杏MAP导航

Kniha ?Nebo na zemi. Milova? a slú?i? na premieňanie sveta“ ju sú?as?ou ekumenickej edície ?Výmena darov“ a predhovor k nej napísal generálny tajomník Svetového luteránskeho zväzu Rev. Martin Junge. Priná?ame v slovenskom preklade spomenutý celkom nový text pápe?a Franti?ka:

Premeni? svet

Je e?te mo?no veri? v mo?nos? nového, spravodlivej?ieho a bratského sveta? Je vskutku mo?né dúfa? v premenu spolo?nosti, v ktorej ?ijeme, aby  v nej nedominoval zákon mocnej?ieho a arogancia bô?ika peňazí, ale úcta k ?loveku a logika nezi?tnosti? Viem si predstavi? výraz tváre mnohých pri týchto slovách, týchto ?naivných“ otázkach. Jemné pokr?enie pier, ohnutých do skeptického úsmevu, ?i prinajmen?om do po?utovania, ktoré nás vedie ?i? v spolo?nosti bez ilúzií.

Mali by sme teda uzna?, ?e svet je nezmenite?ný so svojimi nespravodlivos?ami, ktoré ?volajú k Bohu o pomstu“? A nám, 

?u?om Cirkvi zostáva len úloha kazate?ov pasívnej rezignácie alebo dôsledne sa opakujúc vyslovova? princípy, ktoré sú rovnako pravdivé, ako abstraktné?

?iadna poctivá myse? nemô?e popiera? transforma?nú silu kres?anstva vo vývoji dejín. Zaka?dým, ke? sa kres?anský ?ivot autenticky a slobodne roz?íril v spolo?nosti, zanechal vo svete v?dy novú stopu ?udskosti. U? od prvých storo?í. Tou najvä??ou novinkou na sociálnej úrovni bolo uznanie hodnoty ka?dej jednotlivej osoby, citlivos?, ktorá viedla k nezavrhovaniu nedokonalých jednotlivcov ako neu?ito?ných, k úctivému zaobchádzaniu s otrokmi a ?asom a? k vnímaniu netolerovate?nosti samotného zriadenia otrokárstva, zmysel pre odmietnutie krutostí gladiátorských hier a ?krvavých predstavení“, hú?evnatos? vynalo?ená benediktínskou reho?ou v dobe barbarov tvárou v tvár zanechávaniu obrábania polí a strate pamäti grécko-latinskej kultúry, triezva krása románskych kostolov a modlitbový ?nápor na nebo“ u gotických katedrál, prísne odmietnutie ú?ery a  morálny predpis ?spravodlivej mzdy“ pre robotníka ako sú?as? katechizmu. Nový svet, ktorý sa rodil a pozvo?na dostával svoju podobu uprostred starého rozkladajúceho sa sveta.  

Ako sa to udialo, v ?om spo?íva tajomstvo tejto impozantnej premeny? A aké ponau?enie si z toho mô?eme vzia? dnes, my, kres?ania 21. storo?ia?

Francúzsky myslite? 30-tych rokov Emmanuel Mounier sa vyjadril, ?e ten významný vplyv kres?anstva na európsku civilizáciu bol skôr ?ved?aj?ím ú?inkom“ svedectva prvých kres?anov, ne? vopred pripraveným plánom; skôr to bol nezi?tný dôsledok viery pre?ívanej v jej prostote, ne? výsledok kultúrno-politického programu vypracovaného za stolom:  «V?dy je medzi po?iatkom a ú?inkami istý druh nepriamej cesty, v?dy sa zdá, ?e kres?anstvo zanecháva ú?inok na ?asných skuto?nostiach akoby prídavne, takmer akoby z roztr?itosti» (Feu la Chrétienté, 1950, 252). Ke? je kres?anstvo zakorenené v Evanjeliu, práve vtedy dáva zo seba to najlep?ie pre civilizáciu: «v skuto?nosti dáva kres?anstvo viac vonkaj?iemu konaniu ?udí vtedy, ke? rastie v duchovnej intenzite, ne? ke? sa stráca v taktike a riadení» (tamtie?, 253). Prirodzene, tento postreh platí historicky aj v zápornom zmysle; videli sme to ?ia? mnohokrát:  kres?anstvo stráca to najlep?ie zo seba, ak sk?zne do skorumpovanosti a stoto?ní sa so svetskými logikami a ?truktúrami.

