ou ob?ana, ke??e je umením spolo?ného dobra. Aby bolo dobro skuto?ne zdie?ané, treba venova? osobitnú pozornos?, povedal by som prioritu, najslab?ím ?lenom spolo?nosti. Toto je smer, ktorým sa treba ubera?, a ktorý jeden z otcov zakladate?ov Európy ozna?il za protiliek na polarizácie, ktoré ?ivia demokraciu, ale hrozia, ?e ju rozdrá?dia: «Ve?a sa hovorí o tom, kto ide do?ava alebo doprava, ale rozhodujúce je ís? dopredu, a ís? dopredu znamená ís? smerom k sociálnej spravodlivosti» (A. De Gasperi, Príhovor v Miláne, 23. apríla 1949). V tomto zmysle je potrebná zmena tempa, zatia? ?o sa denne ?íria obavy, zosilnené virtuálnou komunikáciou, a vyvíjajú sa teórie, ktoré im majú ?eli?. Pomô?me si rad?ej prejs? od straníctva k participácii; od záväzku podporova? len vlastnú stranu k aktívnemu zapojeniu pre rozvoj v?etkých.

Od straníctva k participácii. To je motivácia, ktorá nás musí poháňa? na viacerých frontoch: mám na mysli klímu, pandémiu, spolo?ný trh a predov?etkým roz?írené prejavy chudoby.

Sú to výzvy, ktoré si vy?adujú konkrétnu a aktívnu spoluprácu. Potrebuje to medzinárodné spolo?enstvo, aby sa otvorili cesty k mieru prostredníctvom multilateralizmu, ktorý nie je potlá?aný príli?nými nacionalistickými nárokmi. Potrebuje to politika, aby kládla spolo?né potreby pred súkromné záujmy. Mô?e to znie? ako utópia, beznádejná plavba po rozbúrenom mori, dlhá a nedosiahnute?ná odysea. A predsa je plavba cez rozbúrené more, ako nás u?í ve?ký homérovský príbeh, ?asto jedinou cestou. A dosiahne svoj cie?, ak je ?ivená tú?bou po domove, úsilím ís? vpred spolo?ne, tým nóstos álgos, nostalgiou. V tejto súvislosti by som chcel opätovne oceni? ne?ahkú cestu, ktorá viedla k ?Prespanskej dohode“ podpísanej medzi touto republikou a Republikou Severného Macedónska.

H?adiac na Stredozemné more, ktoré nás otvára druhým, myslím na jeho úrodné brehy a na strom, ktorý by sa mohol sta? jeho symbolom: olivovník, ktorého plody sa práve zbierajú, a ktorý spája rôzne krajiny le?iace pri tom istom mori. Je smutné vidie?, ako v posledných rokoch zhorelo mnoho stáro?ných olivovníkov, ktoré zachvátili po?iare spôsobené ?asto nepriaznivými meteorologickými podmienkami, ktoré sú zasa dôsledkom klimatických zmien. Tvárou v tvár zranenej zeme v tejto nádhernej krajine, mô?e olivovník symbolizova? vô?u bojova? proti klimatickej kríze a jej devastácii. Po prvotnej kataklizme, o ktorej hovorí Biblia, potope, sa k Noemovi vrátila holubica, ktorá niesla «v zobáku ?erstvú olivovú ratoles?» (Gn 8,11). Bola symbolom nového za?iatku, sily za?a? odznova, zmeni? svoj ?ivotný ?týl, obnovi? svoje vz?ahy k Stvorite?ovi, tvorom a stvorenstvu. V tomto zmysle dúfam, ?e záväzky prijaté v boji proti klimatickým zmenám budú ?oraz viac zdie?ané a nebudú len fasádou, ale budú sa vá?ne plni?. Po slovách nech nasledujú skutky, aby deti neplatili za ?al?ie pokrytectvo svojich otcov. V tomto zmysle zaznievajú slová, ktoré Homér vlo?il do úst Achillovi: «Bridí sa mi ten, kto ako brány Hádu iné skrýva v srdci a iné hovorí» (Iliada, IX, 312-313).

Olivovník vo Svätom písme predstavuje aj výzvu k solidarite, osobitne s tými, ktorí neprinále?ia k vlastnému národu. «Ke? bude? obera? plody olivy, nevráti? sa obra?, ?o ostalo na strome, ale nechá? to cudzincovi, sirote a vdove», hovorí Biblia (Dt 24,20). Táto krajina charakteristická pohostinnos?ou bola svedkom, ?e niektoré z jej ostrovov prijali viac bratov a sestier migrantov ne? má samotných obyvate?ov, ?ím sa zvý?ili ?a?kosti, ktoré e?te stále poci?ujú únavu z ekonomickej krízy. Pretrváva v?ak aj európske vy?kávanie: Európske spolo?enstvo, na?trbené nacionalistickým egoizmom, namiesto toho, aby bolo hnacou silou solidarity, niekedy sa javí ako zablokované a nekoordinované. Kým kedysi ideologické rozdiely bránili budovaniu mostov medzi východom a západom kontinentu, dnes sa v dôsledku migra?nej otázky otvorili priepasti aj medzi juhom a severom. Chcel by som e?te raz vyzva? k celostnému, komunitnému poh?adu na migra?nú problematiku a povzbudi? k obráteniu pozornosti na tých najnúdznej?ích, aby mohli by? pod?a mo?ností ka?dej krajiny prijatí, chránení, podporovaní a integrovaní pri plnom re?pektovaní ich ?udských práv a dôstojnosti. Viac ako preká?ka pre sú?asnos? to predstavuje záruku pre budúcnos?, aby bola v znamení mierového spolu?itia s tými, ktorí sú ?oraz viac nútení uteka? pri h?adaní domova a nádeje. Sú protagonistami stra?nej modernej odysey. Pá?i sa mi pripomenú?, ?e ke? sa Odyseus doplavil do Itaky, nerozpoznali ho miestni páni, ktorí si privlastnili jeho dom a majetok, ale tí, ktorí sa o neho starali. Jeho dojka si uvedomila, ?e je to on, ke? videla jeho jazvy. Utrpenia nás spájajú a uvedomenie si, ?e patríme k tomu istému krehkému ?udstvu, nám napomô?e pri vytváraní ucelenej?ej a pokojnej?ej budúcnosti. Premeňme na odvá?nu príle?itos? to, ?o sa zdá by? len smoliarskym protivenstvom.

