杏MAP导航

Drahí bratia a sestry,

toto po?ehnané miesto nás privádza k po?iatkom, ku zdrojom Bo?ieho diela, k zrodu na?ich nábo?enstiev. Tu, kde ?il ná? otec Abrahám, máme pocit, ?e sa vraciame domov. Tu pocítil povolanie Bohom, odtia?to vyrazil na cestu, ktorá zmenila dejiny. My sme ovocím toho 

povolania a tej cesty. Boh ?iadal Abraháma, aby pozdvihol o?i k nebu a spo?ítal hviezdy (porov. Gn 15,5). V tých hviezdach videl prís?ub svojho potomstva, videl nás. A dnes my, ?idia, kres?ania a moslimovia, spolo?ne s bratmi a sestrami iných nábo?enstiev, si ctíme otca Abraháma robiac tak, ako on: h?adíme na nebo a krá?ame po zemi.

1. H?adíme na nebo. Kontemplujúc po tisícro?iach to isté nebo, objavujú sa tie isté hviezdy. Ony osvet?ujú tie najtemnej?ie noci, preto?e ?iaria spolo?ne. Nebo nám takto dáva posolstvo jednoty: Najvy??í nad nami nás pozýva, aby sme sa nikdy neseparovali od brata, ktorý je ved?a nás. Ten Bo?í presah (oltre) nás odkazuje na inakos? (altro) brata. Ak v?ak chceme chráni? bratstvo, nemô?eme strati? z poh?adu nebo. My, potomstvo Abraháma a predstavitelia rozli?ných nábo?enstiev, cítime, ?e máme predov?etkým túto úlohu: pomáha? na?im bratom a sestrám, aby pozdvihli zrak a modlitbu k nebu.

V?etci to potrebujeme, preto?e sami si nevysta?íme. ?lovek nie je v?emohúci, nedoká?e to sám. A ak vylú?i Boha, skon?í klaňaním sa pozemským veciam. Av?ak svetské dobrá, ktoré mnohým dávajú zabudnú? na Boha a na druhých, nie sú dôvodom na?ej pozemskej cesty. Pozdvihnime o?i k nebu, aby sme sa zdvihli z nízkosti márnej slávy; slú?me Bohu, aby sme vy?li zo otroctva ná?ho ?ja“, preto?e Boh nás podnecuje milova?. Tu je skuto?ná nábo?nos?: klaňa? sa Bohu a milova? blí?neho. V dne?nom svete, ktorý ?astokrát zabúda na Najvy??ieho alebo mu dáva zdeformovaný obraz, sú veriaci povolaní dosved?ova? jeho dobro, ukazova? jeho otcovstvo prostredníctvom ich bratstva.

Z tohto pramenného miesta viery, zo zeme ná?ho otca Abraháma potvrdzujeme, ?e Boh je milosrdný a ?e tou najrúhavej?ou urá?kou je znesväti? jeho meno nenávidiac brata. Nevra?ivos?, extrémizmus a násilie sa nerodia z nábo?enského ducha: sú zradou vo?i nábo?enstvu. A my veriaci nemô?eme ml?a?, ke? terorizmus zneu?íva nábo?enstvo. Ba je na nás, aby sme s jasnos?ou rozptýlili nedorozumenia. Nedovo?me, aby bolo svetlo neba zakryté oblakmi nenávisti!

Nad touto krajinou sa nakopili temné mraky terorizmu, vojny a násilia. Trpeli nimi v?etky etnické i nábo?enské komunity. Chcel by som pripomenú? osobitne komunitu jazídov, ktorá oplakávala smr? mnohých mu?ov a videla tisíce ?ien, diev?at a detí unesených, predaných za otrokov a podrobených fyzickému násiliu a núteným konverziám. Dnes sa modlíme za tých, ?o zná?ali tieto utrpenia, za tých, ?o sú e?te stále rozohnaní a unesení, aby sa ?oskoro vrátili do svojich domov. A modlíme sa, aby bola v?ade re?pektovaná a uznaná sloboda svedomia a nábo?enská sloboda: sú to základné práva, preto?e robia ?loveka slobodným kontemplova? nebo, pre ktoré bol stvorený.

Ke? terorizmus zasiahol sever krajiny, barbarsky zni?il ?as? jej ú?asného nábo?enského dedi?stva, ako kostoly, klá?tory a miesta kultu rozli?ných komunít. Ale aj v tom temnom momente ?iarili hviezdy. Myslím na mladých moslimských dobrovo?níkov z Mosulu, ktorí pomohli uprata? kostoly a klá?tory, budujúc bratské priate?stvá na ruinách nenávisti, i na kres?anov a moslimov, ktorí dnes spolo?ne re?taurujú me?ity a kostoly.

Profesor Ali Thajeel nám tie? rozprával o návrate pútnikov do tohto mesta. Je dôle?ité putova? k posvätným miestam: je to to najkraj?ie znamenie nostalgie za nebom tu na zemi. Preto milova? a chráni? posvätné miesta je existen?nou nevyhnutnos?ou, na pamiatku ná?ho otca Abraháma, ktorý na rozli?ných miestach pozdvihol k nebu oltáre pre Pána (porov. Gn 12,7.8; 13,18; 22,9).

