杏MAP导航

Stretnutie pápe?a Franti?ka s biskupmi, kňazmi, reho?níkmi a reho?ní?kami, seminaristami a katechétmi v aténskej katedrále bolo posledným verejným stretnutím v úvodný deň jeho pobytu v Grécku, v sobotu 4. decembra. Za?alo sa o 17.15 miestneho ?asu a trvalo vy?e 40 minút. Neskôr ve?er e?te Svätého Otca ?akalo súkromné stretnutie s ?lenmi Spolo?nosti Je?i?ovej na Apo?tolskej nunciatúre. 

Pápe?a v mene prítomných privítal v chráme predseda Konferencie biskupov Grécka Mons. Sevastianos Rossolatos. Ako povedal, globalizácia a sekularizácia oslabili spolo?enskú podporu tradi?nej viery a ukázali i nedostatky v spôsobe pestovania viery. Vz?ahy Katolíckej cirkvi so ?tátom sa pod?a jeho slov ve?mi u?ah?ili zákonom z roku 2014, ktorý ustanovuje právnu subjektivitu Katolíckej cirkvi v Grécku.

Konferencia biskupov Grécka (Svätá synoda katolíckej hierarchie Grécka) bola zriadená v roku 1965 a spája latinských i východných biskupov Grécka. Aktuálny predseda Mons. Rossolatos je emeritným arcibiskupom Atén.

Pred samotným príhovorom Svätého Otca 

si prítomní vypo?uli dve svedectvá. Prvé vyrozprávala reho?ná sestra Maria Virgen pôvodom z Argentíny, z reho?nej rodiny Vteleného Slova, ktorej komunita ?sestier slu?obníc“ sa venuje slu?be ?u?om na malých ostrovoch v Egejskom a Iónskom mori.

Prezradila, ?e povolanie k zasväteniu, aby ?zachraňovala du?e“ jasne zachytila u? v 14 rokoch, a bolo to ?tak silné, ?e nebolo pochýb, ?e pochádza od Boha“. Ako 18-ro?ná vstúpila do noviciátu, ktorý bol jej ?naj??astnej?ím obdobím v ?ivote“. Po formácii bola poslaná spolu zalo?i? komunitu na grécky ostrov Tinos, a spolu s ?al?ími troma reho?ní?kami slú?i? v mariánskej svätyni.

Sestra Mária, ktorá pri?la do Grécka bez znalosti re?i, ktorú si postupne osvojila. U domácich obyvate?ov ju najviac zaujala pohostinnos? a ich tú?ba po Bohu. Pova?uje za ve?kú milos? pokra?ova? tam v slu?be, ako to robia u? to?ko rokov jezuiti a ur?ulínky. Svoje svedectvo uzatvára slovami:

?Sme ochotné obetova? svoj ?ivot pre Grécko a pracova? pre du?e na Bo?iu slávu, vydáva? svedectvo o Vtelenom Slove, vte?ova? ho do v?etkých ?udských vecí, ?o je ?pecifickým cie?om ná?ho in?titútu, v skutkoch milosrdenstva pre deti, mladých ?udí a dospelých, zasieva? v nich tú?bu po svätosti.“

O svoje svedectvo sa ?alej podelil laik menom Rokos z ostrova Tinos, ktorý sa pres?ahoval do Atén a za?il ka?dodenné spolu?itie a spoluprácu s pravoslávnymi veriacimi. Práve jeho rodina v Grécku predstavuje jednotu  Katolíckej cirkvi s Pravoslávnou. Ako povedal, ?s man?elkou Nitsou, pravoslávneho vyznania, zbo?nou na grécky spôsob, sme vychovávali na?e deti, ktoré chodili do katolíckych ?kôl. ... Chodili za mnou na nede?nú liturgiu a dokonca prijímali sviatosti.“ Ale ke? mali deti 17 rokov, nastal zvrat, a deti sa odvrátili od nábo?enskej praxe, stavali sa k tomu s ?ahostajnos?ou a iróniou.

Rokos sa zveril v modlitbe, radil sa so spovedníkom a potom za?al dialóg so svojimi de?mi. A práve v dialógu vyplynulo, ?e chlapci v Boha veria, ale pod?a nich ??asy sa zmenili a od Cirkvi ?iadajú nie?o iné.“ A povedali mu: ??iadny strach. Sme s tebou. Sme jednotní, ako si nás to nau?il.“ A práve to, ?e sa podelili o svoje pocity, vytvorilo rovnováhu. Rokos na záver dodal: ?Reakcia na?ich detí mi pomohla vidie? na vlastné o?i ich ka?dodenný ?ivot v zmie?anej rodine, pracovnom a spolo?enskom prostredí, kde sú v men?ine. Ale to, ?e za?ili túto jednotu so svojimi susedmi, ktorú za?ili doma a v ?kole, bolo nakoniec pozitívom ná?ho rozhovoru.“

Po svedectvách sa ujal slova pápe? Franti?ek, ktorého príhovor nasleduje v plnom znení.

