杏MAP导航

Apo?tolský list Svätého Otca Franti?ka Patris corde

pri príle?itosti 150. výro?ia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi

So srdcom otca: tak Jozef miloval Je?i?a a preto ho vo v?etkých ?tyroch evanjeliách nazývajú ?Jozefov syn“.[1]

Matú? a Luká?, dvaja evanjelisti, ktorí vyzdvihovali postavu sv. Jozefa, hovoria o ňom síce málo, av?ak dos? na to, aby sme pochopili, akým typom otca bol a aké poslanie mu Bo?ia prozrete?nos? zverila.

Vieme, ?e bol jednoduchým tesárom (porov. Mt 13, 55), Máriiným snúbencom (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 27); ?spravodlivým ?lovekom“ (Mt 1, 19), v?dy pripraveným nasledova? Bo?iu vô?u, ktorá sa mu zjavila skrze Bo?í zákon (porov. Lk 2, 22.27.39) a v minimálne ?tyroch snoch (porov. Mt 1, 20; 2, 13.19.22). Po dlhej a namáhavej ceste z Nazareta do Betlehema videl Mesiá?a narodi? sa v ma?tali, lebo inde pre nich nebolo miesta (porov. Lk 2, 7). Bol svedkom klaňania sa pastierov (porov. Lk 2, 8 – 20) a mudrcov (porov. Mt 2, 1 – 12), ktorí predstavovali jednak izraelský ?ud a jednak pohanské národy.

Jozef mal odvahu sta? sa pred zákonom Je?i?ovým otcom a da? mu meno, ktoré mu zjavil anjel: ?Dá? mu meno Je?i?“ (Mt 1, 21). Ako vieme, da? nejakému ?loveku alebo nejakej veci meno, ako to urobil Adam v rozprávaní z Knihy Genezis (porov. 2, 19 – 20), znamenalo v dávnych kultúrach nadviaza? vz?ah.

Jozef spolu s Je?i?ovou matkou ?tyridsa? dní po jeho narodení obetoval Die?a Pánovi v chráme a vypo?ul si ?okujúce Simeonovo proroctvo o Je?i?ovi a Márii (porov. Lk 2, 22 – 35). Aby uchránil Je?i?a pre Herodesom, býval ako cudzinec v Egypte (porov. Mt 2, 13 – 18). Po návrate do vlasti viedol skrytý ?ivot v malej a temer neznámej dedinke Nazaret v Galilei – o ktorej sa hovorilo, ?e stadia? ?prorok nepovstane“ a ?nemô?e by? stadia? ni? dobré“ (porov. Jn 7, 52; 1, 46) – ?aleko od Betlehema, jeho rodného mesta, a od Jeruzalema, kde sa tý?il chrám. Ke? sa po?as púte do Jeruzalema dvanás?ro?ný Je?i? stratil, Jozef s Máriou ho s boles?ou h?adali a na?li ho v chráme, ako sa zhováral s u?ite?mi Zákona (porov. Lk 2, 41 – 50).

Po Márii, Bo?ej Matke, nijaký svätý nezaberá v pápe?skom u?ení taký priestor, ako Jozef, jej ?eních. Moji predchodcovia hlb?ie rozpracovali posolstvo ukryté v nemnohých informáciách o sv. Jozefovi, ktoré nám odovzdali evanjeliá, aby lep?ie objasnili jeho centrálnu úlohu v dejinách spásy: blahoslavený Pius IX. ho vyhlásil za ?patróna Katolíckej cirkvi“,[2] ctihodný Pius XII. ho predstavil ako ?patróna robotníkov“[3] a svätý Ján Pavol II. ako ?ochrancu Vykupite?a“.[4] ?ud ho vzýva ako ?patróna dobrej smrti“.[5]

Po 150-tich rokoch od jeho vyhlásenia za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel – ako hovorí Je?i? –, aby ?z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), ke? sa s vami podelím o nieko?ko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka ka?dému z nás v na?ej ?udskej situácii. Táto moja tú?ba e?te vzrástla po?as mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsi?, ?e ?na?e ?ivoty udr?iavajú be?ní ?udia – na ktorých sa oby?ajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a ?asopisov ani na ve?kých pódiách najnov?ích televíznych  show, ale bezpochybne práve oni dnes pí?u rozhodujúce príbehy na?ich dejín: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratova?ky, opatrovate?ky, prepravcovia, poriadkové slu?by, dobrovo?níci, kňazi, reho?né sestry a to?kí iní, ktorí pochopili, ?e nikto sa nezachráni sám. [...] Ko?kí ?udia ka?dý deň prejavujú trpezlivos?, ?íria nádej a sna?ia sa nezasieva? paniku, ale spoluzodpovednos?. Ko?kí otcovia, matky, starí rodi?ia ?i u?itelia ukazujú na?im de?om malými a ka?dodennými gestami, ako ?eli? kríze a ako ňou prechádza?, prispôsobiac svoje zvyky, h?adiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Ko?kí ?udia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro v?etkých.“[6] V?etci mô?u objavi? vo sv. Jozefovi – mu?ovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mu?ovi be?ného, nenápadného a skrytého ?ivota – orodovníka, oporu a sprievodcu v ?a?kých chví?ach. Svätý Jozef nám pripomína, ?e v?etci tí, ?o sú zdanlivo skrytí alebo sú ?v tieni“, mô?u v dejinách spásy zohráva? nenahradite?nú úlohu. V?etkým im patria slová uznania a v?aky.