Ve?ký patriarcha nech nám pomô?e udr?iava? posvätné miesta ka?dého oázami pokoja a stretnutia pre v?etkých! On sa pre svoju vernos? Bohu stal po?ehnaním pre v?etky národy (porov. Gn 12,3); to, ?e sme dnes tu v jeho stopách, je znamením po?ehnania a nádeje pre Irak, 

pre Blízky východ a pre celý svet. Nebo sa zemou neunavilo: Boh miluje ka?dý ?ud, ka?dú jeho dcéru a ka?dého jeho syna! Neunavme sa nikdy h?adie? na nebo, h?adie? na tieto hviezdy, tie isté, na ktoré vo svojom ?ase h?adel ná? otec Abrahám.  

2. Krá?ame po zemi. O?i upreté k nebu Abraháma nerozpty?ovali, ale povzbudzovali krá?a? po zemi, vyda? sa na cestu, ktorá sa cez jeho potomstvo mala dotknú? ka?dého storo?ia a kraja. Ale v?etko sa za?alo odtia?to, od Pána, ktorý ?ho vyviedol z Uru“ (porov. Gn 15,7). Jeho cesta bola teda vyjdením, ?o si vy?adovalo obete: musíte zanecha? zem, domov a príbuzenstvo. Ale vzdaním sa svojej rodiny sa stane otcom rodiny národov.

Aj nám sa stáva nie?o podobné: na ceste sme povolaní zanecha? putá a pripútanosti, ktoré, ke? nás uzatvárajú v na?ich zoskupeniach, zabraňujú nám prija? bezhrani?nú Bo?iu lásku a v ostatných vidie? bratov. Áno, potrebujeme  vyjs? zo seba samých, preto?e potrebujeme jeden druhého. Pandémia nám dala pochopi?, ?e «nikto sa nezachráni sám» (Encyklika Fratelli tutti, 54). A predsa sa v?dy vracia poku?enie dr?a? si odstup od ostatných. Ale  «fráza "zachráň sa, kto mô?e?" sa rýchlo zmení na "v?etci proti v?etkým", a to bude hor?ie, ne? samotná pandémia» (tamtie?, 36).

V búrkach, ktorými prechádzame nás nezachráni izolovanie sa, nezachráni nás rýchle posilnenie výzbroje a vyvý?enie múrov, ktoré nás dokonca budú e?te viac di?tancova? a hneva?. Nezachráni nás modloslu?ba peniazom, ktorá uzatvára do seba samých a vyvoláva priepasti nerovností, do ktorých sa ?udstvo prepadáva. Nezachráni nás konzumizmus, ktorý znecitlivuje myse? a ochromuje srdce.

Cesta, ktorú nám Nebo ukazuje pre na?e krá?anie, je iná, je to cesta pokoja. Tá vy?aduje, predov?etkým v búrkach, zosta? spolu na jednej strane. Je nedôstojné, aby zatia? ?o sme v?etci skú?aní pandemickou krízou, a obzvlá?? tu, kde konflikty spôsobili to?ko trápenia, niekto myslel hrabivo len na vlastné zále?itosti. Nebude mier bez delenia sa a pohostinnosti, bez spravodlivosti, ktorá zaistí rovnos? a podporu pre v?etkých, po?núc od tých najslab?ích. Nebude mier bez národov, ktoré podajú ruku iným národom.

Nebude mier pokým ostatní budú ´oni´ a nie ´my´. Nebude mier pokia? spojenectvá budú namierené proti niekomu, preto?e spojenectvá proti iným rozmno?ujú iba rozdiely. Mier ne?iada ví?azov, ani porazených, ale bratov a sestry, ktorí napriek nedorozumeniam a zraneniam z minulosti krá?ajú od konfliktu k jednote. Poprosme o to v modlitbe pre celý Blízky východ, myslím najmä na ne?alekú, trýznenú Sýriu.

Patriarcha Abrahám, ktorý nás dnes zhroma??uje v jednote, bol prorokom Najvy??ieho. Jedno staré proroctvo hovorí, ?e národy si «z me?ov ukujú radlá, zo svojich kopijí vini?né no?e» (Iz 2,4). Toto proroctvo nebolo naplnené, ba z me?ov a kopijí sa stali rakety a bomby. Odkia? sa teda mô?e za?a? cesta pokoja? Od vzdania sa nepriate?stiev.