Príhovor Svätého Otca v Katedrále sv. Dionýza

Atény, 4. decembra 2021

Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, reho?ní?ky a reho?níci, seminaristi, drahí bratia a sestry, kaliméra sas! [Dobrý ve?er!]

Srde?ne vám ?akujem za va?e prijatie a pozdravné slová, ktoré mi adresoval Mons. Rossolatos. A ?akujem, sestra, za Va?e svedectvo: je dôle?ité, aby reho?níci a reho?ní?ky ?ili svoju slu?bu v tomto duchu, s vá?nivou láskou, ktorá sa daruje pre komunitu tam, kde sú povolaní. ?akujem! ?akujem aj Rokosovi za krásne svedectvo viery pre?ívanej v rodine, v ka?dodennom ?ivote, spolu s de?mi, ktorí, ako mnoho mladých, v istom momente dávajú otázky, pýtajú sa a vo?i niektoré veciam sa stávajú kritickými. Av?ak aj toto je dobre, preto?e to pomáha nám ako Cirkvi uva?ova? a meni? sa.

Som rád, ?e sa s vami stretávam v krajine, ktorá je darom, dedi?stvom ?udstva, na ktorom boli postavené základy Západu. Sme tak trochu v?etci synmi a dl?níkmi va?ej krajiny: bez poézie, literatúry, filozofie a umenia, ktoré sa tu rozvinuli, by sme nemohli pozna? mnohé aspekty ?udskej existencie, ani uspokoji? mnohé vnútorné otázky o ?ivote,  láske, bolesti a aj o smrti.

V rámci tohto bohatého dedi?stva sa tu v po?iatkoch kres?anstva vytvorilo ur?ité ?laboratórium“ na inkulturáciu viery, vedené múdros?ou mnohých otcov viery, ktorí svojím svätým ?ivotom a svojimi spismi predstavujú osvet?ujúci maják pre veriacich ka?dej doby. Ale ak sa opýtame, kto zapo?al stretnutie medzi pôvodným kres?anstvom a gréckou kultúrou, my?lienky nás nepovedú inak, ne? k apo?tolovi Pavlovi. Je to on, ktorý otvoril ?laboratórium viery“, ktoré spojilo tieto dva svety. A urobil to práve tu, ako to rozprávajú Skutky apo?tolov: pri?iel do Atén, za?al káza? na námestiach a vtedaj?í u?enci ho zaviedli na areopág (porov. Sk 17,16-34), ktorý bol radou star?ích, znalých múdrosti, ktorí posudzovali zále?itosti verejného záujmu. Zastavme sa pri tomto príbehu a nechajme sa vies? na na?ej ceste Cirkvi dvoma postojmi apo?tola Pavla, ktoré sú u?ito?né pre ná? sú?asný vývoj viery.

Prvým postojom je dôvera. Zatia? ?o Pavol kázal, niektorí filozofi sa za?ali dopytova?, ?o chce tento «tl?huba» (v. 18) u?i?. Takto ho nazývali, tl?huba: ten, kto vymý??a veci vyu?ívajúc dobrú vieru svojich posluchá?ov. Preto ho vedú pred areopág. Netreba si teda predstavova?, ?e mu otvárali oponu javiska. Naopak, priviedli ho tam, aby ho vypo?úvali: «Mô?eme vedie?, ?o je to za nové u?enie, ktoré hlása?? Ve? ?osi divné nám doná?a? do u?í. Preto chceme vedie?, ?o to má by?»  (v. 19-20). Dr?ia skrátka Pavla nakrátko.

