杏MAP导航

Medzi stovkou koncelebrantov boli kardináli, ?lenovia Rímskej kúrie a ?lenovia Presbyterskej rady Rímskej diecézy. Hlavnými koncelebrantmi boli rímsky vikár kardinál Angelo De Donatis a duchovný správca Baziliky sv. Petra kard. Mauro Gambetti OFM Conv.  Pri slávení, ktoré sa priestorovo obmedzilo na zadnú lo? Baziliky, bola okrem kňazov prítomná asi stovka veriacich. V liturgických ?ítaniach zazneli biblické state: Iz 61,1-3a.6a.8b-9, Zjv 1,5-8 a Lk 4,16-30.

Homília Svätého Otca

Missa Chrismatis, Zelený ?tvrtok 1. apríla 2021

Evanjelium nám prezentuje zmenu pocitov u ?udí, ktorí po?úvajú Pána. Zmena je dramatická a ukazuje nám, ako ve?mi sú prenasledovanie a krí? spojené s ohlasovaním evanjelia. Obdiv vyvolaný slovami milosti, ktoré vychádzali z Je?i?ových úst, v Nazaret?anoch netrval dlho. Veta, ktorú niekto potichu zamrmlal: ?Vari to nie je Jozefov syn?“ (porov. Lk 4,22) sa zákerne ?rozviruje“: ?Vari to nie je Jozefov syn?“

Ide o jednu z tých dvojzmyselných viet, aké sa nadhadzujú mimochodom. Niekto ju mô?e pou?i? pre vyjadrenie radosti: ?Aká krása, ?e niekto tak skromného pôvodu hovorí s touto autoritou!“ A iný ju mô?e pou?i?, aby povedal s opovrhnutím: ?A tento odkia? pri?iel? Kto si myslí, ?e je?“. Ak sa na to bli??ie pozrieme, tá veta sa opakuje, ke? v deň Turíc apo?toli, plní Ducha Svätého, za?ínajú hlása? evanjelium. Niekto poznamenal: «Nie sú títo v?etci, ?o tu hovoria, Galilej?ania?» (Sk 2,7). A zatia? ?o niektorí Slovo prijali, iní ich mali za opitých.

Formálne by sa zdalo, ?e vec zostala otvorená, ale ak vezmeme do úvahy ú?inky, v tomto konkrétnom kontexte tieto slová obsahovali zárodok násilia, ktoré sa rozpútalo proti Je?i?ovi.

Ide tu o vetu typu ?spú??a?a“, ako ke? niekto povie: ?Toto je prive?a!“ a zaúto?í na druhého alebo odíde.

Pán, ktorý niekedy zostal ml?a? alebo odi?iel na druhý breh rieky, sa tentoraz nevzdal komentovania, ale odhalil zlomyse?nú logiku, ktorá sa ukrývala pod zdaním jednoduchej dedinskej klebety. «Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lie? sám seba! Po?uli sme, ?o v?etko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti» (Lk 4,23). ?Lie? sám seba...“.

?Nech zachráni sám seba“. Tu je ten jed! Je to tá istá veta, ktorá bude nasledova? Pána a? na krí?: «Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba...» (Lk 23,35); ?a nech zachráni aj nás“, dodáva jeden z dvoch zlo?incov (porov. v. 39)

Pán, ako v?dy, nevedie dialóg so zlým duchom, odpovedá iba slovami Písma. Ani proroci Eliá? a Elizeus neboli prijatí svojimi krajanmi, a naopak boli prijatí zo strany jednej fenickej vdovy a jedného malomocného Sýr?ana: dvoch cudzincov iného nábo?enstva. Tie skuto?nosti zasiahli do ?ierneho a vyvolali ú?inok, ktorý prorokoval Simeon, ten charizmatický starec: ?e Je?i? bude «znamením, ktorému budú odporova?» (semeion antilegomenon) (Lk 2,34).