Kto má odvahu h?adie? na hviezdy, kto verí v Boha, nemá nepriate?ov, s ktorými by bojoval. Má iba jedného nepriate?a, aby mu ?elil, ktorý stojí pri dverách srdca a klope, aby vo?iel: je to nepriate?stvo. Zatia? ?o sa niektorí sna?ia viac o to, aby mali nepriate?ov ne? aby boli priate?mi, zatia? ?o mnohí h?adajú vlastný zisk na úkor iných, ten, ?o h?adí na hviezdy prís?ubov, kto nasleduje Bo?ie cesty, nemô?e by? proti niekomu, ale je za v?etkých. Nemô?e si ospravedlňova? ?iadnu formu vnucovania, utlá?ania a zneu?ívania, nemô?e ma? postoj agresivity.

Drahí priatelia, je mo?né v?etko toto? Otec Abrahám, ten, ktorý vedel proti ka?dej nádeji v nádeji uveri? (porov. Rim 4,18) nás povzbudzuje. V priebehu dejín sme ?asto sledovali príli? pozemské ciele a krá?ali sme ka?dý po svojom, ale s Bo?ou pomocou sa mô?eme zmeni? k lep?iemu. Je na nás, ?udstve dne?ka, a predov?etkým na nás, veriacich ka?dého nábo?enstva, aby sme prevrátili nástroje nenávisti na nástroje pokoja.

Je na nás nalieha? dôrazne na zodpovedných za národy, aby rastúce roz?irovanie zbraní ustúpilo distribúcii jedla pre v?etkých. Je na nás, aby sme uml?ali vzájomné obviňovania a dali hlas kriku utlá?aných a vyradených na planéte: príli? mnohí sú bez chleba, liekov, vzdelania, práv a dôstojnosti! Je na nás, aby sme zdôraznili pochybné manévre, ktoré sa to?ia okolo peňazí, a aby sme dôrazne ?iadali, aby peniaze neskon?ili v?dy a jedine na ?ivenie neviazaného blahobytu nieko?kých.

Je na nás, aby sme chránili spolo?ný domov pred na?imi dravými zámermi. Je na nás, aby sme svetu pripomenuli, ?e ?udský ?ivot je hodnotný tým, ?ím je, a nie tým, ?o má, a ?e ?ivoty nenarodených, starých ?udí, migrantov, mu?ov a ?ien ka?dej farby a národnosti sú v?dy posvätné a zarátavajú sa ako v?etci! Je na nás, aby sme mali odvahu pozdvihnú? o?i a h?adie? na hviezdy, tie hviezdy, ktoré videl ná? otec Abrahám, hviezdy prís?ubu.

Abrahámova cesta bola po?ehnaním pokoja. Ale nebolo to ?ahké: musel ?eli? bojom a nepredvídate?ným udalostiam. Aj my máme pred sebou hrbo?atú cestu, ale potrebujeme, ako ve?ký patriarcha, urobi? konkrétne kroky, putova? k objaveniu tváre toho druhého, deli? sa o spomienky, poh?ady a ml?anie, príbehy a skúsenosti.

Zachytilo ma svedectvo Dawooda a Hasana, kres?ana a  moslima, ktorí bez toho, ?e by ich odradili ich rozdiely, spolu ?tudovali a pracovali. Spolu budovali budúcnos? a navzájom v sebe objavili bratov. Aj my, aby sme napredovali, potrebujeme urobi? spolu nie?o dobré a konkrétne. Toto je cesta, predov?etkým pre mladých, ktorí nemô?u vidie? svoje sny pre?até konfliktmi minulosti! Je nevyhnutné vychováva? ich k bratstvu, u?i? ich h?adie? na hviezdy. Je to skuto?ná nevyhnutnos?; bude to najú?innej?ia vakcína pre pokojný zajtraj?ok. Preto?e vy, drahí mladí, ste na?a prítomnos? i na?a budúcnos?!

Iba spolu s inými sa mô?u uzdravi? zranenia z minulosti. Pani Rafah nám vyrozprávala hrdinský príbeh Najyho, zo sabejsko-mandejskej komunity, ktorý stratil ?ivot v pokuse zachráni? rodinu svojho suseda moslima. Ko?ko ?udí tu, v tichu a mimo záujmu sveta, rozbehlo cesty bratstva! Rafah nám vyrozprávala aj o nevýslovnom utrpení vojny, ktorá prinútila mnohých opusti? domovy a rodnú zem, aby h?adali budúcnos? pre svoje deti.

?akujem Rafah, ?e si sa s nami podelila s pevnou vô?ou zosta? tu, v zemi tvojich otcov. Kie? tí, ?o to nezvládli a museli ujs?, nájdu dobrotivé prijatie, hodné zranite?ných a zranených ?udí.

Bolo to práve v?aka pohostinnosti, charakteristickej ?rte týchto krajov, ?e Abrahám prijal náv?tevu Boha a takmer u? neo?akávaný dar - syna (porov. Gn 18,1-10). My, bratia a sestry rôznych nábo?enstiev, sme sa ocitli tu, doma a odtia?to sa spolu chceme anga?ova?, aby sa uskuto?nil Bo?í sen: aby sa ?udská rodina stala pohostinnou a ústretovou vo?i v?etkým svojim de?om; aby pri poh?ade na to isté nebo krá?ala v pokoji po tej istej zemi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, mh, jb-