Tieto okolnosti jeho poslania v Grécku sú dôle?ité aj pre nás, dnes. Apo?tol sa ocitá v kúte. U? krátko predtým, v Solúne, mu preká?ali v kázaní, a z dôvodu nepokojov vyvolaných medzi ?udom na jeho obvinenie z podnecovania neporiadku, musel v noci utiec?. Teraz, ke? pri?iel do Atén, ho berú ako tl?hubu a vedú ho pred areopág ako nevítaného hos?a. Nepre?íva teda moment ví?azstva; napreduje v poslaní v náro?ných podmienkach. Mo?no v mnohých chví?ach na?ej cesty aj my poci?ujeme námahu a neraz frustráciu z toho, ?e sme mali?kou komunitou, alebo Cirkvou so skromnými silami, ktorá sa pohybuje v nie v?dy priaznivom kontexte. Rozjímajte o príbehu Pavla v Aténach. Bol sám, v men?ine, neve?mi vítaný a s mizivou pravdepodobnos?ou úspechu. Ale nenechal sa ovládnu? malomyse?nos?ou, nevzdal svoju misiu. A nedal sa zláka? poku?ením bedáka?. Toto je ve?mi dôle?ité: dávajte si pozor na bedákanie. H?a, toto je postoj skuto?ného apo?tola: napredova? s dôverou, rad?ej v nepokoji ne?akaných situácií ne? zvykovos? a opakovanie. Pavol má odvahu. Odkia? sa berie? Z dôvery v Boha. Je to odvaha dôvery: dôvery vo ve?kos? Boha, ktorý s ob?ubou koná zaka?dým v na?ej malosti.

Drahí bratia a sestry, majme dôveru, preto?e by? malou Cirkvou nás robí výre?ným znakom evanjelia, znakom Boha zvestovaného Je?i?om, ktorý si vyberá mali?kých a chudobných, aby zmenil dejiny jednoduchými skutkami pokorných. Od nás, ako od Cirkvi, sa nevy?aduje duch dobývania a ví?azstva, ve?kolepos? ve?kých po?tov, svetská nádhera. To v?etko je nebezpe?né. Je to poku?enie triumfalizmu. Od nás sa ?iada bra? si podnet z hor?i?ného zrnka, ktoré je nepatrné, ale skromne a pomaly rastie: «Ono je síce najmen?ie zo v?etkých semien,» – hovorí Je?i? – «ale ke? vyrastie, je vä??ie ne? ostatné byliny a je z neho strom» (Mt 13,32). Od nás sa ?iada, aby sme boli kvasom, ktorý v trpezlivosti a tichosti kvasí v ceste sveta v?aka neprestajnému pôsobeniu Ducha Svätého (porov. Mt 13,33). Tajomstvo Bo?ieho krá?ovstva je obsiahnuté v mali?kostiach, v tom, ?o je ?asto nevidite?né a nerobí hluk. Apo?tol Pavol, ktorého meno odkazuje na malos?, ?ije v dôvere, preto?e si vzal k srdcu tieto slová evanjelia, a? tak, ?e na základe toho u?í svojich bratov v Korinte: «?o je u Boha slabé, je silnej?ie ako ?udia»; «?o je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných» (1 Kor 1,25.27).

Drahí priatelia, chcel by som vám teda poveda?: ?ehnajte malosti a prijmite ju. Dáva vám dôverova? v Boha a iba v Boha. By? men?inovými – a v celom svete je Cirkev men?inová – neznamená by? bezvýznamnými, ale krá?a? cestou, ktorú pre?liapal Pán, tou, ktorá je umen?ením: je kenózou, poní?ením sa, sklonením sa, tým synkatábasis Boha v Je?i?ovi Kristovi. On zostúpil a? nato?ko, ?e sa skryl v ranách ?udskosti a v ranách ná?ho tela. Zachránil nás tým, ?e nám slú?il. On v skuto?nosti, – uvádza Pavol, – «zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenos? sluhu» (Flp 2,7). Tak ?asto sme posadnutí imid?om, tým vidite?ným, ale «Bo?ie krá?ovstvo neprichádza tak, ?e by sa to dalo spozorova?» (Lk 17,20). Prichádza skryto, ako dá??, pomali?ky na zem. Pomô?me si navzájom obnovi? túto dôveru v Bo?ie dielo, a nestrati? nad?enie zo slu?by. Odvahu, vpred po tejto ceste pokory, umen?enia!