Zanechajme povrchnos?, aby sme i?li hlb?ie; je to ako spusti? sa do útrob studne, aby sme objavili pôvod tej tajomnej sily, ktorá nepredvídate?ným spôsobom dáva vytrysknú? prúdy vody v?ade naokolo, premieňajúc okolitú krajinu a územie. Tento pôvod premieňajúcej kres?anskej dynamiky mô?eme nájs? dobre znázornený v skúsenosti apo?tola národov, Pavla z Tarzu, ktorého Pán svojím mocným a milosrdným poh?adom vyhodil zo sedla na ceste do Damasku. «V tej chvíli ?avol pochopil, ?e jeho spása nezávisí na dobrých skutkoch vykonaných pod?a zákona, ale od skuto?nosti, ?e Je?i? zomrel aj za neho – prenasledovate?a – a bol, a je vzkriesený» (Benedikt XVI., Anjel Pána, 25. jan. 2009). Pavol neurobil ni?, aby sa stretol s Je?i?om, nebola to jeho iniciatíva. Ni?, ?ím by si zaslú?il tento rázny poh?ad lásky, ktorým sa Boh ne?akane obrátil na svojho ?politického nepriate?a“. Ani «dobré skutky vykonané pod?a zákona» – hovorí pápe? Benedikt – mu nemohli zadová?i? spásu. Absolútna nezi?tnos?, vo?i ktorej dávny prenasledovate? nekladie odpor, naopak slobodne ju prijíma, a? tak, ?e vníma túto udalos? ako dominantný tón jeho ?ivota. Dobro?inná láska, ktorej nad?eným svedkom sa Pavol stáva, a ktorú dobre poznáme cez jeho listy, nie je ni?ím iným ako tajomným odrazom milosrdenstva zakúseného v jeho ?ivote.

Kres?anské slová v na?om ?ase ?asto vyprchajú, stratia svoj význam. Láska, dobro?innos?... slovné výrazy, ktoré dnes evokujú vágny sentimentalizmus alebo melancholickú filantropiu. Aby sme pochopili ich kres?anský zmysel, musíme myslie? práve na pre?itú Pavlovu skúsenos?, na premenu, ktorá sa v ňom udiala z Bo?ej iniciatívy; nemení silné ?rty jeho osobnosti, nerobí z neho slabocha a rozmarného rojka, ale ?loveka s ve?kým srdcom, preto?e je premo?ený vä??ou Láskou. Jeho Hymnus na lásku v Prvom liste Korin?anom, zostáva najpôsobivej?ím ?manifestom“  tej revolúcie, ktorú Kristus priná?a na svet.

Skuto?ne jedným z najdávnej?ích a v?dy sa opakujúcich omylov v dejinách Cirkvi je pelagianizmus, v kone?nom dôsledku ide o kres?anstvo bez milosti, o vieru zú?enú na moralizmus, na titanské a na neúspech odkázané úsilie vôle. Augustín – tak ve?mi si uvedomujúc to ?trukturálne zranenie, ktoré si v sebe nesie ka?dá du?a – sa oprávnene v?etkými silami postavil proti Pelagiovmu omylu. Kres?anstvo v skuto?nosti nepremenilo starodávny svet svetskými taktikami alebo etickým voluntarizmom, ale jedine mocou Ducha zm?tvychvstalého Je?i?a.

Celá tá rieka malých ?i ve?kých dobro?inných skutkov, prúd solidarity, ktorý po dve tisícro?ia prechádza dejinami, má tento jediný prameň. Dobro?inná láska sa rodí z dojemného pohnutia, zo ?asnutia, z Milosti.

Od samých po?iatkov sa historicky dobro?inná láska kres?anov stáva pozornos?ou vo?i potrebám slab?ích, vdov, chudobných, otrokov, chorých, vylú?ených... Súcitom, zná?aním utrpenia s tým, kto trpí, zdie?aním. Stáva sa aj verejným odsúdením nespravodlivostí a anga?ovanos?ou za ich zamedzenie. Preto?e uja? sa starostlivosti o nejakého ?loveka znamená obja? celý jeho stav a pomôc? mu oslobodi? sa od toho, ?o ho najviac utlá?a a popiera jeho práva. Prvenstvo Milosti nevedie k pasivite, naopak stokrát znásobuje energie a zvä??uje vnímavos? vo?i nespravodlivostiam.