1. Milovaný otec

Ve?kos? sv. Jozefa spo?íva v tom, ?e bol Máriiným man?elom a Je?i?ovým otcom. A takto sa – pod?a slov sv. Jána Zlatoústeho – ?dal do slu?by celému plánu spásy“.[7]

Svätý Pavol VI. poznamenáva, ?e jeho otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, ?e ?zo svojho ?ivota spravil slu?bu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupite?skému poslaniu. Svoju legálnu právomoc nad svätou rodinou vyu?il na to, aby jej úplne daroval seba samého, svoj ?ivot, svoju prácu; svoje ?udské povolanie milova? domácich tak premenil na nad?udské darovanie seba, svojho srdca a v?etkých schopností na lásku v slu?be Mesiá?ovi, ktorý rástol v jeho dome.“[8]

Pre túto svoju úlohu v dejinách spásy je sv. Jozef otcom, ktorého kres?anský ?ud stále miluje, ako o tom sved?í skuto?nos?, ?e v celom svete sú mu zasvätené mnohé kostoly; ?e mnohé nábo?enské in?titúty, cirkevné bratstvá a skupiny sú in?pirované jeho spiritualitou alebo nesú jeho meno; a ?e na jeho po?es? sa konajú mnohé nábo?enské podujatia. Mnohí svätci a svätice ho vrúcne uctievali, medzi inými aj Terézia z Avily, ktorá si ho zvolila za svojho zástancu a orodovníka, ?asto sa mu zverovala a dostala v?etky milosti, o ktoré prosila. Povzbudená vlastnou skúsenos?ou, presved?ila aj ?al?ích, aby ho uctievali.[9]

V ka?dej modlitebnej kni?ke sa nachádza nejaká modlitba k sv. Jozefovi. S osobitnými prosbami sa na neho obraciame ka?dú stredu a zvlá?? v mesiaci marci, ktorý mu je tradi?ne zasvätený.[10]

Dôvera ?udu vo sv. Jozefa je zhrnutá vo vyjadrení ?Ite ad Ioseph“, ktoré odkazuje na ?as hladomoru v Egypte, ke? ?ud prosil faraóna o chlieb a on mu odpovedal ?Cho?te k Jozefovi a urobte v?etko, ?o vám povie!“ (Gn 41, 55). I?lo o Jozefa, Jakubovho syna, ktorého bratia zo závisti predali (porov. Gn 37, 11 – 28) a ktorý sa následne – pod?a biblického rozprávania –stal v Egypte zástupcom faraóna (porov. Gn 41, 41 – 44).

Ako Dávidov potomok (porov. Mt 1, 16.20), z ktorého koreňa mal vzís? Je?i?, pod?a prís?ubu proroka Nátana Dávidovi (porov. 2 Sam ) a ako ?eních Márie z Nazareta je sv. Jozef akýmsi spojujúcim ?lánkom medzi Starým a Novým zákonom.

2. Otec ne?nej lásky

Jozef videl Je?i?a deň za dňom rás? ?v múdrosti, veku a v ob?ube u Boha i u ?udí“ (Lk 2, 52). Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on u?il Je?i?a chodi?, dr?iac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3 – 4).

Je?i? videl v Jozefovi Bo?iu ne?nú lásku: ?Ako sa otec zmilúva nad de?mi, tak sa Pán zmilúva nad tými, ?o sa ho boja“ (? 103, 13).

Jozef zaiste opakovane po?ul v synagóge pri modlitbe ?almov, ?e Boh Izraela je Bohom ne?nej lásky,[11] ?e je dobrý ku ka?dému a ?milostivý ku v?etkým svojim stvoreniam“ (? 145, 9).

Dejiny spásy sa uskuto?ňujú ?proti nádeji v nádeji“ (Rim 4, 18), teda prostredníctvom na?ich slabostí. Ve?mi ?asto si myslíme, ?e Boh sa spolieha len na na?u dobrú a ví?aznú stránku, pokým v skuto?nosti sa vä??ina jeho plánov realizuje prostredníctvom a napriek na?ej slabosti. Preto mô?e sv. Pavol poveda?: ?A aby som sa nevyvy?oval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvy?oval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ,Sta?í ti moja milos?, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti?“ (2 Kor 12, 7 – 9).

Ak je toto perspektíva poriadku spásy, musíme sa nau?i? prijíma? na?u slabos? s hlbokou ne?nos?ou.[12]

Zlý nás núti h?adie? na na?u krehkos? negatívne, Duch ju v?ak vyná?a na svetlo s ne?nou láskou. Ne?nos? je najlep?í spôsob ako sa dotýka? toho, ?o je v nás krehké. Zdvihnutý prst a posudzovanie, ktoré pou?ívame na druhých, je ?asto znakom neschopnosti prija? v na?om vnútri vlastnú slabos?, na?u vlastnú krehkos?. Iba milosrdenstvo nás zachráni pred obvinením ?alobcu (porov. Zjv 12, 10). Preto je dôle?ité stretnú? sa s Bo?ím milosrdenstvom najmä vo sviatosti zmierenia a zakúsi? pravdu a ne?nú lásku. Paradoxne aj zlý duch nám mô?e poveda? pravdu, ale robí to preto, aby nás usved?il. My v?ak vieme, ?e Pravda, ktorá pochádza od Boha, nás neodsudzuje, ale nás prijíma, objíma, podopiera a odpú??a nám. Pravda sa nám neustále predkladá tak, ako to robí milosrdný otec v podobenstve (porov. Lk 15, 11 – 32): ide nám v ústrety, vracia nám dôstojnos?, dvíha nás na nohy, robí pre nás hostinu s odôvodnením, ?e ?tento môj syn bol m?tvy, a o?il, bol stratený, a na?iel sa“ (v. 24).

Aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje Bo?ia vô?a, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto u?í, ?e viera v Boha zah?ňa aj vieru v to, ?e mô?e kona? aj cez na?e obavy, na?e slabosti, na?u krehkos?. A u?í nás, ?e uprostred búrok ?ivota sa nemáme bá? Bohu zveri? kormidlo na?ej lo?ky. Niekedy chceme ma? v?etko pod kontrolou, ale on v?dy vidí ?alej.

3. Poslu?ný otec

Podobne ako Boh zjavil svoj plán spásy Márii, vyjavil svoje plány aj Jozefovi. Urobil to v snoch, ktoré sú v Biblii – rovnako ako u v?etkých starých národov – pova?ované za jeden z prostriedkov, ktorými Boh zjavuje svoju vô?u.[13]

Jozef sa ve?mi trápil oh?adom nepochopite?ného Máriinho tehotenstva. Nechcel ju ?vystavi? potupe“,[14] ale rozhodol sa ju ?potajomky prepusti?“ (Mt 1, 19).

V prvom sne mu anjel pomô?e vyrie?i? jeho vá?nu dilemu: ?Neboj sa prija? Máriu, svoju man?elku, lebo to, ?o sa v nej po?alo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dá? mu meno Je?i?; lebo on vyslobodí svoj ?ud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). Jozef hne? reaguje: ?Ke? sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). Poslu?nos? mu pomohla vyrie?i? jeho problém a zachráni? Máriu.

V druhom sne anjel prikazuje Jozefovi: ?Vstaň, vezmi so sebou die?a i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedie?, lebo Herodes bude h?ada? die?a, aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13). Jozef neváha poslúchnu?, bez oh?adu na ?a?kosti, ktoré ho ?akajú: ?On vstal, vzal za noci die?a i jeho matku a odi?iel do Egypta. Tam zostal a? do Herodesovej smrti“ (Mt 2, 14 – 15).

V Egypte Jozef s dôverou a trpezlivo ?akal, kedy mu anjel dá s?úbený pokyn na návrat do domoviny. Hne? ako mu v tre?om sne Bo?í posol nariadi – po tom, ?o ho informoval o smrti tých, ?o chceli die?a zabi? –, aby vstal, vzal so sebou die?a i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny (porov. Mt 2, 19 – 20), Jozef znova bez váhania poslúchne: ?On vstal, vzal die?a i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 21).

Av?ak na spiato?nej ceste, ?ke? sa dopo?ul, ?e v Judei kra?uje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ís?. Varovaný vo sne [to je ?tvrtý raz, ?o sa tak stalo], odobral sa do galilejského kraja. Ke? ta pri?iel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret“ (Mt 2, 22 – 23).

Evanjelista Luká? zasa hovorí, ?e Jozef podstúpil dlhú a namáhavú cestu z Nazareta do Betlehema, aby sa dal zapísa? vo svojom rodnom meste a splnil tak nariadenie cisára Augusta Cézara o súpise ?udu. A práve tu sa narodil Je?i? (porov. 2, 1 – 7) a zapísali ho do registra Rímskeho impéria, ako v?etky ostatné deti.

Svätý Luká? sa zvlá?? sna?í zdôrazni?, ?e Je?i?ovi rodi?ia dodr?iavali v?etky predpisy Zákona: obrad Je?i?ovej obriezky, Máriino o?is?ovanie po pôrode, obeta prinesená Bohu za prvorodeného (porov. 2, 21 – 24).[15]

V ka?dej situácii svojho ?ivota dokázal Jozef poveda? svoje ?fiat“ tak ako Mária pri zvestovaní a Je?i? v Getsemanskej záhrade.

Vo svojej úlohe hlavy rodiny u?il Jozef Je?i?a, aby bol poslu?ný rodi?om (porov. Lk 2, 51), pod?a Bo?ieho prikázania (porov. Ex 20, 12).

Po?as skrytého ?ivota v Nazarete sa Je?i? v Jozefovej ?kole u?il plni? Otcovu vô?u. Táto vô?a sa stala jeho ka?dodenným pokrmom (porov. Jn 4, 34). Aj v naj?a??ej chvíli svojho ?ivota, ktorú pre?íval v Getsemani, dal prednos? Bo?ej vôli pred svojou[16] a ?stal sa poslu?ným a? na smr?, a? na smr? na krí?i“ (Flp 2, 8). Preto autor Listu Hebrejom uzatvára, ?e Je?i? ?z toho, ?o vytrpel, nau?il sa poslu?nosti“ (5, 8).