Je?i?ovo slovo má moc da? vyjs? na svetlo tomu, ?o ?lovek nosí v srdci, ?o je zvy?ajne zmesou, ako je p?enica a kúko?. A to spôsobuje duchovný boj. Ke? vidíme gestá Pánovho prekypujúceho milosrdenstva a po?úvame jeho blahoslavenstvá a evanjeliové ?beda vám!“, cítime sa povinní rozli?ova? a zvoli? si. V tomto prípade jeho slovo nebolo prijaté, a to spôsobilo, ?e dav roznietený hnevom sa pokúsil pripravi? ho o ?ivot. Ale e?te nenadi?la ?tá hodina“ a Pán, ako nám hovorí evanjelium, «pre?iel pomedzi nich a odi?iel» (Lk 4,30).

Ten ?as nenadi?iel, ale rýchlos?, s akou sa rozpútala zúrivos? a krutos? zlosti, schopnej v tom momente zabi? Pána, nám ukazuje, ?e v?dy je tá hodina. A toto je to, s ?ím by som sa chcel dnes s vami podeli?, drahí kňazi: ?e hodina radostného ohlasovania a hodina prenasledovania a krí?a idú pospolu.

Ohlasovanie evanjelia je v?dy spojené s objatím konkrétneho krí?a. Jemné svetlo Slova vyvoláva jasnos? v srdciach, ktoré sú ochotné, a zmätok a odmietnutie v tých, ktoré takými nie sú. Vidíme to neustále v evanjeliu.

Dobré semeno zasiate na poli priná?a plody – sto, ?es?desiat, tridsa? násobné – ale tie? prebúdza závis? nepriate?a, ktorý obsedantne zasieva burinu po?as noci (porov. Mt 13,24-30,36-43).

Ne?nos? milosrdného otca neodolate?ne pri?ahuje márnotratného syna k návratu domov, ale tie? vzbudzuje rozhor?enie a ne?úbos? star?ieho syna (porov. Lk 15,11-32).

Ve?kodu?nos? pána vinice je dôvodom k v?a?nosti u robotníkov najatých v poslednej hodine, no je aj dôvodom k trpkým poznámkam u tých, ?o boli najatí ako prví, ktorí sa cítia by? urazení, preto?e ich pán je dobrý (porov. Mt 20,1-16).

Blízkos? Je?i?a, ktorý jedáva s hrie?nikmi si získava srdcia, ako to Zachejovo, Matú?ovo, Samaritánkino..., av?ak vyvoláva aj pocity poh?dania v tých, ktorí sa pokladajú za spravodlivých.

Ve?korysos? toho ?loveka, ktorý k vinohradníkom posiela svojho syna, mysliac si, ?e ho budú re?pektova?, v nich to v?ak rozpútava zúrivos? nad v?etku mieru: sme pred tajomstvom neprávosti, ktorá vedie  k zabitiu Spravodlivého (porov. Mt 21, 33-46).

Toto v?etko, drahí bratia kňazi, nám dáva vidie?, ?e ohlasovanie Dobrej zvesti je tajomne spojené s prenasledovaním a s krí?om.

Svätý Ignác z Loyoly v kontemplácii Pánovho narodenia – prepá?te mi túto rodinnú reklamu – v  kontemplácii Narodenia vyjadruje túto evanjeliovú pravdu, ke? nám dáva pozorova? a uva?ova? nad tým, ?o robia sv. Jozef a Panna Mária: «napríklad, ako cestujú a zná?ajú útrapy a pre?o sa Pán Je?i? narodil v tej najvä??ej chudobe a ako po to?kých trampotách, po hlade a smäde, po horú?ave a zime, po krivdách a potupovaniach zomrel na krí?i, a to v?etko pre mňa. A potom - dodáva Ignác – obrátiac to na seba pousilujem sa vy?a?i? z toho nejaký duchovný osoh» (Duchovné cvi?enia, 116). Rados? z narodenia Pána, boles? krí?a, prenasledovanie.

