杏MAP导航

Svätý Otec sprevádzaný synodálnymi otcami v zelených liturgických rúchach vstúpil do baziliky s dreveným pastorálom - biskupskou palicou zakon?enou krí?om s umelecky vyrezávanými prvkami domorodej kultúry. V homílii vychádzal z liturgických ?ítaní 30. nedele cezro?ného obdobia. Priná?ame jeho príhovor v plnom znení.

Homília Svätého Otca pri zakon?ení synody

Bo?ie slovo nám dnes ponúka pomoc ako sa modli?, a to na príklade troch postáv: v Je?i?ovom podobenstve sa modlia farizej a mýtnik, v prvom ?ítaní sa zas hovorí o modlitbe chudobného.

1. Modlitba farizeja za?ína takto: ?Bo?e, ?akujem ti.“ Je to vynikajúci za?iatok, najlep?ou modlitbou je toti? modlitba v?aky a modlitba chvály. Hne? na to v?ak po?ujeme dôvod, pre ktorý farizej ?akuje Bohu: ??e nie som ako ostatní ?udia“ (Lk 18,11). A aj to vysvet?uje tým, ?e sa postí dvakrát, nie iba raz za rok, ako bolo vtedy povinnos?ou; a ?e dáva desiatok zo v?etkého, ?o má, nielen z toho najdôle?itej?ieho, ako to bolo predpísané (porov. Dt 14,22n). Skrátka, farizej sa chvasce, ?e najlep?ie dodr?iava osobitné predpisy. Zabúda v?ak na ten najvä??í: milova? Boha a svojho blí?neho (porov. Mt 22,36-40). Prekypujúc sebaistotou, vlastnou schopnos?ou dodr?iava? prikázania, vlastnými zásluhami a cnos?ami, je zameraný iba sám na seba.

Drámou tohto ?loveka je to, ?e mu chýba láska. No aj tie najvä??ie skutky, ak sú konané bez lásky, neslú?ia na ni?, ako hovorí sv. Pavol (porov. 1 Kor 13). A ak chýba láska, k ?omu to vedie? K tomu, ?e nakoniec sa vôbec nemodlí, ale chváli sám seba. V skuto?nosti od Pána ni? ne?iada, lebo ani necíti, ?e by nie?o potreboval alebo dlhoval, ale cíti sa by? s kreditom. Je síce v Bo?om chráme, no praktizuje iné nábo?enstvo, nábo?enstvo vlastného ja. A mnohé skupiny ?osvietených kres?anov katolíkov“ idú touto cestou.

Okrem toho, ?e zabúda na Boha, zabúda i na blí?neho, ba zneva?uje ho: nemá pre neho nijakú hodnotu, nie je ni?ím. Pova?uje sa za lep?ieho od ostatných, ktorých doslovne nazýva ?tí ostatní, zvy?ní“ (grécky loipoi, Lk 18,11). Sú pre neho iba ?zbytkom“, odpadom, od ktorého treba ma? odstup. Ko?kokrát sme svedkami takéhoto prístupu v ?ivote a v dejinách! Ko?ko je tých, ktorí ako farizej vo?i mýtnikovi vzty?ujú múry, ?ím zvä??ujú odstup a robia z ostatných e?te vä??ie ni?. Alebo majúc ich za zaostalých a za nikto?ov, zneva?ujú ich tradície, vymazávajú ich dejiny, okupujú ich územie, uzurpujú si ich majetky.

Ko?ko je spupnej nadradenosti, ktorá sa premieňa na útlak a vykoris?ovanie, e?te aj dnes – videli sme to na synode, ke? sme hovorili o vykoris?ovaní stvorenstva, ?udí, obyvate?ov Amazónie, o obchodovaní s ?u?mi! Chyby minulosti o?ividne nesta?ili, aby sa skon?ilo s drancovaním ostatných a u?tedrovaním rán na?im bratom a na?ej sestre zemi: videli sme to na znetvorenej tvári Amazónie. Nábo?enstvo ega pokra?uje, pokrytec so svojimi rituálmi a svojimi ?modlitbami“ – to?kí sú ?katolíkmi“, vyhlasujú sa za ?katolíkov“, ale zabudli by? kres?anmi a ?u?mi – zabúda na pravý kult Boha, ktorý v?dy vedie cez lásku k blí?nemu.

Aj kres?ania, ktorí sa modlia a chodia v nede?u na svätú om?u podliehajú tomuto nábo?enstvu ega. Mô?eme nazrie? do vlastného vnútra a v?íma? si, ?i aj pre nás nie je náhodou niekto podradným, ur?eným na vyradenie, hoci len slovami. Modlime sa a prosme o milos?, aby sme sa nepova?ovali za nadradených, nenamý??ali si, ?e sme v poriadku, aby sme sa nestali cynickými a ironickými. Prosme Je?i?a, aby nás uzdravil z ohovárania a zo s?a?ovania sa na druhých, zo zneva?ovania iného ?loveka: tieto veci sú Bohu protivné. A prozrete?nostne nás dnes pri svätej om?i nesprevádzajú len domorodci Amazónie. Aj tí najchudobnej?í z rozvinutých spolo?ností, chorí bratia a sestry z komunity Archa. Sú tu s nami, v prvom rade.

2. Prejdime k druhej modlitbe. Modlitba mýtnika nám naopak pomáha pochopi?, ?o sa Bohu pá?i. Mýtnik neza?ína svojimi zásluhami, ale nedostatkami; neza?ína tým, na ?o je bohatý, ale svojou chudobou: nie chudobou ekonomickou – mýtnici boli toti? bohatí a zarábali si aj ne?istým spôsobom, na úkor svojich krajanov – ale cíti úbohos? ?ivota, lebo v hriechu sa nikdy ne?ije dobre.