Chcel by som teraz zdôrazni? druhý postoj Pavla na aténskom areopágu: prijatie. Je to vnútorná ochota, nevyhnutná pre evanjelizáciu: nechcie? obsadzova? priestor a ?ivot druhých, ale zasieva? dobrú správu do pôdy jeho existencie, u?i? sa predov?etkým prija? a rozpozna? semia?ka, ktoré Boh vlo?il do jeho srdca u? prv, ne? sme pri?li my. Zapamätajme si: Boh nás v?dy predchádza, Boh v?dy predchádza na?u sejbu. Evanjelizácia nie je plnenie prázdnej nádoby, je predov?etkým vynesením na svetlo toho, ?o Boh u? za?al plni?. A toto je tá neoby?ajná pedagogika demon?trovaná apo?tolom pred Atén?anmi. Nehovorí im ?kompletne sa mýlite“ alebo ?teraz vás nau?ím pravde“, ale za?ína prijatím ich nábo?enského ducha: «Atén?ania, pod?a v?etkého vidím, ?e ste neoby?ajne nábo?ní. Lebo ke? som sa prechádzal a prezeral si va?e svätyne, na?iel som aj oltár s nápisom: ?Neznámemu bohu“» (Sk 17,22-23). Berie si nie?o z bohatstva Atén?anov. Apo?tol uznáva dôstojnos? svojich adresátov a prijíma ich nábo?enské cítenie. Aj ke? boli ulice Atén plné modiel, ktoré  Pavla ?pobúrili v duchu“ (porov. v. 16), prijíma tú?bu po Bohu skrytú v srdci týchto ?udí a s v?údnos?ou im chce darova? ?asnutie z viery. Jeho ?týl nie je ukladajúci, ale ponúkajúci. Nezakladá sa na prozelytizme – nikdy! –, ale na Je?i?ovej miernosti. A je to mo?né, preto?e Pavol má duchovný poh?ad na realitu: verí, ?e Duch Svätý pracuje v srdci ?loveka aj za hranicami nábo?enských nálepiek. Po?uli sme to v Rokosovom svedectve. Deti sa v istom momente trochu vzdialili od nábo?enského praktizovania, ale Duch Svätý pracoval a pokra?oval v diele, a takto ve?mi veria v jednotu a bratstvo s blí?nymi. Duch pracuje v?dy poza hranice toho, ?o vidno navonok, pamätajme na to! Postoj apo?tola ka?dej doby za?ína teda v prijatí druhého: pamätajme, ?e «Bo?ia milos? s kultúrou po?íta a Bo?í dar sa priam vte?uje do kultúry ?loveka, ktorý ho prijíma» (Apo?t. exhortácia Evangelii gaudium, 115). Nejde o nejakú abstraktnú milos?, ?o sa to?í v na?ich hlavách; milos? je v?dy vtelená do ur?itej kultúry, inkarnuje sa v nej.

V súvislosti s Pavlovou náv?tevou areopágu Benedikt XVI. povedal, ?e nám musí v srdci ve?mi zále?a? na agnostikoch alebo ateistoch, ale musíme dáva? pozor, lebo «ke? hovoríme o novej evanjelizácii, títo ?udia sa mo?no z?aknú. Nechcú sa pova?ova? za objekt misie, ani sa vzdáva? slobody myslenia a vôle» (Príhovor Rímskej kúrii, 21. decembra 2009). Aj od nás sa dnes vy?aduje postoj prijatia, ?týl pohostinnosti, srdce ?ivené tú?bou vytvára? spolo?enstvo uprostred ?udských, kultúrnych alebo nábo?enských rozdielností. Výzvou je vytvori? zanietenos? pre celok, ktorá nás – katolíkov, pravoslávnych, bratov a sestry iných vierovyznaní, aj bratov agnostikov, v?etkých – vedie k vzájomnému po?úvaniu, spolo?nému snívaniu a práci, k pestovaniu ?mystiky“ bratstva (porov. Evangelii gaudium, 87). Minulá história stále zostáva otvorenou ranou na ceste tohto ústretového dialógu, ale prijmime s odvahou výzvu dne?ka!

Drahí bratia a sestry, svätý Pavol tu v gréckej zemi ukázal svoju pokojnú dôveru v Boha a to ho urobilo ústretovým vo?i ?lenom areopágu, ktorí ho upodozrievali. S týmito dvoma postojmi ohlasoval toho Boha, ktorý bol pre jeho adresátov neznámym. A pri?iel a? k tomu, ?e predstavil tvár Boha, ktorý v Je?i?ovi Kristovi zasial v srdci sveta zárodok zm?tvychvstania, v?eobecné právo na nádej, ktoré je ?udským právom – právo na nádej. Ke? Pavol ohlasuje túto dobrú správu, vä??ina ho vysmeje a odíde. Predsa v?ak, «niektorí sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, ?ena menom Damaris a iní s nimi» (Sk 17,34). Vä??ina odchádza; malý zvy?ok sa pripája k Pavlovi, medzi nimi Dionýz, ktorému je zasvätená táto katedrála! Je to malý zvy?ok, ale takto Boh tká nitky dejín, od tých ?ias a? po vás dnes. Zo srdca vám ?elám, aby ste pokra?ovali v diele vá?ho historického laboratória viery a aby ste tak robili s týmito dvoma ingredientmi, s dôverou a s prijatím, aby ste si vychutnali evanjelium ako skúsenos? radosti a aj ako skúsenos? bratstva. Nesiem si vás so sebou v láske a modlitbe. A vy, prosím, nezabudnite sa za mňa modli?. O Theós na sas avloghi! [Boh vám ?ehnaj!]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-