Akú reflexiu mô?eme urobi?, aby sme vy?a?ili ú?itok pre ná? kňazský ?ivot kontemplujúc túto pred?asnú prítomnos? krí?a – nepochopenie, odvrhnutie, prenasledovanie – na za?iatku a v samotnom srdci evanjeliového hlásania?

Na um mi prichádzajú dve úvahy.

Prvá: neudivuje kon?tatovanie, ?e krí? je prítomný v Pánovom ?ivote na za?iatku jeho slu?by a dokonca pred jeho narodením. Je prítomný u? v prvom Máriinom znepokojení zo?i-vo?i anjelovmu zvestovaniu; je prítomný v Jozefovej nespavosti, ke? sa cíti povinný opusti? svoju snúbenicu; je prítomný v Herodesovom prenasledovaní a v ?a?kostiach, ktoré zná?a Svätá rodina, rovnakých, aké zná?ajú to?ké rodiny, ktoré musia odís? do exilu zo svojej vlasti.

Táto skuto?nos? nás otvára tajomstvu krí?a pre?ívaného ?u? vopred“. Dáva nám pochopi?, ?e krí? nie je dodato?nou, akousi príle?itostnou skuto?nos?ou ako výsledok zhody okolností v Pánovom ?ivote. Je pravda, ?e v?etci ukri?ovatelia v dejinách  vykres?ujú krí?, akoby bol akousi ved?aj?ou ?kodou, no nie je to tak: krí? nezávisí od okolností. Ve?ké krí?e ?udstva i tie takpovediac malé krí?e ka?dého z nás nezávisia od okolností.

Pre?o Pán objal krí? v jeho celku? Pre?o Je?i? objal celé utrpenie? Objal zradu a opustenie svojimi priate?mi u? od poslednej ve?ere, prijal nezákonné uväznenie, pau?álny súd, neprimeraný rozsudok, bezdôvodnú ni?omnos? zau?kovania a p?uvancov... Ak by okolnosti podmieňovali spásonosnú moc krí?a, Pán by neobjal v?etko. Ke? v?ak nastala jeho hodina, on objal celý krí?. Preto?e v krí?i niet nejednozna?nosti. S krí?om sa nekup?í.

Druhá reflexia je nasledovná. Je pravda, ?e ?osi z krí?a je integrálnou sú?as?ou ná?ho ?udského stavu, limitu a krehkosti. Je v?ak tie? pravdou, ?e v tom, ?o sa odohráva na krí?i, je nie?o, ?o nie je vlastné na?ej krehkosti, ale je uhryznutím hada, ktorý vidiac bezbranného ukri?ovaného, ho hryzie a pokú?a sa otrávi? a diskreditova? celé jeho dielo. Uhryznutie, ktoré sa sna?í pohor?ova? – sme v epoche ?kandálov – uhryznutie, ktoré sa sna?í znehybni? a urobi? neplodným a bezvýznamným ka?dú slu?bu a obetu z lásky k druhým. Je to jed zlého, ktorý pokra?uje v tom nástojení: zachráň seba samého.

 A v tomto krutom a bolestnom uhryznutí, ktoré sa tvári, ?e je smrte?né, sa nakoniec ukazuje triumf Boha. Svätý Maxim vyznáva? nám dal vidie?, ?e s ukri?ovaným Je?i?om sa veci obrátili: uhryznutím Pánovho tela ho zlý duch neotrávil – na?iel v ňom len nekone?nú krotkos? a poslu?nos? vo?i Otcovej vôli – no naopak, zhltol há?ik krí?a spolu s Pánovým telom, ktoré bolo pre neho jedom a pre nás sa stalo protiliekom, ktorý neutralizuje moc zlého (Centuria I, 8-13).