Ten ?lovek, ktorý zdiera druhých, uznáva svoju úbohos? pred Bohom a Pán vypo?úva jeho modlitbu, modlitbu, ktorú síce tvorí iba sedem slov, ale so správnym postojom. Toti?to, kým farizej pri svojej modlitbe stál vzpriamene vpredu (porov. v. 11), mýtnik stojí vzadu a ?neodva?uje sa ani o?i k nebu zdvihnú?“, lebo verí, ?e Nebo existuje a je ve?ké, zatia? ?o on sa cíti malým. A ?bije sa do p?s“ (porov. v. 13), lebo tam sídli srdce. Jeho modlitba sa rodí priamo v srdci: je ?íry, predkladá Bohu svoje srdce, nie klamný zovňaj?ok.

Modli? sa znamená necha? Boha h?adie? do ná?ho vnútra – ke? sa modlím, to Boh h?adí na mňa – bez fingovania, bez výhovoriek, bez sebaospravedlňovania. Lebo zahmlievanie a falo? sú od diabla – toto sú sebaospravedlňovania – , ale svetlo a pravda, priezra?nos? môjho srdca, tie sú od Boha. Bolo to teda ve?mi pekné, a som za to ve?mi v?a?ný, drahí synodálni otcovia a bratia, ?e sme sa uplynulé tý?dne rozprávali zo srdca, úprimne a priamo, predlo?iac pred Boha a bratov ?a?kosti i nádeje.

Dnes, ke? sa pozeráme na mýtnika, nanovo objavujeme, odkia? nám treba za?a?: od toho, ?e sa v?etci budeme pova?ova? za tých, ?o potrebujú spásu. To je prvý krok nábo?enstva Boha, ktorý je milosrdenstvo vo?i tomu, kto sa uznáva za úbohého. Naopak koreň ka?dého duchovného omylu, ako u?ili u? starovekí mnísi, je pova?ova? sa za spravodlivých. Poklada? sa za spravodlivých znamená necha? Boha, toho, ktorý jediný je spravodlivý, mimo domu.

Tento východiskový postoj je taký dôle?itý, ?e Je?i? nám to ukazuje paradoxným porovnaním, ke? v podobenstve stavia ved?a seba tú najzbo?nej?iu postavu tej doby, farizeja, a verejného hrie?nika par excellence, mýtnika. A súd sa tu odrazu obracia: ten, ktorý je skvelý, ale si namý??a, zlyháva; ten, ktorý je v katastrofálnom stave, ale pokorný, toho Boh povy?uje.

Ak sa úprimne pozrieme do ná?ho vnútra, uvidíme tam obidvoch, mýtnika i farizeja. Máme nie?o z mýtnika, preto?e sme hrie?nikmi, ako aj z farizeja, ke??e si namý??ame, sme schopní ospravedlňova? samých seba, sme majstrami v sebaospravedlňovaní! Na iných to ?asto zaberie, ale nie na Boha. Pred Bohom lí?idlá nefungujú.

Modlime sa a prosme o milos? cíti?, ?e potrebujeme milosrdenstvo, ?e sme vnútorne chudobní. Aj kvôli tomuto nám oso?í stretáva? sa s chudobnými, aby sme si pripomenuli, ?e my sami sme chudobní; pripomenuli si, ?e iba v takejto atmosfére duchovnej chudoby pôsobí Bo?ia spása.

3. A takto prichádzame k modlitbe chudobného z prvého ?ítania. Táto, hovorí Sirachovec, ?preniká oblaky“ (porov. 35,21). Kým modlitba ?loveka, ktorý sa pokladá za spravodlivého zostáva na zemi, privalená tia?ou egoizmu, modlitba chudobného vystupuje vzpriamene k Bohu. Zmysel viery Bo?ieho ?udu videl v chudobných ?vrátnikov Neba“ – to je ten sensus fidei, ktorý chýbal v tom, ?o vyhlasoval [farizej]. Sú to oni, ktorí nám otvoria dokorán alebo privrú brány ve?ného ?ivota; oni, ktorí sa nepova?ovali za pánov v tomto ?ivote, nestavali sa pred ostatných a ich bohatstvom bol jedine Boh. Oni sú ?ivé ikony kres?anského proroctva.

Na tejto synode sme mali tú milos? po?úva? hlasy chudobných a zamý??a? sa nad tiesňou v ich ?ivotoch, ohrozovaných dravými modelmi rozvoja. A predsa, práve v tejto situácii nám mnohí z nich dali svedectvo, ?e je mo?né pozera? sa na skuto?nos? iným spôsobom, prijímajúc ju s otvorenými rukami ako dar, obýva? stvorený svet nie ako prostriedok na ?a?enie, ale ako domov, o ktorý sa treba stara? vkladajúc dôveru v Boha. On je Otec a, ako opä? hovorí Sirachovec, ?vypo?uje modlitbu ukrivdeného“ (v. 16).

A ko?kokrát, aj v Cirkvi, sa hlasom chudobných nedostáva sluchu, a mo?no sú aj zosmie?ňované alebo uml?iavané, lebo sú nepohodlné. Modlime sa, aby sme si vyprosili milos? vedie? po?úva? krik chudobných: je to krik nádeje Cirkvi. Krik chudobných je krik nádeje Cirkvi. Ak si ich krik osvojíme, i na?a modlitba, bu?me si istí, prenikne oblaky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-