Pandémia je v?ak ozajstným ve?kým protivenstvom. Dala nám znovu objavi? na?u krehkos? a potrebu druhých. Aj v tejto krajine je to výzva, ktorá po?aduje primerané opatrenia zo strany autorít – mám na mysli potrebu o?kovacej kampane – a nemálo obetí zo strany ob?anov. Uprostred to?kej námahy sa v?ak objavil pozoruhodný zmysel pre solidaritu, ku ktorej miestna Katolícka cirkev s rados?ou na?alej prispieva v presved?ení, ?e toto je dedi?stvo, ktoré sa nesmie strati?, ke? búrka pomaly ustupuje. Zdá sa, ?e niektoré slová Hippokratovej prísahy boli napísané pre dne?ok, ako napríklad záväzok ?regulova? ?ivotnú úroveň pre dobro chorých“, ?zdr?a? sa spôsobenia ?kody a urá?ky“ iným, chráni? ?ivot v ka?dom ?ase, zvlá?? v materskom lone (porov. Hippokratova prísaha, antický text). V?dy musí by? uprednostnené právo na starostlivos? a lie?enie pre v?etkých, aby tí najslab?í, najmä starí ?udia, neboli nikdy vyra?ovaní.

Aby starci neboli osobami prednostne vyh?adávanými kultúrou skartovania.  Starí ?udia sú znakom múdrosti národa. ?ivot je toti? právom, a nie smr?, ktorú treba prija?, nie podáva?.

Drahí priatelia, niektoré exempláre stredomorských olivovníkov sú svedkami takej dlhovekosti, ktorá siaha e?te pred príchod Krista. Stáro?né a trvácne, odolali ?asu a pripomínajú nám dôle?itos? uchovávania silných koreňov, inervovaných pamä?ou. Túto krajinu mo?no ozna?i? za pamä? Európy – vy ste pamä?ou Európy! – a som rád, ?e ju mô?em nav?tívi? dvadsa? rokov po historickej náv?teve pápe?a Jána Pavla II. a v deň dvojstého výro?ia jej nezávislosti. Známy je výrok generála Colocotronisa: ?Boh sa podpísal pod slobodu Grécka“. Boh dobrovo?ne kladie svoj podpis pod ?udskú slobodu, v?dy a v?ade. Je to jeho najvä??í dar, a to, ?o si zo svojej strany na nás najviac cení. On nás toti? stvoril slobodných a najviac sa mu pá?i, ke? slobodne milujeme jeho i blí?neho. K umo?neniu toho prispievajú zákony, ale aj výchova k zodpovednosti a k rastu kultúry úcty. V tejto súvislosti chcem opätovne vyjadri? v?aku za verejné uznanie katolíckej komunity a uis?ujem o jej vôli podporova? spolo?né dobro gréckej spolo?nosti, a nasmerova? v tomto zmysle svoju charakteristickú univerzálnos?, v nádeji, ?e v praxi bude ma? v?dy zaru?ené tie podmienky, ktoré potrebuje pre dobré plnenie svojej slu?by.

Pred dvesto rokmi sa provizórna vláda krajiny obrátila na katolíkov s dojímavými slovami: ?Kristus prikázal lásku k blí?nemu. Ale kto je nám bli??í ne? vy, na?i spoluob?ania, aj ke? existujú ur?ité rozdiely v obradoch? Máme jednu vlas?, sme z jedného národa, my kres?ania sme bratia, bratia v koreňoch, v raste a v ovocí. Sme bratia pre Svätý krí?.“ By? bratmi v znamení krí?a v tejto krajine po?ehnanej vierou a kres?anskými tradíciami nabáda v?etkých veriacich v Krista, aby pestovali spolo?enstvo na v?etkých úrovniach v mene toho Boha, ktorý v?etkých zah?ňa svojím milosrdenstvom. V tomto zmysle vám, drahí bratia a sestry, ?akujem za va?e odhodlanie a vyzývam vás, aby ste túto krajinu posunuli vpred v otvorenosti, inklúzii a spravodlivosti. Z tohto mesta, z tejto kolísky civilizácie, vzi?lo a kie? v?dy vychádza posolstvo, ktoré bude nasmerúva? k Najvy??iemu a k druhým; ktoré na zvody autoritárstva odpovie demokraciou; ktoré proti individualistickej ?ahostajnosti postaví starostlivos? o druhého, o chudobných a o stvorenstvo, základnú os pre obnovený humanizmus, ktorý na?e doba a na?a Európa potrebuje. O Theós na evloghí tin Elládha! [Nech Boh ?ehná Grécku!]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-