Toto sú spomínané reflexie. Vyprosujme si od Pána milos? vy?a?i? ú?itok z týchto náuk: v ohlasovaní Evanjelia je prítomný krí?, to je pravda, je to v?ak krí?, ktorý zachraňuje. Zmierený Je?i?ovou krvou, je to krí? so silou Kristovho ví?azstva, ktoré porá?a zlo, ktoré nás oslobodzuje od Zlého. Obja? ho s Je?i?om a tak ako on, u? ?vopred“, pred tým, ako pôjdeme ohlasova?, nám dovolí rozli?ova? a odmietnu? jed pohor?enia, s ktorým sa nás zlý duch bude sna?i? otrávi?, ke? ne?akane vhupne krí? do ná?ho ?ivota.

«My v?ak nepatríme k tým, ?o cúvajú (hypostoles)» (Hebr. 10,39), hovorí autor Listu Hebrejom. «My v?ak nepatríme k tým, ?o cúvajú» - to je rada, ktorú nám dáva: my sa nepohor?ujeme, preto?e Je?i? sa nepohor?il vidiac, ?e jeho radostná zves? o spáse chudobným nezaznievala ?isto, ale uprostred revu a hrozieb tých, ktorí nechceli po?úva? jeho Slovo alebo ho chceli zú?i? na legalizmy (moralistické, klerikalistické...).

My sa nepohor?ujeme, preto?e Je?i? sa nepohor?il, ke? musel uzdravova? chorých a oslobodzova? uväznených uprostred hádok a  moralistických, právnických, klerikálnych kontroverzií, ktoré vyvolával zaka?dým, ke? konal dobro.

My sa nepohor?ujeme, preto?e Je?i? sa nepohor?il, ke? musel obdarúva? zrakom slepých uprostred ?udí, ktorí si zatvárali o?i, aby nevideli, alebo odvracali zrak bokom.

My sa nepohor?ujeme, preto?e Je?i? sa nepohor?il na tom, ?e jeho hlásanie milostivého roka Pána – roka, ktorý je celými dejinami – vyvolalo verejné pohor?enie v tom, ?o by dnes sotva obsadilo tretiu stránku regionálnych novín.

A nepohor?ujeme sa, preto?e hlásanie Evanjelia nedostáva svoju ú?innos? z na?ich ve?avravných slov, ale zo sily krí?a (porov. 1 Kor 1,17).

Zo spôsobu, akým objímame krí? hlásajúc Evanjelium – skutkami a ak je nevyhnutné, aj slovami –, sú zjavnými dve veci: ?e utrpenia, o ktoré sa nám postaralo Evanjelium nie sú na?e, ale «Kristove utrpenia v nás» (2 Kor 1,5) a ?e «nie seba hlásame, ale Je?i?a Krista, Pána» a my sme «slu?obníci pre Je?i?a» (2 Kor 4,5).

Chcel by som zakon?i? jednou spomienkou. Raz, vo ve?mi temnej chvíli môjho ?ivota, som Pána prosil o istú milos?, aby ma oslobodil od jednej ve?mi tvrdej a ?a?kej situácie. Bola to chví?a temnoty. ?iel som dáva? duchovné cvi?enia istým reho?ní?kam a v posledný deň, ako bolo zvykom v tom ?ase, chodili na spove?. Pri?la jedna ve?mi stará sestra, s jasnými, a? ?iarivými o?ami. Bola to Bo?ia ?ena. Vtedy som zacítil tú?bu poprosi? ju o modlitbu za mňa a povedal som jej: ?Sestra, za pokánie sa za mňa pomodlite, preto?e potrebujem istú milos?. Poproste o ňu Pána. A ak o ňu budete ?iada? Pána, ur?ite mi ju dá.“ Ona zostala ticho, ?akala hodnú chví?u, akoby sa modlila a potom sa na mňa pozrela a povedala: ?Istotne Vám Pán dá tú milos?, no nepomý?te sa: dá ju svojím Bo?ím spôsobom“. Toto mi ve?mi prospelo: po?u?, ?e Pán nám v?dy dá to, o ?o prosíme, no urobí tak svojím Bo?ím spôsobom. Tento spôsob v sebe zah?ňa krí?. Nie z masochizmu, ale z lásky, z lásky a? do krajnosti (porov. Homília z Domu sv. Marty, 29. mája 2013).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, mh, jb-