Zo v?etkých týchto udalostí vyplýva, ?e ?Boh povolal sv. Jozefa, aby uskuto?ňovaním svojej otcovskej úlohy slú?il osobe a poslaniu Je?i?a. To je práve spôsob, akým Jozef spolupracoval v plnosti ?asu na ve?kom tajomstve spásy a takto naozaj bol slu?obníkom spásy.“[17]

4. Prijímajúci otec

Jozef prijal Máriu bezpodmiene?ne. Dôveroval anjelovým slovám. ???achetnos? jeho srdca je taká ve?ká, ?e to, ?o sa nau?il zo zákona, podria?uje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ?enách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého mu?a, ktorý, hoci nemá v?etky informácie, rozhodne sa ochráni? Máriino dobré meno, jej dôstojnos? a ?ivot. V jeho pochybnostiach o tom, ako najlep?ie kona?, mu Boh svojím svetlom pomohol prija? toto rozhodnutie.“[18]

V na?om ?ivote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Na?ou prvou reakciou je ?asto sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné my?lienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednos? a urobí ich sú?as?ou vlastného príbehu. Ak sa nezmierime s vlastným príbehom, nedoká?eme urobi? ani nasledujúci krok, preto?e stále budeme rukojemníkmi na?ich o?akávaní a následných sklamaní.

Duchovný ?ivot, ktorý nám Jozef nazna?uje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba po?núc týmto prijatím, týmto zmierením, za?íname vidie? vä??í príbeh a hlb?í zmysel. Akoby sme tu po?uli ozvenu vá?nivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej man?elky, aby sa vzbúril za v?etko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: ?Azda máme len dobré bra? od Pána, a zlé prija? by sme nemali?“ (Jób 2, 10).

Jozef zaiste nie je ?lovekom pasívne zmiereným so v?etkým. Je odvá?ny a ve?mi aktívny. Prijatie je v na?om ?ivote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Iba Pán nám mô?e da? silu potrebnú na prijatie ?ivota takého, aký je, so v?etkými jeho protire?eniami, frustráciami, sklamaniami.

Je?i?ov príchod medzi nás je darom od Otca, ktorý nám umo?ňuje zmieri? sa s na?ou konkrétnou históriou, aj ke? ju úplne nechápeme.

Zdá sa, ?e takisto ako Boh povedal Jozefovi: ?Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20), opakuje aj nám: ?Nebojte sa!“. Musíme odlo?i? hnev a sklamanie a bez akejko?vek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prija? aj to, ?o sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie ?ivota nás otvorí pre jeho skrytý význam. ?ivot ka?dého z nás sa mô?e zázra?ne znovuzrodi?, ak nájdeme odvahu ?i? pod?a toho, ?o nám ukazuje evanjelium. A nezále?í na tom, ?i sa teraz zdá, ?e v?etko ide zlým smerom a ?e niektoré veci u? nemo?no napravi?. Boh mô?e da? vyklí?i? kvetom aj medzi skalami. Aj ke? nám na?e srdce nie?o vy?íta, ?Boh je vä??í ako na?e srdce a vie v?etko“ (1Jn 3, 20).

Tu sa znovu ukazuje kres?anský realizmus, ktorý neodmieta ni? z toho, ?o existuje. Realita vo svojej tajomnej neredukovate?nosti a komplexnosti nesie v sebe existenciálny zmysel s jeho svetlými i tienistými stránkami. Preto mô?e apo?tol Pavol napísa?: ?Vieme, ?e tým, ?o milujú Boha, v?etko slú?i na dobré“ (Rim 8, 28). A svätý Augustín dodáva: ?aj to, ?o nazývame zlom (etiam illud quod malum dicitur)“.[19] V tejto ?ir?ej perspektíve dáva viera zmysel ka?dej udalosti, tak radostnej, ako aj smutnej.

Nesmieme si nikdy myslie?, ?e veri? znamená nachádza? ?ahké a uspokojivé rie?enia. Viera, ktorej nás u?il Kristus, je naopak taká, akú vidíme u sv. Jozefa. On neh?adal nejaké rýchle rie?enia, ale ?elil realite ?s otvorenými o?ami“, prijímajúc osobnú zodpovednos?.

Jozefov postoj nás povzbudzuje, aby sme prijímali druhých takých, akí sú, bez výnimky, a aby sme sa predov?etkým s láskou venovali slabým, preto?e Boh si vyvolil to, ?o je slabé (porov. 1 Kor 1, 27), ?on je otec sirôt a záchranca vdov“ (? 68, 6) a prikázal nám milova? cudzincov.[20]

Rád si predstavujem, ?e Je?i? sa v podobenstve o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11 – 32) in?piroval práve postojmi sv. Jozefa.

5. Tvorivo odvá?ny otec

Ak je prvým krokom ka?dého skuto?ného vnútorného uzdravenia prijatie vlastnej osobnej histórie a v nej aj toho, ?o sme si v na?om ?ivote nezvolili, treba doda? aj ?al?iu dôle?itú vlastnos?: kreatívnu odvahu. Tá sa objavuje predov?etkým vtedy, ke? nás postretnú problémy. Skuto?ne pred ?a?kos?ami sa mo?no zastavi? a vzda? sa, alebo sa istým spôsobom s nimi popasova?. Niekedy sú to práve ?a?kosti, ?o z ka?dého z nás vytiahnu zdroje, o ktorých sme ani netu?ili, ?e ich máme.