«Nesmie? sa nazdáva?, ?e kradnú? znamená iba obra? blí?neho o jeho vlastníctvo; ak vidí? svojho blí?neho, ?e trpí hladom, smädom, núdzou, ?e nemá dom, ?aty a topánky, a nepomô?e? mu, okráda? ho práve tak isto, ako ten, ?o kradne peniaze z kapsy alebo pokladne. Ty má? povinnos? pomôc? mu v núdzi. Tvoje majetky v skuto?nosti nie sú tvojimi; ty si iba ich správcom s úlohou rozda? ich tomu, kto ich potrebuje» (Martin Luther, Breviár, 1996, s. 65-66).

Je to nový poh?ad, ktorý sa rodí z osobného zakúsenia nezi?tnosti Bo?ej lásky. Neutlmuje, trebárs, ba naopak vyostruje dramatické poci?ovanie na?ich limitov, na?ej hrie?nosti. Ale práve týmto nám dáva silnej?ie cíti? potrebu spravodlivosti sprevádzanej milosrdenstvom. Ako napísal severoamerický teológ Reinhold Niebuhr: «Ka?dá spravodlivos?, ktorá nie je ni? iné ako spravodlivos?ou, sa rýchlo zvrhne v nie?o menej ne? spravodlivé» (Morálny ?lovek a nemorálna spolo?nos?, 1968, s. 181). A Martin Luther poznamenal: «Skuto?ná spravodlivos? zakusuje z?utovanie; falo?ná spravodlivos? opovrhnutie» (Breviár, 1996, s. 109).

Odli?ný je aj spôsob, ktorým sa kres?an anga?uje po boku tých posledných, ktorí dnes majú tvár osamotených starých ?udí, ?udí pracujúcich v neistom zamestnaní alebo na ?ierno, ute?encov, zdravotne postihnutých. Táto anga?ovanos? nie je zap?ňaním vlastnej prázdnoty, z ktorej sa azda niekto sna?í uniknú? ?entuziastickým“ aktivizmom, ktorý sa v dlhodobom meradle neukazuje by? hodnoverným a ani udr?ate?ným v ?ase.

Je priepastný rozdiel medzi profesionálmi entuziazmu a anga?ovanos?ou zrodenou zo skúsenosti prijatého daru. Ke? úprimne pristupujeme k zranite?ným osobám, s tú?bou pomôc? im, stane sa, ?e nám to opä? pripomenie na?e vlastné zranite?nosti. Máme ich v?etci. A v?etci potrebujeme starostlivos?, v?etci potrebujeme by? zachránení. To je dôvod, pre?o sa úprimná dobro?innos? v?dy opiera o modlitbu, o úpenlivé prosenie o Bo?iu prítomnos?, ktorá jediná mô?e vylie?i? vnútorné zranenia nás i iných.

Je tu e?te ?al?ia rozli?ujúca ?rta ?innosti kres?ana zameranej na tých najposlednej?ích. Je to tá ?tipka radosti, ktorá v?dy zostáva, mo?no niekedy ukrytá, a to i napriek najnegatívnej?ím a najbolestnej?ím zá?itkom. Je to spolo?nos? tej Prítomnosti, ktorá v kone?nom dôsledku nezávisí od vonkaj?ích okolností, ale je darovaná, doslova; tá dôvernos? s Je?i?om, v ktorej sa napreduje deň ?o deň v modlitbe a v ?ítaní Evanjelia. Koreň tej nádeje na zmenu, ktorú Charles Péguy vnímal ako cnos? v podobe diev?atka, ktoré krá?a takmer skryté medzi sukňami dvoch star?ích sestier (viery a lásky), ale v skuto?nosti je to ona, toto diev?atko nádej, ?o ich dr?í za ruky a podopiera.

«Nemilova? blí?neho, diev?atko,

na to by bolo potrebné zakry? si o?i i u?i.

Vo?i to?kému zúfalému volaniu […].

Ale nádej, hovorí Boh,

to je to, ?o ma nap?ňa ú?asom.

Mňa samého.

Toto je ohromujúce.

?e tie chudobné deti doká?u vidie? ako sa veci majú

a veri?, ?e zajtra bude lep?ie.

?e budú vidie?, ako sa majú veci dnes,

a budú veri?, ?e zajtra bude lep?ie.

Toto je ohromujúce a je to vlastne

tá najvä??ia nádhera na?ej milosti.

A nad tým ?asnem ja sám.

A treba, aby moja milos? bola vskutku

neuverite?nej sily.

A aby vyvierala z prameňa

a bola ako nevy?erpate?ná rieka.

Od tej prvej chvíle, ke? vyvrela

a nav?dy aby vyvierala» (Charles Péguy, Nádvorie tajomstva druhej cnosti, 1978, s. 14).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

- mh, jb-