杏MAP导航

?as pôstu a askézy  

Príbeh stvorenia sa odohráva v záhrade a ?tú?ba vlastni?“ prostredníctvom jedla je prí?inou záhuby; Dobrá novina sa otvára na pú?ti a sprevádza ju pôst: to je antinómia, ktorú symbolicky znovu predkladá pôst. Ka?dý veriaci je povolaný na pú??, aby sa stiahol od zbyto?ností, ktoré duchovné indikácie ho rozpty?ujú, a vnútorne sa pripravi? na prijatie daru spásy. V tomto zmysle nás pôst pripravuje na zrieknutie sa zakázaného ovocia, aby sme mohli prija? Chlieb ?ivota. 

Je pravda, ?e kým Ján Krstite? sa postí, Pán Je?i? sa rád delí o jedlo so svojimi u?eníkmi a svoj návrat na konci ?ias predstavuje ako ve?nú hostinu plnú radosti. Nepostí sa, hovorí Je?i?, ke? je prítomný ?eních, ale prídu dni, ke? bude ?eních odvedený a vtedy sa treba posti? (porov. Mt 9, 15; Mk 2, 20; Lk 5, 35). Samozrejme, Pán je s nami po v?etky dni ?ivota (porov. Mt 28, 20), ale vidie? ho z tváre do tváre nám e?te nie je dopriate, a preto vzývame jeho návrat. Medzi pôstom a ?akaním je teda úzky vz?ah, ktorý pripomína vz?ah medzi ?asom ?e?te nie“ a ?asom plnosti. Musíme bdie? a modli? sa, preto?e nevieme, kedy Majster príde.

Liturgia tohto veku, a teda aj liturgia Jubilea, v plnosti pre?íva toto napätie medzi Krá?ovstvom, ktoré je prítomné uprostred nás, a tým, na ?o e?te stále ?akáme. Tento paradox je jednou z nekone?ností, ktoré sa objavujú v liturgiách východných cirkví a v ich teológii, ktorá sa zastavuje na prahu tajomstva a re?pektuje jeho nevyslovite?nos?. Rovnakú antinómiu mo?no na Východe nájs? v dialektike medzi Eucharistiou a pôstom: v niektorých tradíciách je toti? Eucharistia nezlu?ite?ná s pôstom: Eucharistia je vlastne sviatkom Cirkvi, hostinou prítomnosti jej Pána, zatia? ?o pôst, dokonca aj od Eucharistie, je znakom o?akávania, je bdením, ktoré predchádza sviatostnej parúzii; je vzývaním a prípravou na sviatos?. ?lovek sa nepostí, aby sa zdr?al Eucharistie, ale aby sa pripravil na Eucharistiu. To bol pôvodný zmysel vigílie pred nede?ami a sviatkami. 

Pôst je tie? askéza, príprava, posilňovanie: Kristus sa postil v rámci prípravy na svoju slu?bu (porov. Mt 4, 2) a len v?aka pôstu boli niektorí démoni vyhnaní (porov. Mt 17, 21). Ak potom satan zviedol Adama a Evu zakázaným ovocím, pôst je zrieknutím sa zvodu, exorcizmom proti diablovi, potvrdením, ?e ?lovek ne?ije len z chleba, ale z ka?dého slova, ktoré vychádza z Bo?ích úst (porov. Mt 4, 4). Nielen: ?Modlitba a pôst sú zbrane lásky, ktoré menia dejiny, zbrane, ktoré porá?ajú ná?ho jediného skuto?ného nepriate?a: ducha zla, ktorý podnecuje vojnu“ (List pápe?a Franti?ka katolíkom Blízkeho východu, 7. októbra 2024); a to je v ?ase zmietanom konfliktami, ktoré dramaticky zasahujú práve územia pôvodu mnohých východných cirkví, e?te srde?nej?ia a naliehavej?ia výzva, ktorú Svätý Otec nikdy neunaví adresova? veriacim. V tomto duchu konkrétnej solidarity cirkevní otcovia tie? zdôrazňovali, ?e pôst umo?ňuje deli? sa o ka?dodenný chlieb s núdznymi ?u?mi, ?o je aspekt, na ktorý sme dnes na??astie citlivej?í.

Pôst neznamená odmietanie radostí, ktoré Boh dáva s nekone?nou ?tedros?ou. Ale ak je ?ivot v Kristovi ú?as?ou na ?ivote Cirkvi a tajomstvo Cirkvi je man?elským tajomstvom, predpokladá to radikálnu vernos? lásky; a my sa vychovávame k vernosti tým, ?e ka?dý deň trpezlivos?ou a vnútorným cvi?ením dávame odumiera? sebectvu v nás. Preto Cirkev po stáro?ia liturgicky oslavovala mu?eníkov najmä s Presvätou Bohorodi?kou. Mu?eníctvo bolo dôkazom svätosti nie preto, ?e by odmietalo hodnotu alebo krásu ?ivota, ale preto, ?e bolo znakom lásky pre?ívanej a? do konca. Ako uvádza Chryzostom, láska bez mu?eníctva mô?e vytvori? nasledovníkov, ale nikdy nie sú nasledovníci vytvorení mu?eníkmi bez lásky (porov. De Sancto Romano martyre I, 1).

V Jubilejnom roku, ktorý sa vyzna?uje kres?anskou nádejou (porov. Spes non confundit 1), sa na?e my?lienky obracajú ku koncu ?asu, ke? Pán príde súdi? ?ivých i m?tvych. Nie ka?dý podstúpi mu?enícku smr? kvôli evanjeliu, ka?dý v?ak je pozvany ?íri? duchovné prejavy, svedectvo vernej lásky. Práve preto za?ala Cirkev prirovnáva? k mu?eníkom tých, ktorí askézou zomreli sebe, aby ?ili pre Krista, a najmä mníchov. Askéza sa potom stáva cvi?ením lásky pre duchovnú plodnos?. A ak o?akáva? jubilejnú udalos? milosti znamená upiera? svoj poh?ad s nádejou na toho, ktorý je Pánom ?ivota a smrti, potom to bude príle?itos? myslie? na na?u smr? nie ako na koniec ?ivota, ale ako na prechod k pravému zrodeniu, aké sa uskuto?nilo vo sviatosti krstu: ?U? ne?ijem ja, ale ?ije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20). V krstnej katechéze cirkevných otcov je tento koniec, symbolizovaný krstom, iba za?iatkom, táto smr? je ?ivotom a ka?dý z nás vo svojej ka?dodennej existencii ?ije a vyjadruje v?etko ako alter Christus.