Ke? ?ítame ?evanjeliá o detstve“, ?asto sa pýtame, pre?o Boh nekonal priamo a jasne. Boh v?ak koná prostredníctvom udalostí a osôb. Jozef bol ?lovek, prostredníctvom ktorého sa Boh postaral o za?iatky dejín spásy. On bol skuto?ným ?zázrakom“, pomocou ktorého Boh zachránil Die?a a jeho matku. Nebo konalo tak, ?e dôverovalo kreatívnej odvahe tohto mu?a, ktorý ke? dorazil do Betlehema a nena?iel príbytok, kde by Mária mohla porodi?, zariadil a upratal ma?ta?, aby sa pod?a mo?ností stala miestom na prijatie Bo?ieho Syna, ktorý prichádzal na svet (porov. Lk 2, 6 – 7). Pred nebezpe?enstvom hroziacim od Herodesa, ktorý chcel zabi? Die?a, bol Jozef znova vo sne upozornený, aby ochránil Die?a, a uprostred noci zorganizuje útek do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14).

Pri povrchnom ?ítaní týchto rozprávaní máme v?dy dojem, ?e svet je vydaný na milos? silným a mocným, av?ak ?dobrá zves?“ evanjelia spo?íva v tom, ?e nám ukazuje, ako napriek arogancii a násiliu pozemských vládcov Boh v?dy nájde spôsob, ako uskuto?ni? svoj plán spásy. Aj ná? ?ivot sa niekedy zdá vydaný na milos? a nemilos? mocným silám, ale evanjelium nám hovorí, ?e podstatné je to, ?e Boh nás v?dy doká?e zachráni?, ak pou?ijeme rovnakú tvorivú odvahu ako tesár z Nazareta, ktorý bol schopný premeni? problém na mo?né rie?enie, ke? na prvé miesto kladie v?dy dôveru v Bo?iu prozrete?nos?.

Ak sa niekedy zdá, ?e nám Boh nepomáha, neznamená to, ?e nás opustil, ale ?e nám dôveruje. Dôveruje v na?u schopnos? nie?o naplánova?, vymyslie?, nájs? rie?enie.

Ide o rovnakú tvorivú odvahu, akú ukázali priatelia ochrnutého mu?a, ke? ho spustili cez strechu, aby sa dostal k Je?i?ovi (porov. Lk 5, 17 – 26). ?a?kosti nezastavili týchto odvá?nych a vytrvalých priate?ov. Boli presved?ení, ?e Je?i? mô?e uzdravi? chorého, ?ale ke? pre zástup nena?li priechod, kadia? by ho vniesli, vy?li na strechu a cez povalu ho na lô?ku spustili priamo pred Je?i?a. Ke? videl ich vieru, povedal: ,?love?e, odpú??ajú sa ti hriechy?“ (v. 19 – 20). Je?i? ocenil kreatívnu vieru, s ktorou sa títo ?udia usilovali prinies? svojho chorého priate?a.

Evanjelium nám nepodáva nijaké správy o tom ?ase, ke? Mária, Jozef a Die?a Je?i? ?ili v Egypte. Zaiste museli jes?, nájs? si ubytovanie a prácu. Netreba v?ak ve?kú predstavivos?, aby sme si domysleli to, o ?om evanjelium ml?í. Svätá rodina musela ?eli? konkrétnym problémom ako mnohé iné rodiny, ako mnohí na?i priatelia migranti, ktorí aj dnes riskujú ?ivoty, aby u?li pred ne??astím a hladom. V tomto oh?ade som presved?ený, ?e sv. Jozef je skuto?ne zvlá?? patrónom v?etkých, ktorí musia opusti? svoju krajinu v dôsledku vojny, nenávisti, prenasledovania a biedy.

Na konci ka?dej udalosti, v ktorej bol Jozef hlavným hrdinom, evanjelium poznamenáva, ?e vstal, vzal so sebou Die?a a jeho matku, a urobil, ?o mu Boh prikázal (porov. Mt 1, 24; 2, 14.21). Je?i? a Mária, jeho Matka, sú vskutku najcennej?ím pokladom na?ej viery.[21]

V Bo?om pláne spásy nemo?no oddeli? Syna od jeho Matky, od tej, ktorá ?napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom a? po krí?“.[22]

Musíme sa preto stále pýta?, ?i my sami zo v?etkých svojich síl chránime Je?i?a a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj na?ej zodpovednosti, na?ej starostlivosti, na?ej ochrane. Syn V?emohúceho pri?iel na svet a prijal ve?mi zranite?ný stav. Potreboval Jozefa, aby ho bránil, chránil, staral sa o neho a aby ho vychoval. Boh dôveroval tomuto ?loveku rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi na?la nielen toho, kto jej zachránil ?ivot, ale aj toho, kto sa v?dy postará o ňu i o Die?a. V tomto zmysle je bezpochyby sv. Jozef ochrancom Cirkvi, preto?e Cirkev je pred??ením Kristovho tela v dejinách rovnako ako sa v materstve Cirkvi odrá?a Máriino materstvo.[23] V tom, ?e Jozef chráni Cirkev, na?alej chráni aj Die?a a jeho matku, a aj my, ke? milujeme Cirkev, milujeme tie? Die?a a jeho matku.

Toto Die?a raz povie: ??oko?vek ste urobili jednému z týchto mojich najmen?ích bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Tak?e ka?dý chudobný, trpiaci, zomierajúci; ka?dý cudzinec, ka?dý väzeň a ka?dý chorý je ?die?a?om“, ktoré Jozef na?alej chráni. Preto je sv. Jozef vzývaný ako ochranca ne??astných, biednych, vyhnancov, trpiacich, chudobných a zomierajúcich. A preto Cirkev nemô?e nemilova? v prvom rade tých najmen?ích, preto?e Je?i? ich dal na prvé miesto, stoto?nil sa s nimi. Od Jozefa sa máme u?i? rovnakej starostlivosti a zodpovednosti: milova? Die?a a jeho matku; milova? sviatosti a dobro?innú lásku; milova? Cirkev a chudobných. Ka?dá z týchto skuto?ností v?dy predstavuje Die?a a jeho matku.

6. Pracujúci otec

?al?ia charakteristická stránka sv. Jozefa, ktorá sa vyzdvihovala u? od ?ias prvej sociálnej encykliky Rerum novarum Leva XIII., bol jeho vz?ah k práci. Jozef bol tesár, ktorý poctivo pracoval, aby zaistil ?ivobytie pre svoju rodinu. Od neho sa Je?i? u?il, ?o znamená jes? ovocie svojej práce a akú hodnotu, dôstojnos? a rados? to priná?a.

V tejto na?ej dobe, v ktorej sa práca znova stáva naliehavou sociálnou témou a nezamestnanos? niekedy dosahuje nebývalých rozmerov aj v tých ?tátoch, ktoré sa desa?ro?ia te?ili prosperite, je nevyhnutné, aby sme si znovu uvedomili a pochopili význam dôstojnej práce, ktorej príkladným patrónom je sv. Jozef.

Práca znamená ú?as? na samotnom diele spásy; je príle?itos?ou na urýchlenie príchodu Bo?ieho krá?ovstva, na rozvinutie vlastných talentov a schopností, ktoré dávame do slu?by spolo?nosti a bratského spolo?enstva. Práca sa stáva príle?itos?ou nielen na vlastnú sebarealizáciu, ale predov?etkým na realizáciu primárnej bunky spolo?nosti, ktorou je rodina. Rodina bez zamestnania je viac vystavená ?a?kostiam, napätiam, zlomom a dokonca zúfalému poku?eniu rozchodu. Ako mô?eme hovori? o ?udskej dôstojnosti bez zasadzovania sa o to, aby mal ka?dý mo?nos? dôstojného ?ivobytia?

Pracujúci ?lovek, nech má akéko?vek zamestnanie, spolupracuje so samotným Bohom a stáva sa istým spôsobom tvorcom sveta, ktorý ho obklopuje. Kríza na?ich ?ias, ktorá je ekonomickou, sociálnou, kultúrnou a duchovnou krízou, mô?e by? pre v?etkých výzvou, aby znovu odhalili hodnotu, význam a nutnos? práce, aby nastal nový ?normálny ?ivot spolo?nosti“, z ktorého nikto nebude vylú?ený. Práca sv. Jozefa nám pripomína, ?e sám Boh, ktorý sa stal ?lovekom, nepoh?dal prácou. Nezamestnanos?, ktorá postihuje mnohých bratov a sestry a ktorá v poslednej dobe v dôsledku pandémie Covidu-19 stúpa, musí by? upozornením, aby sme prehodnotili na?e priority. Prosme sv. Jozefa, robotníka, aby sme na?li spôsob, ako vyjadri? svoje pevné presved?enie, ?e nijaký mladý, nijaký ?lovek, nijaká rodina nesmie by? bez práce!

7. Tieň Otca

Po?ský spisovate? Jan Dobraczyński vo svojej knihe Tieň Otca[24] vyrozprával ?ivotný príbeh sv. Jozefa vo forme románu. Postavu Jozefa opisuje pomocou sugestívneho obrazu tieňa: vo?i Je?i?ovi je Jozef akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ochraňuje ho, strá?i, nikdy sa od neho neodlú?i, ale stále sleduje jeho kroky. Spomeňme si, ?o Moj?i? pripomínal Izraelu: ?Na pú?ti si sám videl, ako ?a Pán, tvoj Boh, nosil ako mu?, ktorý nesie svojho syna po celej ceste“ (porov. Dt 1, 31). Takto Jozef plnil svoju otcovskú úlohu celý svoj ?ivot.[25]

Otcami sa nerodíme, otcami sa stávame. A nestávame sa nimi tým, ?e privedieme na svet die?a, ale preto, ?e prevezmeme zodpovednos? za starostlivos? oň. Zaka?dým, ke? ktoko?vek prijme starostlivos? o ?ivot druhého, v istom zmysle plní vo?i nemu otcovskú úlohu.

V sú?asnej spolo?nosti sa deti ?asto zdajú by? sirotami bez otcov. Aj dne?ná Cirkev potrebuje otcov. Stále je toti? aktuálne upozornenie sv. Pavla adresované Korin?anom: ?Keby ste mali hoc aj desa?tisíc vychovávate?ov v Kristovi, otcov nemáte mnoho“ (1 Kor 4, 15); a ka?dý kňaz alebo biskup by mohol, podobne ako apo?tol, doda?: ?lebo v Kristovi Je?i?ovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (tam?e). A Gala?anom hovorí: ?Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (4, 19).

By? otcami zna?í uvádza? deti do ?ivota a do reality. Nedr?a? ich, neby? príli? ochranársky ani vlastnícky, ale urobi? ich skôr schopnými samostatne a slobodne sa rozhodova?, otvori? sa pre nové mo?nosti. Mo?no preto prisúdila tradícia Jozefovi popri pomenovaní otec aj prívlastok ?pre?istý“. Neozna?uje to len afektívnu stránku, ale zah?ňa to postoj, ktorý je opakom vlastnenia. ?istota je slobodou od vlastnenia vo v?etkých oblastiach ?ivota. Iba ak je láska ?istá, je skuto?ne láskou. Láska, ktorá chce vlastni?, sa napokon stáva nebezpe?nou: zväzuje, zadú?a, robí ne??astnými. Sám Boh miloval ?loveka ?istou láskou, ponechajúc ho slobodného, aj ke? pochybil a obrátil sa proti nemu. Logika lásky je v?dy logikou slobody a Jozef vedel milova? mimoriadne slobodne. Nikdy sám seba nestaval do centra. Vedel sa stiahnu? a do centra svojho ?ivota postavi? Máriu a Je?i?a.

Jozefovo ??astie nespo?íva v logike sebaobetovania, ale v sebadarovaní. Nikdy u neho necítime frustráciu, ale iba dôveru. Jeho vytrvalé ml?anie nezah?ňa s?a?nosti, ale v?dy konkrétne skutky dôvery. Svet dnes potrebuje otcov, nechce pánov ani tých, ?o chcú druhých vlastni? preto, aby zaplnili vlastné prázdno. Odmieta tých, ?o si zamieňajú autoritu s autoritárstvom, slu?bu so servilnos?ou, konfrontáciu s utlá?aním, dobro?innú lásku s asistencializmom, silu s de?truktivitou. Ka?dé pravé povolanie sa rodí zo sebadarovania, ktoré je ovocím zrelej obety. Aj v kňazstve a v zasvätenom ?ivote sa vy?aduje tento druh zrelosti. Nech ide o akéko?vek povolanie, ?i u? do man?elstva, na ?ivot v celibáte alebo panenstve, k zrelému sebadarovaniu sa nedá dospie?, ak sa zastavíme len pri logike obety. Vtedy hrozí, ?e namiesto toho, aby povolanie bolo znamením krásy a radosti lásky, bude prejavom ne??astia, smútku a frustrácie.

Otcovstvo, ktoré sa zrieka poku?enia ?i? ?ivotom detí, v?dy otvára priestor pre nie?o neo?akávané. Ka?dé die?a v?dy v sebe nesie jedine?né tajomstvo; nie?o celkom nové, ?o mo?no odhali? len s pomocou otca, ktorý re?pektuje jeho slobodu. Otca, ktorý si uvedomuje, ?e jeho výchovné pôsobenie sa zav??i a jeho otcovstvo sa naplní, iba ak sa stane ?neu?ito?ným“, ke? vidí, ?e sa die?a stáva samostatným a krá?a samo po cestách ?ivota. Ke? sa stane podobný Jozefovi, ktorý v?dy vedel, ?e toto Die?a nie je jeho, ale bolo mu len zverené do starostlivosti.

Napokon to je to, ?o nám Je?i? chce nazna?i?, ke? hovorí: ?Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je vá? Otec, ten nebeský“ (Mt 23, 9).

Zaka?dým, ke? plníme úlohu otcov, musíme ma? na pamäti, ?e to nemá ni? spolo?né s vlastnením, ale ide o ?znamenie“, ktoré odkazuje na vzne?enej?ie otcovstvo. V istom zmysle sme v?etci neustále v Jozefovej situácii: sme tieňom jediného nebeského Otca, ktorý ?dáva slnku vychádza? nad zlých i dobrých a posiela dá?? na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45). A tie? tieňom, ktorý nasleduje Syna.

* * *

?Vstaň, vezmi so sebou die?a i jeho matku“ (Mt 2, 13), povedal Boh sv. Jozefovi.

Cie?om tohto apo?tolského listu je preh?bi? na?u lásku k tomuto ve?kému svätcovi a povzbudi? k prosbám o jeho príhovor a k nasledovaniu jeho ?ností a jeho zápalu.

?pecifickým poslaním svätých nie je toti? len sprostredkovanie zázrakov a milosti, ale aj prihováranie sa za nás pred Bohom, ako to robil Abram[26] a Moj?i?[27], a ako to robí Je?i?, ?jediný prostredník“ (porov. 1 Tim 2, 5), ktorý je na?ím ?zástancom“ pred Bohom Otcom (1 Jn 2, 1) a ktorý ??ije stále, aby sa za [nás] prihováral“ (Hebr 7, 25; porov. Rim 8, 34).

Svätí pomáhajú v?etkým veriacim ?usilova? sa o svätos? a dokonalos? vo vlastnom stave“.[28] Ich ?ivot je konkrétnym dôkazom, ?e je mo?né ?i? pod?a evanjelia.

Je?i? povedal: ?U?te sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29), a ich ?ivot je príkladom hodným nasledovania. Sv. Pavol výslovne vyzýva: ?Prosím vás teda, napodobňujte ma!“ (1 Kor 4, 16).[29] A svojím výre?ným ml?aním hovorí to isté sv. Jozef. Zo?i-vo?i príkladu to?kých svätcov a svätíc sa sv. Augustín pýta: ??i nemô?em robi? to, ?o robili títo?“ A tak definitívne zavr?uje svoje obrátenie so zvolaním: ?Neskoro som ?a za?al milova?, krása taká stará a taká nová“.[30]

Napokon ostáva u? len poprosi? sv. Jozefa o milos? milostí: o na?e obrátenie.

Obrá?me sa k nemu so svojou modlitbou:

Bu? pozdravený ochranca Vykupite?a

a ?eních Panny Márie.

Tebe Boh zveril svojho Syna;

v teba Mária vlo?ila svoju dôveru;

s tebou sa Kristus stal mu?om.

Ó, bla?ený Jozef, uká?, ?e si aj na?ím otcom

a ve? nás po ceste ?ivota.

Vypros nám milos?, milosrdenstvo a odvahu

a ochráň nás pred ka?dým zlom. Amen.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 8. decembra, na sviatok Nepo?kvrneného po?atia Panny Márie, v roku 2020, ôsmom roku môjho pontifikátu

Franti?ek

(Zdroj: )

 

[1] Lk 4, 22; Jn 6, 42; cfr Mt 13, 55; Mk 6, 3.

[2] S. Rituum Congreg.: Quemadmodum Deus (8. decembra 1870). In: ASS 6 (1870 – 71), 194.

[3] Porov. Príhovor pri príle?itosti sviatku sv. Jozefa, robotníka, k talianskemu zdru?eniu ACLI (1. mája 1955). In: AAS 47 (1955), 406.

[4] Apo?t. exhortácia Redemptoris custos (15. augusta 1989). In: AAS 82 (1990), 5 – 34.

[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1014.

[6] Meditácia v ?ase pandémie (27. marca 2020): L’Osservatore Romano, 29. marca 2020, s. 10.

[7] In Matth. Hom, V, 3. In: PG 57, 58.

[8] Homília (9. marca 1966). In: Insegnamenti di Paolo VI, IV (1966), 110.

[9] Porov. Libro della vita, 6, 6 – 8.

[10] Ka?dý deň u? viac ako ?tyridsa? dní po ranných chválach sa modlím modlitbu k sv. Jozefovi, prevzatú z francúzskej knihy pobo?ností z devätnásteho storo?ia od Kongregácie reho?ní?ok Je?i?a a Márie, ktorá vyjadruje úctu, dôveru a istú výzvu k sv. Jozefovi: ?Slávny patriarcha sv. Jozef, pod ktorého právomoc boli zverené nemo?né zále?itosti, prí? mi na pomoc v týchto okamihoch úzkosti a ?a?kostí. Vezmi pod svoju ochranu tieto ?a?ké a zlo?ité situácie, ktoré ti zverujem, aby mali ??astné rie?enie. Môj milovaný otec, celú svoju dôveru vkladám v teba. Kie? sa nehovorí, ?e ?a vzývame darmo, a preto ty zmô?e? u Je?i?a a Márie v?etko, uká? mi, ?e tvoja dobrota je rovnako ve?ká, ako tvoja moc. Amen.“

[11] Porov. Dt 4, 31; ? 69, 17; 78, 38; 86, 5; 111, 4; 116, 5; Jer 31, 20.

[12] Porov. Apo?t. exhortácia Evangelii gaudium (24. novembra 2013), 88; 288. In: AAS 105 (2013), 1057; 1136 –1137.

[13] Porov. Gn 20, 3; 28, 12; 31, 11.24; 40, 8; 41, 1– 32; Nm 12, 6; 1 Sam 3, 3 – 10; Dan 2; 4; Jób 33, 15.

[14] V týchto prípadoch mohlo by? následkom aj kameňovanie (porov. Dt 22, 20 – 21).

[15] Porov. Lv 12, 1 – 8; Ex 13,2.

[16] Porov. Mt 26, 39; Mk 14, 36; Lk 22, 42

[17] Sv. Ján Pavol II.: Apo?tolská exhortácia Redemptoris custos (15. augusta 1989), 8. In: AAS 82 (1990), 14.

[18] Homília na svätej om?i spojenej s blahore?eniami, Villavicencio – Kolumbia (8. septembra 2017): AAS 109 (2017), 1061.

[19] Enchiridion de fide, spe et caritate, 3.11. In: PL 40, 236.

[20] Porov. Dt 10, 19; Ex 22, 20 – 22; Lk 10, 29 – 37.

[21]Porov. S. Rituum Congreg.: Quemadmodum Deus (8. decembra1870). In: ASS 6 (1870 – 71), 193; Pii IX, Inclytum Patriarcham (7. júla 1871): l.c., 324 – 327.

[22] Druhý vatikánsky koncil: Dogmatická kon?titúcia o Cirkvi Lumen gentium, 58.

[23] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 963 – 970.

[24] Originálne vydanie: Cień Ojca, Warszawa 1977

[25] Porov. Sv. Ján Pavol II.: Apo?t. exhortácia Redemptoris custos, 7 – 8. In: AAS 82 (1990), 12 – 16.

[26] Porov. Gn 18, 23 – 32.

[27] Porov. Ex 17, 8 – 13; 32, 30 – 35.

[28] Druhý vatikánsky koncil: Dogm. kon?titúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42.

[29] Porov. 1 Kor 11, 1; Flp 3, 17; 1 Sol 1, 6.

[30] Confessioni, 8, 11, 27: PL 32, 761; 10, 27, 38: PL 32, 795.

V podcaste je pou?itá nahrávka skladby ?Ó, svätý Jozef“ (text: P. Jozef ?uppa SJ, hudba:  P. Vlastimil Dufka SJ, spev: Mária Zají?ková Králiková, P. Vlastimil Dufka SJ).